Ahojte, prepáčte, že som vás nechala dlho čakať. Konečne som si našla čas aj na tento príbeh, takže nech sa páči, užite si kapitolu. :)

Očami som blúdila po priestoroch malej útulnej čakárne. Nervozita zo mňa pochopením Aaronovho plánu vôbec neopadla, naopak sa výrazne stupňovala. Ray povzbudivo zvieral moju dlaň, zahĺbený vo svojej mysli neprítomne hľadel do zeme. Netušiac, čo by som mala od stretnutia očakávať, som si hrýzla peru a vyčkávala, kým nás doktor Baker príjme.

Hoci sme v čakárni nestrávili dlhú dobu, čo sa dalo vyčítať s pohybu nástenných hodín, zdalo sa, akoby prešla večnosť, než sa konečne otvorili dvere a objavil sa v nich elegantne strojený štíhli muž. Tmavé vlasy mal uhladené dozadu a na nose okuliare, ktoré dodávali na vzhľade vyštudovaného psychiatra.

„Nech sa páči, poďte," odhalil zuby a ustúpil stranou, aby sme mohli vojsť. Usádzajúc sa na kožený gauč som si v rýchlosti prezrela mnoho zarámovaných diplomov na stenách celej miestnosti. Ray si sadol vedľa mňa, neustále ma držiac za ruku.

„Aaron,už je to doba," zvolal doktor nadšene a krátko sa objali.

„Rád ťa opäť vidím, David," usmial sa a sadol si do kresla, „David je starší brat môjho najlepšieho kamaráta zo strednej," vysvetlil nám, „ak nám niekto dokáže pomôcť, je to on," oči sa mu rozžiarili a odmlčal sa, prenechávajúc mu slovo. Po krátkom predstavení a privítaní sa David usadil na ďalšie kreslo a prekladajúc nohu cez nohu si zložil okuliare a vsunul ich do malého vrecka na saku.

„Ako vám teda môžem pomôcť?" pohľadom nás skenoval, netušiac, o čo ide.

„Potrebovali by sme z Mellisi urobiť tvoju pacientku, ak by to šlo," predostrel Aaron a uškrnul sa.

„A o čo ide?" zadíval sa David na mňa v tichej výzve. Nadýchla som sa a pustila sa do rozprávania skôr, než by sa moje odhodlanie nadobro vytratilo a zvolila by som zbabelý útek. Trvalo celkom dlho rozpovedať mu dopodrobna celý príbeh. Sledujúc rôzne emócie, ktoré sa mu striedali vo výraze počas môjho monológu, nadobúdala som chvíľami pocit, že som sa totálne zbláznila a miesto, kde sa nachádzam, je pre mňa ideálne.

„Páni," vydýchol užasnuto, keď som dopovedala a stisla pery v odmlke, „je to celkom šialené. Mellisa, natrafila si na veľmi inteligentného psychopata," pokrútil hlavou a podoprel si rukou bradu.

„To si nám pomohol. Máš nejaký nápad, ako to vyriešiť?" ozval sa Aaron. David sa zamyslel, napokon si doprial hlboký nádych a upriamil pozornosť na mňa.

„Samozrejme. Riešenie je vždy. Mellisa, môžeme spísať spätnú diagnózu, začatie liečby bude po prvom týždni od tej udalosti, ktorej si bola svedkom. Nie je to síce v súlade zo zákonom, ale keďže chápem, v akej zložitej situácii si, som ochotný ti vypísať lieky a zaevidovať ťa so spätným dátumom."

„Počkať, lieky?" zhrozila som sa.

„Naoko. Nemusíš ich užívať. Dostaneš antidepresíva. Nebojte, spíšem to tak, aby bolo z môjho posudku jasné, že si na tom celkom zle a Chuck tebou manipuluje, čím ťa dostáva do depresívnych stavov, sklonov k samovražde a problémov zo spánkom."

„Pane bože. A čo s tým ďalej?"

„Ak ťa znovu vyhľadá, jednoducho ho buď ty alebo tvoja rodina, čo by bolo ideálnejšie, udáte na polícii. Následne sa doložia lekárske správy a v tom lepšom prípade dostane zákaz priblíženia."

„Akoby ho to mohlo zastaviť," neveriacky som vydýchla, pochybnosti sa začínali predierať na povrch a opäť sa ma zmocnila obava z prehry.

