Moje milé čitateľky, dnes som sa rozhodla potešiť vás a pridať kapitolu z Aaronovho pohľadu, nech nám trochu rozveselí tento chmúrny príbeh. Veľmi dúfam, že sa mi to podarilo a budete spokojné, možno sa aj trochu zasmejete :) príjemné čítanie a ďakujem za krásne tretie miesto. Ste úžasné :)

Aaron

„Slečna?" pár dní neoholený policajt opakovane upútaval Mellisinu pozornosť. Tá vytrvalo mlčala, tupo zazerajúc na Chucka, ktorý k nej vysielal posmešné úškľabky. Stískajúc pery stále viac bledla, tvár sa jej deformovala v zúfalej grimase a v tej chvíli, hoci nie som násilný, potláčal som chuť Chucku roztrhať v zuboch.

„Pôjdete všetci s nami," zavelil druhý policajt a mávnutím nás pokynul vykročiť. Mellisu s Rayom usadili na zadné sedačky jedného auta, mňa Chuckom do druhého. Skvelé!

„Nemohol by som ísť taxíkom?" so znechutenou grimasou som sa pokúsil napodobniť prosebný tón. Odpoveď v podobe prísneho pohľadu, ktorý bol asi súčasťou základného výcviku na policajnej akadémii, ma nadobro umlčala. Zmierený so svojím osudom som sa pohodlne uvelebil a občas strelil zrakom k Chuckovi, premýšľajúc, či by prežil sotenie z idúceho auta.

„Ešte nikdy som sa neviezol v policajnom aute," prelomil som po chvíli ticho, ktoré začínalo byť neúnosné. Môj predpoklad, že tým vyvolám nejakú reakciu alebo hlasný smiech, bol mylný. Vôbec nikto si ma nevšímal.

„Tak fajn, tichá domácnosť," prehodil som trochu dotknuto a upriamil pohľad na ubiehajúcu scenériu za oknom.

Po príchode na policajnú stanicu som sa cítil dôležito. Absencia pút dávala všetkým naokolo najavo, že Aaron Davis nie je bandita a jeho príchod je nevyhnutný pre vyšetrenie prípadu. Hrdo som vystrčil bradu a pozdravil pár náhodných policajtov. Odhaľujúc zuby som v nich vyvolával rôzne, pre mňa nepochopiteľné, reakcie. Prekvapenie, podráždenie, dokonca odpor?

„Máte to tu pekné," pochválil som, prechádzajúc chodbou lemovanou tatranským profilom, „to je šéfko?" pristavil som sa pri jednom obraze, z ktorého na mňa zazerala známa tvár. Policajt ma posotil a znemožnil tak dôkladnejšiu analýzu.

„To je Abraham Lincoln," zdôraznil a venoval mi nevraživý pohľad.

„Viem, iba som sa vás pokúšal rozosmiať," zasmial som sa, čo opäť nevyvolalo žiadnu reakciu.

Odviedli ma do štvorcovej miestnosti a usadili na nepohodlnú stoličku. Jeden z dvojice si sadol oproti mne, druhý stál po jeho pravici. Prebehol som ich prekvapeným pohľadom a neubránil sa naoko vydesenému pohľadu.

„Nebudete ma mučiť, však?"

Vymenili si policajné pohľady, určite aj zopár signálov, mne unikajúcich, a ten, čo sedel, si nahlas povzdychol, dávajúc mi najavo, že každú chvíľu prehovorí. Zadíval som sa na neho a povzbudil ho kývnutím hlavy.

„Takže, Aaron Davis ..."

„Tak sa volám," napriamil som sa a zazubil. Zagúľal očami a vytiahol pero a papier.

„Prosím, povedzte nám všetko, čo sa stalo."

„Budete si to písať?"

Mlčali.

„Dobre," rezignoval som a rozpovedal im všetko, čo ich uši už raz zachytili.

„Útočník je váš brat?" uistil sa policajt. Buď bol hluchý, alebo ma nepočúval.

