„Čo teraz?" zamumlal Ray, kým ja som sa celkom zosypávala. Bez citu v končatinách, s mrazivým pocitom v tele, uprela som zrak na Johnyho, ktorý vytrvalo mlčal.

„Treba vám odtiaľ pomôcť?"

„Ako môže vedieť, že nás je tu viac? Veď videl iba mňa," zamračil sa Johny odrazu a v krátkosti na mne zastal pohľadom, „neukazujte sa. Ray, stráž ju!" nariadil a dvíhajúc sa na nohy mi stisol rameno.

„Čo to vyvádzaš?" prezrela som si ho s hrôzou vpísanou v tvári a pokúsila sa zachytiť lem jeho bundy, „Johny, do frasa, nerob to!" natiahla som sa po ňom, ale Ray ma privinul k sebe.

A odrazu sa brat stratil. Iba pár vzďaľujúcich sa krokov a následne ostalo ticho. Ešte jeden chabý pokus oslobodiť sa z náručia, než mi telo ochablo, nadobro sa vzdávajúc.

„Prečo to spravil?" slzy mi stekali po lícach a posmrkávajúc cez upchatý nos som ich zotierala, „nikdy sme sem nemali ísť. Vedela som, že nás odhalí." Sebaľútosť síce nikam neviedla, ale v danej chvíli to bolo jediné, čo mi ostávalo. Iba ronenie sĺz a pripustenie si zlyhania.

Ako by som aj mohla zvíťaziť nad niekým ako Chuck?

„Aj tí dvaja," znovu ku mne doľahol Chuckov hlas.

„Som tu sám," zamrmlal Johny.

„Viem, že ste tam. Mellisa, ak nevyleziete, zavolám políciu," oznámil a odmlčal sa.

Zmienka o polícii a náhle uvedomenie, koľko problémov by to prinieslo, vytrhla som sa z Rayovho náručia a než stihol zareagovať, vystúpila som z úkrytu. Neuvedomujúc si, že Chuck pravdepodobne oznámi naše vlámanie, naoko smelo som sa krôčik po krôčiku, nasledovaná Rayom, presúvala k dvojici pri dverách, snažiac sa maskovať zdesenie, ktoré mi prúdilo žilami. Johnyho zamračený výraz ku mne vysielal blesky a uhýbajúc im som uprela zrak do zeme.

„Nedohodli sme sa na niečom?" začal Chuck, len čo som zdolala schody a ocitla sa v jeho blízkosti, „oklamala si ma, Mellisa."

Odvážila som sa k nemu vzhliadnuť. Pár zaujatých očí mi prechádzal po tvári, akoby sa mi snažil nazrieť do hlavy a odhaliť všetky skryté tajomstvá.

„Neoklamala, my.." prehltla som, neschopná dopovedať vetu.

„Fajn," odsekol iba a viac mi nevenoval pozornosť. Jeho odmlčanie pôsobilo omnoho hrozivejšie, ako prípadné vypovedané vyhrážky. Ostávalo iba dúfať, že moja zrada nebude mať následky.

„Prejdite do domu," vyzval nás a rukou mávol k otvoreným dverám.

„Radi," prehodil Johny, čím ma celkom šokoval. Výraz sa mu odrazu zmenil a keď ma povzbudivo tlačil dnu, spanikárila som ešte viac.

Sadla som si na gauč medzi Raya a brata, vystrašene dvihla zrak a sledovala Chucka, ako sa pohodlne usadil s nealkoholickým pivom v ruke. Hodnú chvíľu si nás iba prezeral, občas si odpil.

„Môžem vedieť, čo tu robíte?" dvihol obočie a mierne nakláňajúc hlavu sa zadíval priamo na mňa.

„Pozval si nás," zdôraznil Johny bez váhania.

„Nerob zo mňa debila," varoval ho a odkladajúc fľašu sa zhlboka nadýchol, „môžete odpovedať buď mne alebo polícii. Je to na vás," uškrnul sa naoko priateľsky.

