Nevedno, kedy sa mi opäť podarilo zaspať. Zobudil ma Aaronov príchod a hodiny ukazujúce takmer popoludnie ma prekvapili. Čas mi odrazu pripadal príliš drahocenný, aby sa plytval na spánok. Ako v zrýchlenom filme sa mi vybavili okolnosti poslednej noci a razom ma prebrali z ospalého stavu.

„Bol som za Chuckom," oznámil, usádzajúc sa na posteľ k mojim nohám. Vyťahujúc sa do sedu sa mi na tvári objavil zvedavý výraz a uši bažili po akejkoľvek správe, ktorá by trochu rozjasnila chmúrny deň. Aaronove stisnutie pier ma však uviedlo do reality a dalo sa predvídať, ako jeho návšteva dopadla.

„Prebehlo to celkom rýchlo. Ani ma nevpustil do domu. Požiadal som ho, aby nevzniesol obvinenie," slová ukončil smutným povzdychom a preložil si nohu cez nohu.

„Čo na to povedal?" odpoveď som v skutočnosti nechcela poznať.

„Zasmial sa. Spýtal sa, či ho máme za blázna a mám ťa pozdraviť. Potom zabuchol dvere. Pokúsil som sa ešte zazvoniť, ale nemalo to účinok," našpúlil pery a pohľadom prebehol izbu.

„To znamená," privrela som oči a skláňajúc hlavu som si pritiahla prikrývku až po krk.

„...že som ti nemohol otvoriť okno. Mrzí ma to."

„Nevadí. Aj tak tam pôjdem. Možno budem mať šťastie."

„Ako myslíš, len sa tam nesmieme vlámať. Musíme to urobiť nenápadne."

„My?"

„Nenechám ťa ísť samu. Potrebujeme zohnať niekoho, kto ho bude sledovať. Johny?"

Horlivo som pokrútila hlavou.
„O tom pochybujem."

„Skús mu zavolať, nech sa tu večer zastaví, porozprávam sa s ním," nástojil, až kým som sa rezignovane nenatiahla po telefóne. Oči mi blúdili po displeji, na ktorom blikali štyri neprijaté hovory od menovaného. Netrpezlivo som priložila mobil k uchu a vyčkávala. Po pár zazvoneniach sa ozval nasrdeným tónom.

„No konečne. Volám ti už od rána."

„Prepáč, zaspala som."

„Našla si mamu?"

Spomenula som si na svoj prísľub, nepodnikať absolútne nič, iba mu zavolať. V duchu som zahrešila, prihliadajúc však na fakt, ako sme včera dopadli, bolo pochopiteľné, že Johny mi na um neprišiel ani okrajovo.

„Nie. Prídeš večer k Rayovi? Potrebujem sa s tebou rozprávať," zahryzla som si do pery dúfajúc, že aspoň tieto plánované kroky sa nám podaria bez komplikácií.

„Deje sa niečo?"

„Nie, len sa musíme porozprávať."

„O ôsmej tam budem. Mel? Si v poriadku?" ustaraný tón ma rozosmútil.

„Nepýtaj sa ma na to, prosím ťa," vydychujúc vzduch z pľúc som privrela oči.

„Dobre, večer sa vidíme. Maj sa."

„Pa, Johny."

Odhadzujúc telefón na posteľ som strelila zrakom po Aaronovi. Neboli potrebné slová, aby sme obaja vedeli, na čo ten druhý myslí. Situácia sa príliš komplikovala, našliapavali sme neustále vedľa a trasa, po ktorej sme sa vydali, bola nielen samá prekážka, dokonca sa javilo, akoby šlo o slepú uličku.

„Idem niečo uvariť, daj si zatiaľ sprchu a príď dolu," pousmial sa a po chvíli sa za ním zavreli dvere.

Donedávna bývala sprcha liekom na utrápenú dušu, svoj účel však už neplnila. Nedokázala zmyť špinu, ktorá sa na mňa lepila a vonkoncom utriediť v hlave jednotlivé myšlienky, ktoré ako celok nedávali žiadny zmysel. Opakovane strhaný výraz mi prispôsobil mimické svaly a nadobúdala som presvedčenie, že sa už nedokážem ani usmiať. Zdalo sa príliš namáhavé prejaviť iné emócie ako smútok, hnev či strach, ktoré utvárali trváci výraz na tvári, často sa však zintenzívnili a prechádzali do zúrivosti či zdesenia. Neprinášali mi viac vyčerpanie, stávali sa mojou súčasťou a prestávala som im prikladať význam. Uvedomenie, ako ma Chuck ničí zvnútra, ma bodalo do srdca. Nebolo to tak dávno, čo mi život prinášal radosť...

Do doby, než sa zjavil Chuck.

Vypla som prúd vody, mechanicky sa poutierala a obliekla. Otvárajúc dvere na kúpeľni mi do uší vnikla tichá konverzácia. Každým krokom, ktorý ma priblížil ku kuchyni, som rozpoznávala hlasy a vyrieknuté slová.

„Večer sa zastaví Johny. Preberieme to aj s ním," Aaronov hlas znel pokojne.

„Ktovie, či s tým bude súhlasiť," zareagoval Ray.