„Vravel som to už dvakrát. Nemáte tu niečo pod zub? Som pekelne hladný," poobzeral som sa, akoby moje oči túžili objaviť v rohu švédsky stôl.

„Nie sme v bufete," odsekol a niečo si poznačil.

„Nevšimol som si, pardon," opäť som prebehol zrakom po prázdnej miestnosti.

„Vravíte, že napadnutý obťažoval slečnu Woodson už dlhšiu dobu?"

Doprial som si hlboký nádych, než som sa opäť ozval.

„Nemáte to tam napísané?" kývol som k papieru, pod jeho neúprosným pohľadom som to však opäť vzdal, „áno, obťažoval ju. Ale o tom vám musí povedať ona. Ja v podstate nič neviem," nerád by som prezradiť viac, ako bolo nevyhnuté, stisnutým pier som sa pokúsil zastaviť ďalší posun informácií.

„Viete vysvetliť, prečo ho slečna Woodson nazvala vrahom?" zaskočil ma otázkou, ktorá sa síce dala očakávať, napriek tomu ma zastihla nepripraveného. Striedavo som na nich pozeral, zvažujúc, čím by som ich zvedavé uši uspokojil.

„Na to sa musíte spýtať jej," založil som si ruky na hrudi a nohy vystrel pred seba.

„Mal váš brat v minulosti potýčky s napadnutým?"

„Nie," neváhal som s odpoveďou, hoci som tušil, že opak je pravdou, „a nevolajte ho napadnutý, preboha. Je hocičo, len nie napadnutý. To on vtiahol Mellisu nasilu do domu. My sme sa jej iba snažili pomôcť," pocítil som príval hnevu, zamaskoval som však úsmevom.

„Pán Raynolds tvrdí niečo iné," kládli dôraz na slová. Na okamih ma premohlo podozrenie o tom, ktorú stranu si zvolili.

„Vymýšľa si. Sú to tri tvrdenia proti jednému," pomohol som im s kalkuláciou, ak by náhodou, „a mimochodom, som hladný, takže ak mi nechcete priniesť aspoň šišky, ktoré tu určite máte, mohli by sme to urýchliť?" na tvári som vymodeloval spýtavú grimasu.

„To bude všetko. Ak by ste si na niečo ..."

„...áno, áno, zavolám," prerušil som ich dvíhajúc sa a naťahujúc si telo, „ste v zozname?" spustil som ruky k telu a zadíval sa na ich šokované tváre, „žartujem," zasmial som sa a vykročil preč z miestnosti.

Zrazu som zastal, pomaly sa otočil a jednou rukou sa oprel o rám dverí.

„Čo bude s mojím bratom?"

„Zatiaľ si ho tu necháme. Záleží na pánovi Raynoldsovi..."

„A Mell?"

„Musíme ju vypočuť, sedí na chodbe."

„Počkám ju. Kde máte bufet?"

„Pán Davis, ste na policajnej stanici," pritiahol obočie stále sediaci policajt.

„Aha, prepáčte," otočil som sa k nim a pomaly sa im prihovoril, „kde – máte - bufet?" naťahoval som slová, aby ich tí nešťastníci pochopili a v duchu sa chechtal, „prepáčte, ja... to je moja diagnóza. Chcel som sa spýtať, kde sa tu dá najbližšie zohnať jedlo, viete... kým budem čakať Mell," vysvetlil som horlivo, dúfajúc, že moje správanie je stále v medziach zákona.

„Oproti budove je malé bistro. Sú otvorení do polnoci," vychrlil stojaci policajt.

„Ďakujem, pekný zvyšok večera, páni."

Vyšiel som na chodbu a stretol sa s Mellisiným vystrašeným pohľadom. Prudko sa dvihla na nohy a než som sa nazdal, vrhla sa mi do náručia.

„Upokoj sa, bude to v pohode," opätoval som jej objatie.

„Slečna, prosím, poďte so mnou," prerušil nás jeden z dvojice. Mell, váhajúc, odtiahla sa iba na kúsok a spod mihalníc na mňa nakukla. Prikývol som a usmial sa, dodávajúc jej odvahu k ďalším krokom.