„Pokojne zavolaj. Žiadne známky vlámania, sedíme u teba v obývačke, hm.." prešiel si prstami po brade a odhalil zuby. Zovrela som Rayovu ruku, hľadajúc oporu a očami zdesene strieľala medzi Chuckom a bratom, ktorí zo seba nespúšťali zrak.

„Vaša neopatrnosť vás raz dobehne. Svedok, ktorý vás videl, Raptor parkujúci už dve hodiny pred firmou.. Najbližšie si zožeňte menej nápadné auto, ak sa chcete dopúšťať zločinu," zachechtal sa krátko.

„Zjavne vieš dosť o maskovaní stôp, však?" nedal sa Johny a naďalej do neho rýpal, nepremýšľajúc nad dôsledkami, ktoré by mohli nastať.

„Nezahrávaj sa so mnou. Nemáte jediný dôkaz o tom, čo tvrdíte, že som urobil. Iba jej pobláznené obvinenie," znovu presunul zrak na mňa a dvihol kútik.

„Viem, čo som videla," odvážila som sa prehovoriť, hoci ma jeho uprený pohľad celkom zastrašoval.

„Samozrejme," predklonil sa a lakte zaprel do kolien, „už to len dokázať," dvihol obočie a pobavený výraz na jeho tvári ma primrazil ku gauču. Neschopnosť od neho odvrátiť hlavu neveštila odhodlanie, skôr beznádejný pocit z jeho opakovaných víťazstiev.

Johny naklonil telo, berúc priestor predo mnou a zakrývajúc Chuckovi výhľad.

„Každý v tejto miestnosti vie, čo si urobil. Vrátane teba," udržiavajúc s ním očný kontakt sa usadil späť, opierajúc chrbát si preložil nohu a prekrížil ruky, „avšak, sme ochotní sa v tom prestať vŕtať. Ak dáš mojej rodine pokoj," nadýchol sa a prehltol, strieľajúc kútikom oka po mne, „zabudneme na to a rovnako ty zabudneš na nás. Je to výhodný obchod, čo povieš?"

Opäť sa rozhostilo ticho, iba pulzujúce srdce mi rezonovalo v ušiach. Na okamih sa zdalo, že Chuck jeho ponuku zvažuje, nakoniec sa rozosmial a zabil aj poslednú nádej na ukončenie strpčujúcej situácie.

„Máš zo mňa strach, Johny?" prehĺbil úsmev a striedavo sa díval na mňa a na brata.

Johny sa zasmial. Krátko, potichu a celkom hrozivo.

„Som veľmi vytrvalý, Chuck. Skôr či neskôr ťa dostanem, či už legálnou cestou alebo tou svojou," stisol pery a nechal vo vzduchu visieť napätie, ktoré sa viac menej lepilo iba na mňa.

„Znie to ako vyhrážka. Mal by si byť opatrnejší," predniesol Chuck varovne. Začínala som sa strácať. Sťažené dýchanie, rozklepané telo a uháňajúce srdce boli okrajovým doplnok toho, čo sa dialo v mojej mysli. Nenachádzajúc žiadne východisko, tackajúc sa v neutíchajúcom boji, z ktorého viedla, zdalo sa, iba jediná cesta, privrela som oči a rezignovane zavrčala. Čím väčšiu snahu o skopnutie Chucka z jeho trónu som vyvinula, tým viac som na zemi končila ja. Akoby neexistoval spôsob, ako ho usvedčiť, hoci dôkaz ležal po celý čas v mojej hlave. Keby sa tak myšlienky dali preniesť do obrazov...

„Povedz mi, čo od Mellisi vlastne chceš?" spýtal sa po chvíli zaujato. Chuck sa opäť zviezol v kresle a dopriavajúc si krátku chvíľu ponaťahoval končatiny.