Ray.

Rozbehla som sa a prekonávajúc zvyšnú vzdialenosť, ktorá nás delila, vbehla som mu do náručia prudkosťou, ktorá nás takmer prekotila zo stoličky. Na chrbte som pocítila ruky, ktoré ma v pevnom stisku tlačili o dôverne známe telo.

„Chýbal som ti?" zamumlal mi do krku s náznakom pobavenia.

„Bože môj, som tak rada, že si tu," ústa sa mi mimovoľne vytočili dohora, čo ma prekvapilo. Predsa existovali chvíle, ktorých váha ešte dokázala na mojej tvári sformovať náznak pozitívnej emócie. Aaronove prečistenie hrdla nás od seba na kúsok oddelilo, avšak stále sme si ponechávali ruky na bokoch.

„Si v poriadku?" fráza, ktorá sa v mojom svete usídlila tak drzo, až som ju začínala nenávidieť. Mnohokrát prenikajúca do mojich uší a často vychádzajúca z mojich úst.

„Chuck sa stiahol," prehodil podozrievavým tónom, priťahujúc obočie, „zaujímalo by ma, čo za tým je. Láskavosť určite nie," pohŕdavo sa mu zvlnila pera.

Opäť sa ma zmocnil smútok. Pokúšajúc sa nabrať odhodlanie vyjsť s pravdou na povrch som sa otočila k Aaronovi, hľadajúc povzbudenie. Pohľadom ma uistil a nadobudla som dojem, že nech poviem čokoľvek, Aaron to preformuje na menej závažný výrok. Jeho odľahčujúci pohľad na temnotu ma nútil pootvoriť viac oči a vidieť skrz, rozlíšiť jednotlivé farby a osviežiť čierňavu, ktorej ohniskom sa stal Chuck.

„Ja som za tým," odvážila som sa nakoniec predniesť slová, ktoré mi sťahovali žalúdok. Rayov výraz stvrdol a nepokojne preskakoval očami zo mňa na brata.

„Tak to mi vysvetli."

„Musela som mu sľúbiť, že sa rozídeme. Inak by ťa žaloval," odhodlanie pretrvávalo, hoci mi celým telom prebehla obava zmiešaná s hnevom. Počuť nahlas skutok, ktorý musím vykonať, ma ostro bodal do tela.

„To nie," vydýchol iba, zachovávajúc tvrdý výraz, „snáď to nemieniš dodržať," neveriacky si ma prezrel.

„Nemám na výber," tvárou mi prebehla ľútosť a zovrela som pery.

„Dávaš mi košom?" zhrozene si ma premeral, pristupujúc rovno k veci. Mlčky som stisla viečka, nenachádzajúc v sebe viac silu čeliť jeho prísnemu pohľadu. Na ramenách som pocítila jeho ruky, ktorými ma zovrel silnejšie, ako mal vo zvyku a zatriasol mnou.

„Mellisa, pozri sa na mňa!" precedil, čím ma prinútil otvoriť oči. Hlbokým nádychom som zmiernila tornádo v hlave, chvenie vyslané do celého telo a v neposlednom rade sa pokúšala zabrániť omdletiu vplyvom nedostatku kyslíka.

„Ray. Ja neviem, čo mám robiť. Ak by som nesúhlasila, sedel by si teraz v base."

„Je ti jasné, že na to nepristúpim," črty sa mu zvýraznili vplyvom hnevu.

„Nemám na výber," predniesla som opakovane, „vieš, že to nechcem. Ale nemám na výber," hlas mi preskakoval a prechádzal do známej beznádeje.

 „Toto je veľa!" vystrelil zo stoličky, jeho ruky som viac necítila na páse a nepokojne sa začal prechádzať, „zabijem ho! Prisahám bohu, že ho odkrágľujem na druhý svet!" zúrivosť mu pretínala tvár, hrnula sa do nej červeň a prstami zvierajúc korienky vlasov iba dodával na šialenom vzhľade.

„Upokoj sa. Nikto sa nebude nikam posielať! Mohli by ste vy dvaja chvíľu počúvať?" prevzal slovo Aaron, plne ignorujúc hrôzu naháňajúceho Raya, „ak ti to pomôže, najskôr pristúpime na môj plán a ak nevyjde, sám ti pomôžem Chucka... no vieš," priložil si k spánku ukazovák a naznačil streľbu.

Ray k nemu strelil ľadový pohľad, stále zatínajúc sánku. Aaron kývol k stoličke a významne si ho premeral, vyčkávajúc, kým to Ray vzdá. Napokon sa s protestným odfrknutím usadil. Vzápätí svoj pohľad zameral na mňa a prinútil ma tak učiniť to isté.

„A teraz ma počúvajte, vy sentimentálne hrdličky. Ray, ty si ten pekný, ja ten šikovný, takže to bude takto..." spokojne si založil ruky na hrudi a predostrel nám dopodrobna svoj plán. Nedôverčivo som si ho premeriavala, neodvažujúc sa však prerušiť ho. Hoci sa mi to celkom nepozdávalo, miestami som nadobúdala presvedčenie, že by sa to predsa mohlo podariť.