Mellisa

Otvárajúce sa dvere ma prudko vytrhli zo zamyslenia. S vystrašeným pohľadom som sa vrhla Aaronovi do náručia.

„Upokoj sa, bude to v pohode," opätoval mi objatie.

„Slečna, prosím, poďte so mnou," prerušil nás jeden z dvojice. Váhajúc, odtiahla som sa iba na kúsok a spod mihalníc nakukla do Aaronových očí. Prikývol a usmial sa, dodávajúc mi odvahu k ďalším krokom.

„Počkám ťa," uistil ma a postrčil k dverám, v ktorých sa nepokojne ošíval jeden z policajtov, „neboj sa!" dodal prísnejšie. Trhla som kútikmi a tvár mi razom stuhla. S povzdychom som sa otočila a vošla dnu.

„Posaďte sa, prosím," namieril dlaňou k stoličke. Ako na povel, stále s kamenným výrazom, som sa na ňu opatrne usadila a okamžite sklopila zrak. Sedenie vo vypočúvacej miestnosti zmätie aj posledné omrvinky odvahy. Pomysliac, čo bude s Rayom, sa mi telo roztriaslo a prsty sa horlivo preplietali, akoby navzájom zvádzali boj.

„Slečna Mellisa, povedzte nám, čo sa stalo," prehovoril ku mne prísny mužský hlas, akoby mi čítajúc rozsudok smrti. Prsty dokončili boj a spojili sa. Ťažké viečka, dvíhajúc sa k obočiu, umožnili očiam dôkladne si prehliadnuť dve postavy, ktoré vťahovali do seba všetok kyslík v miestnosti. Vzduch hustol a dýchanie predstavovalo namáhavú činnosť.

„Mama sa mi prestala ozývať, tak som zašla za Chuckom, chcela som zistiť, čo s ňou je," akoby naučené slová som zo seba vypustila príliš rýchlo, takmer na jeden dych.

„A prečo ste sa domnievali, že by to pán Raynolds mal vedieť?"

„Chodí s mamou nejakú dobu," prehĺtajúc bolestivo som odvrátila pohľad do zeme.

„Vaše tvrdenie, že sa vás pán Raynolds pokúšal znásilniť... Môžete to vysvetliť?"

Zrak sa prudko odtrhol od vychodeného linolea a upriamil sa na nich. Striedavo skúmajúc ich prižmúrené oči ma na okamih premohla panika. Netušiac, aké vhodné slová sa dali v danej chvíli zvoliť, ostávali moje pery zovreté a žalúdok stiahnutý. Čas, ktorý predpokladali, že potrebujem, mi aj dopriavali, avšak s pribúdajúcimi sekundami boli myšlienky čoraz vzdialenejšie.

„Pokúsil sa vás pán Raynolds znásilniť?" vnikol mi do uší hlas muža sediaceho oproti mne, význam položenej otázky mi už akosi unikal. Odpoveď neprichádzala, nakoľko mi nebola známa. Chuckove opakované dobiedzanie sa sťažka dalo označiť podobným výrazom.

„Chuck Raynolds ma opakovane obťažoval..." precedila som iba.

„Ohlásili ste to?"

„Najprv nie, pretože som sa ho bála. Nepriamo sa mi vyhrážal," odhodlane som priznala farbu, i keď netušiac, aký prínos to bude mať a či ešte viac neskazí už skazené.

„Ako nepriamo?"

Samozrejme, neúplne odpovede nikdy neuspokoja ich zvedavé povahy. Sťažka, trhane, hádam až zúfalo sa mi do pľúc tlačil vzduch, ktorého, ako sa zdalo, nebolo v miestnosti dostatok.

„Je šialený. Proste ma desil," rozhodila som rukami a vydýchla.

„A teraz vás už nedesí?" dvihnuté obočie mi otváralo nožík vo vačku. Akoby mal schopnosť pochopiť vypovedané.

Nikto nemal!

„Zvykla som si," smutne som prehodila a ohŕňajúc hornú pery spojila ruky na hrudi, „čo urobíte s Rayom?" hlas mi poskočil.

„To vás nemusí zaujímať," odbili ma súčasne.

„Ale zaujíma. Chuck ma vtiahol do domu. On... treskol ma o dvere," chrlila som v zúfalej snahe pomôcť Rayovi, „Ray búchal, vyzýval ho, aby otvoril. Nemal na výber. Iba mi chcel pomôcť," takmer som sa rozplakala. Dlane som zložila na stôl a nakláňajúc sa bližšie sa pokúšala svoje slová nechať presiaknuť až do ich duší.

„Ak by nerozbil okno, neviem, ako by to dopadlo. Chuck ma," prehltla som a skláňajúc hlavu sa ukryla pred prenikavými pohľadmi, za závojom hanby, „začal ma bozkávať. Nechcela som to. A vtedy Ray rozbil to okno. Prosím," znovu mi zúfalstvo preťalo výraz, „musíte mi veriť," dlane mi vystrelili k tvári a schovali jej červeň spôsobenú prímesou zahanbenia a zúrivosti.