„To nie je tvoja vec," oznámil ľahostajne, pozerajúc sa na mňa.

„Je to až príliš moja vec," uistil ho dôrazne, „ak sa k nej ešte raz priblížiš, zlikvidujem ťa," prezrel si ho významne, výrazom dokazujúc ako vážne svoje slová myslí.

„Oprav ma, ak sa mýlim," pokračoval bez váhania Chuck, ignorujúc jeho vyhrážky, „ale nie je to práve Mellisa, ktorá ma opakovane vyhľadáva?" zatváril sa pobavene a prstami bubnujúc po spodnej pere vyčkával na odpoveď.

„Nevyhľadám ťa," osopila som sa dotknuto.

„Tak mi povedz, čo tu robíš? V mojom dome?" obočie mu vystrelilo nahor a tvár našepkávala, ako si danú pozíciu užíva.

„Nedávaš mi na výber. Ak mi dáš pokoj, sľubujem, že ma viac neuvidíš," absurdné znenie slov som si uvedomila, až keď mi doľahli do uší a zahanbene skláňajúc zrak som sa vyhla jeho zraku.

„Nebuď smiešna, Mellisa. Skutočne by ma mrzelo, keby sme sa už nestretli."

„Dobre, to by stačilo," ozval sa odrazu Ray, „Johny? Proste ho zabijeme," naklonil sa dopredu a zadíval na brata, ktorý mu opätoval zvedavý pohľad a nezdalo sa, že by ho šokovala jeho výzva.

„To nie je zlý nápad," mykol plecami a uprel pohľad na Chucku, s ktorým ich plán ani nepohol. Iba úsmev mu zdobil tvár, kým si zaujato prezeral svojich potenciálnych vrahov.

„Mám toho dosť," rozhodila som rukami a postavila sa, „odchádzam. Toto je úplne choré. Chuck," otočila som sa na chvíľu k nemu, „viac ma neuvidíš, očakávam to isté od teba," zaťala som zuby v hranej odvahe, hoci ma hrôza celkom ovládala.

Neodpovedal. Avšak jeho pokojný výraz mi napovedal, že si pokoj nedá, kým bude chodiť po zemi. Potreba dostať sa z jeho blízkosti však bola prisilná a hnala ma k dverám, nehodlajúc s ním stráviť viac ani minútu.

„Kry si chrbát, Chuck," slová, s ktorými sa Johny rozlúčil, zneli až príliš presvedčivo a na chvíľu ma premohlo tušenie, že svoje vyhrážky splní. Neznámy pocit pripomínajúci úľavu sa mi pri tej predstave usadil v tele, rýchlo ho však nahradili obavy. Kráčajúc plynule, neobzerala som sa a iba auto stojace kúsok od jeho domu mi bolo jediným útočiskom. V rýchlosti som prebehla  cez trávnik v snahe dostať sa k nemu čo najskôr a vydýchla si až vo chvíli, keď ruka uchopila kľučku zadných dvier a bezpečne schovaná v aute ich za sebou zabuchla. Johny a Ray mi boli v pätách a netrvalo dlho, než sme sa za sprievodu striehnuceho Chucka na terase pohli a zmizli za zákrutou. Pojem padol mi kameň zo srdca odrazu nabral nový rozmer. Hoci sme ani zďaleka nevyhrali, ďakovala som v duchu, že sa práve neveziem v policajnom aute.

„Zavolaj Aaronovi, nech okamžite príde ku mne!" zavrčal nahnevane Johny a Ray sa zamračil.

„Nie je to jeho vina," bránil brata, vyťahujúc mobil z vačku.

„Iste," prehodil Johny cez zaťaté zuby a dupol na plyn.

„Aaron? Sme z toho vonku, príď domov," oznámil Ray, nevšímajúc si Johnyho vražedný pohľad a zložil.

„Vravel som ku mne!"