„Každopádne budeš mať lekársky záznam o tom, že ťa psychicky týra. Je to rovnako závažné, ako týranie fyzické, takže sa s tým rozhodne dá niečo urobiť. Ak ťa aj napriek zákazu neprestane obťažovať, je celkom možné, že ho to dostane za mreže," pokúšal sa ma presvedčiť o správnosti krokov, ktoré plánoval urobiť, avšak môj neistý pohľad mu dával zabrať.

„Mellisa, momentálne nemáš nič lepšie. Ak nemáš dôkazy o jeho čine, nemáš veľa možností, ako sa pred ním ubrániť. Toto ti poskytne ochranu v očiach zákona a musia konať, bez ohľadu na to, či majú nejaké kamarátske vzťahy. Papier nepustí," uškrnul sa a prešiel k stolu, za ktorý sa vzápätí usadil.

„Tak sa do toho pustíme?" venoval mi spýtavý pohľad. Zomkla som pery a zadívala sa na Raya. Pritiahol ma k sebe a vtlačil mi pusu na čelo.

„Nemáš tým čo stratiť, urob to," nabádal ma a rukou mi prešiel po chrbte v snahe upokojiť ma.

„Tak fajn," nadýchla som sa a upriamila pozornosť na Davida.

„Čo musím urobiť?"

„Vyplníme kontaktné údaje, následne ti založím kartu a zvyšok dopíšem do večera. Lieky ti vypíšem až s dnešným dátumom, ak by niekoho napadlo overovať, kedy boli vybrané. Dnes ich kúp, nemusíš ich však užívať."

„Dobre." Vytiahla som doklady a podala mu ich.

Po pätnástich minútach mal všetko hotové, stačil už len môj podpis a hra mohla začať. Mala som pred sebou ešte dva plány, ktoré som hodlala zrealizovať a ostávalo iba dúfať, že všetko vyjde podľa očakávaní a nepílim si pod sebou konár.

„Ešte ťa poprosím, každý druhý deň príď na sedenie. Nemusíme robiť nič, môžeš si čítať knihu, iba tu budeš, kvôli záznamu."

„Je to nutné?" ohrnula som pery a vopred tušiac odpoveď som sa na neho zadívala s tichou prosbou v očiach. Krátko sa zachechtal, položil pero a preplietol si prsty.

„Mellisa, som ochotný ti dať spätné záznamy, aj to iba preto, že Aaron je starý známy. Ale nie som ochotný falšovať ďalšie, chápeme sa?" dvihol obočie a prezrel si nás všetkých, akoby jeho otázka patrila celej skupine.

„Samozrejme, pardon," previnilo som sklonila zrak, „tak kedy mám prísť?"

„Pozajtra o jedenástej," vzal vizitku a na zadnú stranu poznačil dátum a čas, následne mi ju podal. Schovávajúc ju do peňaženky som cúvla späť ku gauču a posadila sa.

„Sme ti ozaj vďační," venoval mu Aaron úsmev a zabubnoval prstami o opierku kresla.

„Žiadny problém. Mellisa, ak by si čokoľvek potrebovala, zavolaj mi. Môžete ísť, ak je to všetko. O chvíľu mám ďalšieho pacienta," sklopil znovu zrak do papierov a viac nám nevenoval pozornosť.

Rozlúčili sme sa a v tichosti vyšli do čakárne, kde už sedela postaršia pani.

„Šlo to dobre," konštatoval Aaron po nasadnutí do auta.

„Tiež si myslím. Aspoň máme nejakú páku na Chucku," uznal Ray a zadíval sa na mňa, zapínajúc si pás, „čo myslíš?"

„Veľmi by som si priala, aby sa to už skončilo. Snáď to niečomu pomôže," s ťažkých nádychom som zaklonila hlavu a opierajúc sa o sedačku privrela oči.

Kým sme sa dostali domov, bolo takmer sedem večer a mne neostávalo iné, iba si dať sprchu a pripraviť sa na Johnyho príchod, ktorý netušil nič o udalostiach od včerajšieho večera.

„Brat ma zabije," prehodila som usádzajúc sa k stolu.

„Ochránime ťa," doberal si ma Aaron nalievajúc vodu do kanvice, „dáte si kávu?"

S Rayom sme naraz prikývli.

„Ja ani neviem, ako mu to všetko povedať. Veď to je šialené," zamrnčala som.