„Nezáleží na tom, čomu veríme. Pán Raynolds bol napadnutý. Ak vznesie obvinenie, musíme postupovať podľa zákona," oboznámili ma bez štipky emócií, „na teraz je to všetko, môžete ísť."

„Čože? Ale.." zlomene som vyskočila na nohy, nemalo to však význam. Z očí sa mi valili slzy beznádeje, srdce sa bolestivo sťahovalo a neuveriteľný pocit viny ma takmer priklincoval k miestu. Nutkanie hodiť sa na kolená a prosiť ich som potláčala, uvedomujúc si, aký zbytočný čin by to bol. Neveriacky som však otvorila a zaklapla ústa opakovane, neschopná prísť na vhodné slová, ktoré by všetko zvrátili.

„Prosím vás," silno zovreté viečka zastavovali ďalší príval sĺz a iba stisnutá sánka zadržala prípadné slová, ktoré by chod udalostí mohli zhoršiť. Vnútri som kričala, trhala sa na kúsky, ničomu to však nepomohlo. Ostávalo to uzavreté v mojej hlbokej podstate a ničilo každú bunku, ktorá ma držala pri zmysloch.

„Môžete ísť, slečna. Viac urobiť nevieme," zdôraznil policajt a oči sa mu rozšírili.

Ešte chvíľu ma nutkanie držalo na mieste. Mokré oči mi sťažovali videnie, ani opakované žmurknutie nepomáhalo. Prechádzala som po miestnosti, skúmala každý detail a naťahujúc čas sa premáhala niečo dodať. Beznádejná potreba pomôcť Rayovi bola prisilná, aby som sa vzdala a opustila miestnosť.

„Slečna!"

Strelila som nevraživým pohľadom k hlasu.

Nohy ma mechanicky otočili, prsty sa obkrútili okolo kľučky a lenivé kroky ma dostali na chodby, až pred Aaronovu tvár. Z očí sa opäť vyvalili slzy, výčitky ma bodali ako ostré dýky a nebolo kam sa pred nimi schovať. Veľké dlane ma uchopili za ramená a hnedé oči s náznakom zvedavosti mi nazreli až do duše.

„Čo sa deje?"

Pri zvuku zabuchnutých dverí mnou trhlo.

„Prepáč. Aaron, prosím, prepáč. Ja, snažila som sa. Nechcú ho pustiť, je to všetko moja vina," vzlyky sa prehlbovali, občas sa mi ston zasekol v hrdle a telo sa otriasalo pod váhou trýznivých myšlienok.

„Mell, upokoj sa, prosím. Nie je to tvoja vina. Pustia ho, neboj sa," ubezpečoval ma.

„A čo ak nie? Veľmi ho zbil, čo ak..." opakované vzlyky mi znemožnili pokračovať. Aaron, pripúšťajúc si konečne vážnosť situácie, presunul pohľad do zeme a výraz mu otupel.

Iba na krátku chvíli ma pustil, prešiel si dlaňou po perách a prečistil si hrdlo.

„Poď, vezmem ťa domov," uchopil ma za lakeť.

„Nie, domov nie," pokrútila som horlivo hlavou, desiac sa miesta, ktoré mi už pripadalo neskutočne cudzie.

„Pôjdeš k nám? Alebo ťa vezmem k Johnymu?"

Johny. Skamenela som a vytreštila oči.

„Pane bože," chytila som sa za hlavu a nepokojne zaspätkovala, „mohla by som ísť k vám? Johny o tomto neviem, nezvládnem ho dnes," smutne som si povzdychla. Aaronov ľútostivý pohľad mi lámal srdce.

Pokazila som ešte aj jeho. Vždy usmiateho človeka, ktorý mi dodával energiu. Sebecky som jej vysala príliš veľa.

„Jasné, že môžeš," pousmial sa a otáčajúc sa vyrazil prečo z budovy. Mlčky ho nasledujúc, hlavou sa mi preháňalo stádo myšlienok, každá v inom smere, občas do sebe nepekne vrážajúc.

Ahojte zlatíčka :) potešila som vás skorou kapitolou? Viete, čo ma štve? Keď sa dej vyvíja podľa vlastného uváženia, postavy si robia, čo chcú a potom ma dostanú do situácie, kedy musím krv potiť, aby som sa z toho, čo oni zamotali, vymotala.. Chápete ma? :D :D Úprimne, po príchode Hala mal mať tento príbeh veľmi rýchli spád a už mal byť dávno ukončený. No a vidíte, kde sme? :D 

Inak, čo sa týka Hala, pokúsila som sa tie dva príbehy prepojiť, avšak nakoniec som to  vzdala, uvedomujúc si, v akom časovom úseku sa odohrávajú. Hal nemôže z Oregonu odchádzať, keďže K odvahe ma nútil strach 1 je už napísaná a s Aumsville do Indianapollis je to 12 hodín a v príbehu od Alex odišiel iba dvakrát, druhý krát by to nemal šancu stihnúť. Tak som sa rozhodla to vynechať, možno im občas pomôže po telefóne, ale úprimne, bol to jeden z tých nepremyslených ťahov, ktoré by som najradšej vzala späť, ale čo už, keď píšem a hneď pridávam... 

No, stačilo zdržovania, opäť vám ďakujem za všetko :)