„A čo? Nerozkazuj láskavo a šoféruj. Pôjdeme k nám, ak sa ti to nepáči, tak zastav a vystúpim." Než som stačila akokoľvek reagovať, poznajúc bratovu povahu a tušiac, čo príde, Johny prudko dupol na brzdu a auto so zaškrípaním pneumatík zastavilo.

„Nech sa páči, vystúp si!" ohradil sa na Raya celkom zlostne.

„Kretén!" zavrčal a strelil ku mne pohľadom, než uchopil kľučku a otvoril dvere.

Dochádzala mi trpezlivosť.

Každý jeden človek v mojom živote ma odrazu neskutočne vytáčal a chuť vrieskať a trhať si vlasy na seba nenechala dlho čakať. Pocity, ktoré sa striedali ako aprílové počasie, chvíľami prechádzali až do extrémnych víchric a vzápätí sa menili na neznesiteľné horko, na seba nenechali dlho čakať a vymrštili sa do vzduchu ako gejzír. Vyskočila som z auta skôr, než brat stihol opäť dupnúť na plyn a otvorila jedovato dvere na jeho strane.

„Vypadni aj ty, hneď!" zvreskla som.

„Čože?" pritiahol šokovane obočie, nechápajúc, kam svojim počínaním smerujem. Bez vysvetlenia som iba zavrčala a prešla pred auto, sadla si na kapotu a nahnevane prekrížila ruky.

„Mám všetkého po krk. Máte snáď pocit, že nemám dosť problémov aj bez vašich kohútich hádok?" rozkrikovala som sa, ignorujúc svet okolo.

„Nemôžem za to, že Ray je blbec," bránil sa Johny. Zabodla som do neho ľadový pohľad.

„Uvedom si, že hovoríš o mojom priateľovi. Blbec si akurát ty, keď nevidíš, do akých problémov sa aj s Aaronom kvôli mne dostávajú," zoskočila som z kapoty a prikročila až celkom k nemu, „neustále sa do nich navážaš, pričom Ray skoro skončil v base, keď sa mi snažil pomôcť," založila som si ruky v bok a vysunula bradu, „Aaron nezlyhal. Chuck prišiel na inom aute, ak si si nevšimol," zabodla som mu prst do hrude.

Vytrvalo mlčal, hnev mu však sformoval tvár a poskakujúca sánka veštila vnútorný boj. Jeho povaha mu nedovoľovala priznať si chybu, hoci vedel, že mám pravdu. Zrakom strieľal do strany a stále napäté črty ho neopúšťali ani vo chvíli, keď sa otočil ku mne a zadíval sa mi do očí.

„Chcem ťa iba chrániť," precedil a opäť sa odvrátil.

„To aj ja," ozval sa Ray, „ak budeme medzi sebou bojovať, Mellise to nepomôže a Chuckovi iba nahrá do karát. Musíme ťahať za jeden koniec," prebehol si jazykom po perách a pristúpil bližšie, „pozri, postaráme sa o Chucka a potom môžeme pokračovať v tomto nezmyselnom boji. Ale do tej doby sa pokúsme držať spolu," natiahol k nemu ruku a vyčkával. Johny si povzdychol a pozerajúc na mňa sa nakoniec prinútil potriasť mu rukou.

„Tak fajn. Pokúsim sa ťa mať rád," prehodil až skoro znechutene a rýchlo mu ruku pustil, akoby sa obával uhryznutia.

„Vďaka," uškrnula som sa na brata a nastúpila do auta, „poďme k Rayovi."

Ahojte, ten záver sa mi až tak nepáčil, ale už sa mi to nechce prepisovať :D dnes som to uzavrela trochu menej napäto, tak aspoň môžete do ďalšej časti v pokoji spávať :) Pomaly sa blížime ku koncu, ozaj mi už dochádzajú nápady a hoci by sa ešte dalo vymýšľať zápletky, bolo by to iba nafukovanie deja. A priznám sa, že chcem mať aspoň jednu knihu ukončenú :D