Zrakom som prešla na hodiny a povzdychla si.

„Musím ísť za mamou. Skočím sa domov prezliecť a dať si sprchu. Kým sa k nej vyberiem, potrebujem utriediť myšlienky," zakrútila som si prstom pri spánku a dvihla sa. Pristúpila som k Aaronovi a vtisla mu pusu na líce.

„Strašne som ti vďačná. Ani nevieš, ako si mi pomohol," venovala som mu úsmev.

„Vieš, sme v prevahe. Bude to mať ťažké," uchechtal sa a prešiel mi dlaňou po ramene, „drž sa. Budem na telefóne, ak by si niečo potrebovala."

Domnievala som sa, že ma sprcha pozviecha a utriedi myšlienky, opak bol však pravdou. Rozhodnutie improvizovať posunulo moje nohy bližšie k jej dverám. Váhavo som dvihla ruku a zabúchala. Následne ma štyri krát padnutý hovor do hlasovej schránky utvrdil v tom, že k stretnutiu s mamou nedôjde. Otáčajúc sa na päte som si nešťastne povzdychla a hlavu mi pohltili silné obavy. Po pár krokoch sa mi vo vačku rozozvučal mobil.

„Ahoj mami, kde si?" naliehajúc na ňu som zastala a inštinktívne sa otočila k jej domu.

„Prepáč zlato. Chuck sa zastavil po práci a berie ma na večeru," vysvetlila takmer nadšene.

„Mami! Boli sme dohodnuté, že k tebe prídem," zvolala som dotknuto.

„Ja viem, mrzí ma to. Zabudla som ti zavolať. Môžeme to preložiť na zajtra?"

Vtiahla som do pľúc vzduch, zahryzla si do pery a potláčala vzlyky. Chuck opäť prebral nad ňou moc, narušil plán, ktorý sa javil ako prínosný a zatiaľ čo mamu híčkal lichotivými slovami, ja som bola znovu odstrčená na vedľajšiu koľaj. Bezradne som si vošla do vlasov a na krátku chvíľu privrela oči. Hlava nespolupracovala, nebolo možné vymyslieť argument, ktorý by mamu prihnal ku mne.

Chuckove pohnútky ostávali pre mňa opäť záhadou...

„A kam idete na večeru?"

„Je to podstatné?" Mamin podozrievavý tón mi zovrel srdce.

„Ja... nemohla by som sa k vám pridať?" zúfala snaha ochrániť ju a mať ho na očiach ma dohnala k nepremyslenému kroku, ktorý v mame vyvolal pobavenie.

„Nie, v žiadnom prípade," zasmiala sa trpko. Jej odbitie ma úprimne zabolelo, avšak nebolo prekvapením. Po udalostiach, ktoré sa stali a následne po mojich útočných reakciách bolo jej odmietnutie na mieste.

„Mami, prosím ťa, buď opatrná," napriek tušeniu, že ju dané slová nahnevajú, som ich nedokázala zamlčať.

„Ahoj, Mellisa," prehovorila ráznym tónom a zložila.

Opäť som sa dostala na bod mrazu. Sadajúc si na obrubník, vytiahla som zožmolenú krabičku so zopár cigaretami, jednu vložila do úst a zapálila si. Po chvíli som sa rezignovane dvihla na nohy a odkráčala domov.

Nasledujúce dva dni ma spánok ovládol iba s ťažkosťami, mamina ignorácia ma doháňala k samej hranici šialenstva. Opakovane som sa jej pokúšala dovolať, neustále ma však rušila. S Johnym tiež nekomunikovala, iba mu poslala správa, že sa necíti dobre a o pár dní sa ozve. Pokúsil sa ju dvakrát navštíviť, mama však nebola doma.

Sedela som v malej reštaurácii s Rayom a zubami zdolávala kožu na prstoch.

„Pochybujem, že by jej ublížil. Do práce chodí normálne, nie?"

„Volala som jej kolegyni a vraj je všetko v poriadku. Ale prečo sa odmlčala? A kde je po práci?"

„U Chucka, kde inde?"

„Mali sme sa predsa stretnúť a desí ma, prečo sa mi vyhýba. Zbláznim sa z toho," zatlačila som dlane silno do spánkov a zaťala zuby.

„Zlato, tak poďme za ňou do práce."

„Mám dvadsať minút prestávku, to nestíham. Nemôžem opäť vynechať prácu, lebo o ňu prídem," odvrátila som sa ku kuchyni, odkiaľ vyšla čašníčka, dúfajúc, že taniere, ktoré nesie, položí pred nás.

„Možno len potrebuje premýšľať," pokúšal sa ma upokojiť.

„Podľa mňa je naštvaná. Ktovie, čo jej ten psychopat natlačil do hlavy. Najradšej by som ho zabila," odfrkla som si znechutene a zložila ruky na hrudi. Sledujúc čašníčku, ktorá okolo nás prešla k druhému stolu, mi hlasno zaprotestoval žalúdok. Dva dni som poriadne nejedla a v danej chvíli som sa zaprisahala k zjedeniu všetkého, čo mi príde pod nos. Pomaly ma opúšťali sily a tie som nutne potrebovala k prežitiu.