„Počkám ťa," uistil som ju a postrčil k dverám, v ktorých sa nepokojne ošíval ten neoholený muž zákona, „neboj sa!" dodal som prísnejšie. Trhla kútikmi dohora a stuhla jej tvár. S povzdychom sa otočila a vošla dnu. Sledoval som zatvárajúce sa dvere a po chvíli rýchlymi krokmi zamieril cez ulicu. Chcel som sa vrátiť skôr, než ona vyjde na chodbu.

„Nemáte nič iné?" mračil som sa na malého Aziata, ktorému spoza pultu trčala iba hlava.

„Všetko vypredat, vela hodýn," namieril tenučký ukazovák na nástenné hodiny visiace nad jeho japonskou hlavou, „vy znova prist skor," pritakával ako holub a vypúlil oči, div mu nevyšli z jamiek.

„A je v tom aspoň mäso?" podozrievavo som si prezrel zeleninový šalát, ktorý mi núkal ako alternatívu za normálne jedlo.

„Ano, mäso byt, kurie." Zagúľal som očami a doprial si hlboký nádych.

„Tak fajn, dá sa u vás platiť kartou?"

Horlivo začal krútiť hlavou, až sa mi zatriasli líca.

„Ne, ne, iba hotovost," na okamih sa vyplašil, dúfajúc, že vytiahnem bankovku a neodídem naprázdno. Zalovil som vo vačku a v hrsti sa mi objavili mince, našťastie pokryli náklady na stravu a zostatok som vhodil do automatu na kávu.

Vrátil som sa po pätnástich minútach. Chodba zívala prázdnotou, až na upratovačku, ktorá sa preháňala s mopom o kus ďalej. Prišlo mi ľúto Mellisi, spomenúc si, ako ťažko asi znáša výsluch od tých dvoch mamutov. Ich vážnosť dávala zabrať aj mne, nie to ešte jej, po všetkom, čo sa dnes udialo. Nepripúšťajúc si závažnosť situácie som si prešiel dlaňami po tvári, ubezpečujúc sa, že všetko dobre dopadne. Ak by Chuck aj vzniesol obvinenie, Ray vyjde maximálne s pokutou. Za bitku sa ľudia nezatvárajú, v duchu som sa povzbudzoval. Nikdy ma k zemi nezrážalo nič, čo si pre mňa život naplánoval. Skutočným požehnaním pre mňa bolo, s akou ľahkosťou som vždy dokázal plávať životom. Avšak, sediac na policajnej stanici sa ma pomaly zmocňovali obavy, omotávali okolo mňa svoje chápadlá a hoci som sa ich neustále pokúšal preťať, znovu a znovu sa po mne šplhali. Stisol som silno viečka, opäť zaháňajúc negatívne myšlienky.

Dvere sa otvorili. Do chodby vykročila Mellisa, z očí sa jej valili slzy a mechanicky sa posúvala bližšie ku mne. Vyšvihnúc sa na nohy som urobil krok k nej, uchopil ju za ramená a nazrel jej až do duše.

„Čo sa deje?"

Dvere sa zabuchli a s Mell trhlo.

„Prepáč. Aaron, prosím, prepáč. Ja, snažila som sa. Nechcú ho pustiť, je to všetko moja vina," stále viac vzlykala, občas sa jej ston zasekol v hrdle a telo sa jej otriasalo pod váhou trýznivých myšlienok.

„Mell, upokoj sa, prosím. Nie je to tvoja vina. Pustia ho, neboj sa," ubezpečoval som nás oboch.

„A čo ak nie? Veľmi ho zbil, čo ak..." opakované vzlyky jej znemožnili pokračovať a mňa prinútili upriamiť pohľad do zeme. Odpoveď som totiž nepoznal a po prvýkrát za dnešnú noc som si pripustil vážnosť situácie.

Tak čo, páčil sa vám Aaron?