„Je to tvoj brat Mel, určite ťa nezabije," uistil ma Aaron.

„Ju nie, ale čo my?" zvraštil Ray obočie a zdesene na neho zazrel.

„Schováme sa?" spýtal sa pobavene a nasypal do šálok kávu. Vzápätí sa usadil k nám a čakajúc na zovretie vody si bradu podoprel rukami a skúmal nás zvedavým pohľadom.

„Proste mu to vyklopím a hotovo. Nadšený nebude, ale verím, že to pochopí," rozhodla som nakoniec.

...

„Mellisa! Ja ťa asi zabijem," vyštekol Johny po tom, čo sa dozvedel o našom pobyte na policajnej stanici, „čo si nepochopila na tom, že nemáš nič podnikať?"

„Ja neviem, spanikárila som," rozhodila som rukami a vzápätí sa odula, „bol to ten moment, kedy prestaneš premýšľať a bezhlavo konáš. Keď som tam nevidela mamino auto, úplne ma to vytočilo a chcela som zistiť, kde je," bránila som sa ako sa dalo. Z Johnyho sršal do okolia hnev, ktorý sa dal takmer nahmatať.

„A vy dvaja ste jej to dovolili?" neveriacky po nich strelil pohľadom.

„Nedala som im na výber," pokúšala som sa ich hájiť a upokojiť Johynho skôr, než by sa rozhodol podniknúť v hneve nejaké neuvážené kroky.

„Jak nedala?" neveriacky si prezrel moju postavu, pravdepodobne uvažujúc, prečo ma dvaja chlapi nevedeli presvedčiť o nesprávnosti môjho konania.

„Dobre, nechajme to tak," uzavrela som pri pohľade na Johnyho stupňujúcu sa zlosť, „dnes som bola za jedným psychiatrom," predostrela som meniac tému a vyrozprávala mu druhú časť príbehu.

Všetci sme mlčky sedeli, prenechávajúc Johnymu priestor na vstrebanie všetkého, čo si práve vypočul. Dvihol zrak a pozrel na mňa ľútostivo, až som nadobudla pocit, že konečne si pripustil vážnosť situácie.

„Mell, je mi fakt ľúto, že toto sa deje. Ale už nikdy ma nedrž bokom, rozumela si?" významne si ma premeral a pod vplyvom jeho prísneho pohľadu som prikývla.

„A vy dvaja. Ak sa ešte raz rozhodne urobiť nejakú hlúposť, zavolajte mi. Garantujem vám, že cezo mňa neprejde," uškrnul sa zradne a nakoniec ma vtiahol do náručia, „nechcem, aby sa ti niečo stalo. Ale keď netuším, čo robíš, neviem ti pomôcť."

„Prepáč, ja.. viac sa to nestane, sľubujem," opätovala som mu objatie a po lícach sa mi zviezlo pár sĺz.

„Máte nejaké ďalšie plány, o ktorých by som mal vedieť?" odtiahol sa odo mňa a očami prebehol naše tváre. Zahryzla som si do pery a vymenila si s Aaronom veľavravný pohľad.

„Našli sme obeť. Teda... vieme o koho ide," odhodlala som sa pred bratom už nič netajiť.

„Čože?"

„O tomto som nevedel ani ja," zamračil sa Ray.

Prešla som k notebooku a po pár sekundách našla stránku, kde jej manžel prispieval.

„Nebolo veľa príležitostí vám to oznámiť," prehodila som ospravedlňujúco a mávla rukou k monitoru.

„Toho chlapa poznám," zamračil sa Johny po chvíli skúmania stránky, „má predajňu s pracovným oblečením."

„Tak tam zájdeme," navrhla som bez rozmyslu.

„Počul som, že sa mu stratila žena, ale nikdy by mi nenapadlo... Preboha," vydýchol Johny a chytil sa za hlavu, „toto hádam ani nie je pravda."

„Bohužiaľ je. Už som mala v pláne za ním ísť, len neviem, čo mu mám povedať."

„No pravdu určite nie. Spôsobilo by to problémy," varoval nás Johny s pretrvávajúcou zhnusenou grimasou.

„Mel, budeme sa musieť dostať k Chuckovi," prehovoril zrazu Aaron. Zdesene som pokrútila hlavou a Johny nás prebodol ľadovým pohľadom.

„Mal by som vedieť ešte niečo?" zavrčal.