„Tak zájdime k Chuckovi. Po práci," navrhol odrazu Ray. Prešla som ho pohľadom, zvažujúc správnosť zvoleného postupu, neprichádzajúc na inú možnosť.

„Tak dobre," prehodila som po chvíli.

Do práce som sa vrátila frustrovaná a obed, ktorý bol do žalúdka vtlačený nasilu, sa chvíľami pýtal von. Nepokojne som odfrkovala ako Rebece, tak aj zákazníkom a keď konečne odbila jedenásta, s úľavou som sa pobrala do šatní. Ray ma už čakal vonku, opierajúc sa o tank, ako vždy.

„Ahoj," vošla som do otvorenej náruče a vstrebala kúsok pokoja, ktorý z neho vždy vyžaroval.

„Ahoj, zlato," vošiel mi rukou do vlasov a silno ma k sebe pritlačil, „je tu aj Aaron. Nedal sa odbiť," zamumlal a moje oči zablúdili k prednému sedadlu, odkiaľ mi zakýval jeho brat. Venovala som mu úsmev a odťahujúc sa od Raya som vykročila k dverám a nastúpila na zadné sedadlo.

„Ahoj, dúfam, že nevadí, ak sa pridám," otočil hlavu dozadu a odhalil zuby.

„Nie som dvakrát nadšená, že vás do toho ťahám," odsekla som a Aaron pokrútil hlavou.

„Viac hláv, viac rozumu, sama vieš."

„A kde vlastne býva?" spýtal sa Ray po nasadnutí do auta.

„Johny mi poslal adresu," začala som prstami blúdiť po displeji, otvárajúc správy, „ale musela som mu prisahať, že nepôjdem k dverám. Iba sa pozrieme, či je tam mamino auto," stisla som pery a natočila k nemu správu s adresou.

„Okej."

„Ak by tam jej auto bolo, máme mu zavolať a sám k nemu zájde," hlasno som vydýchla, uvedomujúc si blížiace sa porušenie sľubu. Armáda by ma nezastavila pri potrebe overiť si, či je mama v poriadku.

Po pár minútach sme zaparkovali na okraji cesty a pohľady nám strelili k staršiemu Mustangu, ktorý parkoval pred Chuckovým domom.

„To musí byť jeho. Mamine tu však nevidím," rozhliadala som sa na strany, dúfajúc, že parkuje ďalej. Sklamane som sa opäť zadívala na jeho dom, do okien, z ktorých vychádzalo svetlo lámp, čo vypovedalo o jeho prítomnosti. Občas sa za oknom mihol tieň postavy. Nebola som si úplne istá, či šlo o neho, rozhodne to však bol chlap.

„Idem tam," zvolala som a otvorila rýchlo dvere.

„Mell, počkaj," vyskočil Ray von a zatarasil mi cestu, „čo plánuješ urobiť?"

„Zistím, či tam je mama. Možno parkuje v garáži," objasnila som trasúcim sa hlasom.

„Nemôžeš tam ísť. Johny...," pokúšal sa ma prehovoriť.

„Johny sa to nedozvie. Iba zistím, či tam je a ak nie, bude mi musieť prezradiť, kde je. Mám toho po krk, neodídem odtiaľto, kým nezistím, prečo sa mi matka vyhýba. Prosím ťa, počkajte ma v aute," stisla som pery a obišla ho, než stihol zareagovať. Odhodlanie dostať sa k mame čo najskôr vystrčilo moju päsť prudko vpred a dva rázne búchance na dvere Chucka upovedomili o mojej prítomnosti. Predsieň vyplnilo svetlo žiarovky, kľučka sa odrazu pohla a dvere sa dokorán otvorili. Prekvapenie v Chuckovej tvári ma takmer rozosmialo. Trhol pohľadom za mňa, na Rayove auto, vzápätí opäť zakotvil v mojich očiach.

„Ahoj," usmiala som sa čo možno najviac, „iba ma priviezli, neboj sa, neublížia ti," upokojovala som ho ako vystrašené šteňa a dívajúc sa na neho sa vo mne opäť preberala šialená časť mojej osobnosti, ktorá prahla po zosmiešňovaní Chucka. Iba na krátky okamih doprial mojim očiam vidieť zmätenie vpísané na jeho dokonalej maske, po chvíli ho však zmazal a zatváril sa prívetivo.

„Mellisa, ahoj. Ideš ďalej?" pootvoril dvere ešte viac a odhaľujúc zuby ma prešiel lačným pohľadom.

„Kde je moja mama?" naklonila som hlavu nabok a zrakom prechádzala po vnútorných priestoroch, ktoré sa mu skrývali za chrbtom, v urputnej snahe zahliadnuť ju.

„Nevideli sme sa dva dni. Nie je tu, pokojne sa presvedč," uistil ma a znovu ma mávnutím vyzval, aby som vošla.

„Čo si jej urobil?" zavrčala som a prekrížila si ruky na hrudi.

„Nikdy by som jej neublížil, ak narážaš na to, Mellisa," opäť sa pohral s mojim menom na jazyku.

„Prestaň s tými rečami, lebo sa pogrcám. Varujem ťa. Ak zistím, že si jej niečo urobil, bez váhania ťa nahlásim. Dávaj si na mňa bacha, Benjy!" nebezpečne som sa priblížila, čo však nebol najlepší nápad. Odrazu mu výraz preťal hnev, než som sa nazdala, zovrel mi ramená a vtiahol ma dnu. Nohou zabuchol dvere a v okamihu ma o ne oprel. Celé sa to udialo tak rýchlo, že som sa nestrihla ani nadýchnuť.

„Ešte raz ma nazveš tak ako si ma nazvala," pritlačil sa o mňa, „potrestám ťa," zašeptal mi do ucha a jemne sa ho dotkol jazykom. Zabudla som dýchať. Vytreštila som oči a v duchu sa mlátila za svoju nerozvážnosť. Nechala som provokáciu zájsť priďaleko a otázkou zostávalo iba, ako sa k tomu Chuck postaví.

„Cítiš sa silná? " stále šeptal, „prerástlo ti to cez hlavu, Mellisa."

V chrbte mi zarezonovali búchance na dvere.

„Okamžite otvor, lebo ich vykopnem," kričal Ray.

„Myslíš si, že sa so mnou môžeš zahrávať, Mellisa?" pokračoval, ignorujúc Rayove vytrvalé búchanie. Odrazu sa ozval kopanec, po ňom ďalší a ďalší. Dvere však boli masívne, nemal šancu ich vykopnúť.

„Aaron, volaj políciu, okamžite," skríkol a znovu kopol do dverí, „ak jej niečo urobíš, prisahám, že ťa zabijem."

„Tvoj priateľ je odvážny," zachechtal sa, stále ma tlačiac svojim telom, „už raz som ťa varoval, Mellisa. Mala si ma počúvnuť," pritlačil pery na moje, na krátky okamih sa ma nenásytne zmocnil. Odrazu sa roztrieštilo okno pri mojej hlave a do miestnosti vletela tehla. Chuck sa odtiahol a prižmúrenými očami sledoval Raya, ktorý vliezol dnu. Rýchlom pohľadom nás našiel, priskočil k Chuckovi a o sekundu ho už mlátil hlava nehlava. V okne sa objavila Aaronova hlava a oči sa mu rozšírili pri pohľade na tú spúšť.

„A do riti, Mel? Si v poriadku?" prikývla som a s hrôzou sledovala Rayovu krvavú ruku a Chuckove červené zuby, ktoré pri každom údere odhaľoval. Aaron priskočil k Rayovi a snažil sa ho odtiahnuť, zatiaľ čo mne sa kotúľali po lícach slzy. Ľutujúc každé rozhodnutie, ktoré som doteraz učinila, mi srdce trhalo na márne kúsky.

„Ray, prestaň, už má dosť," ťahal ho za plecia, on ho však odsotil a naklonil sa k Chuckovi.

„Vyžívaš sa v tom, ty bastard?" zatriasol ním.

„Áno," uchechtal sa Chuck, nedávajúc na sebe poznať, aký je dobitý.

„Necháš ju na pokoji, rozumel si?"

„Prečo by som mal?" dvihol rozseknuté obočie, z ktorého sa vyvalila ďalšia krv.

„Lebo inak ťa zabijem," tresol ním o zem a v okamihu ho znovu silno udrel.

„Tak ma zabi," vystrčil hrdo bradu a zlovestne sa uškrnul, uvedomujúc si, že Ray ho v skutočnosti zabiť nemôže, „tak vidíš. Iba táraš," posmieval sa mu.

„Ty zvrátený psychopat! Myslíš si, že sa s ňou môžeš zahrávať?"

Doľahol ku mne zvuk sirén a Chuckov smiech sa vystupňoval. Až v tej chvíli mi otvorilo myseľ a dochádzalo mi, čo sa deje.

„Musíme vypadnúť," skríkla som a otvorila dvere. S hrôzou som sa dívala na striedajúce sa majáky dvoch policajných áut, ktoré zastali na príjazdovej ceste. Primrzla som k miestu. Spomalene som sledovala ako vyskakujúc z auta volajú niečo nezrozumiteľné a náhliac sa k dverám tasia zbrane.

„Okamžite dvihnite ruky nad hlavu," kričali, nevedno, či na mňa. Nedokázala som sa pohnúť. Iba stojac bez dychu, vstrebávala som realitu, ktorá práve prebiehala, neschopná jej uveriť.