Návrat do Westfall bol v konečnom dôsledku ťažší, než som sa nazdávala. Presvedčenie o nadobudnutej vnútornej sile sa vzďaľovalo s približujúcim sa domovom. Pokúšajúc sa v hlave vybaviť si scenár ďalšieho stretnutia s Chuckom som opätovne zlyhávala. Neschopnosť v hlave si zrovnať nadchádzajúci rozhovor a správne zvoliť slová, ktoré by Chucka odradili od strpčovania mi života, panika opäť víťazila. Ostával mi zvyšok dňa k dobru, než sa vrátim k stereotypu. Hoci mi Johny vybavil u pána Hudsona voľno do konca týždňa, bola som rozhodnutá nastúpiť čím skôr. Práca zaručí zamestnanie hlavy a v kútiku duše som dúfala, že mi pomôže odreagovať sa.

Zastali sme pred domom a spolu s Rayom sa po rozlúčení vybrali dnu. Johnyho stále neopúšťal kyslí výraz a jeho nesúhlas mi dával najavo počas celej cesty. Odrážala som jeho snahu presvedčiť ma o chybnosti a všetky trhliny v našom pláne, ktoré mi predostrel, zmietla pod koberec.

Na okamih som ustrnula vo dverách, napokon s ťažkým nádychom moje nohy odhodlane vstúpili do domu, nesúc ma späť do starých koľají. Vchádzajúc do kuchyne, ruka sa mechanicky natiahla ku kanvici, s úmyslom uvariť kávu. Spoza okien doliehali do priestoru posledné zvyšky slnečných lúčov a s blížiacim sa večerom sa moje obavy znásobili. Kým sa ohrievala voda, odhodlane som vytiahla telefón a vytočila.

„Ahoj," ozvala som sa nesmelo a započúvala sa do ticha, ktoré nastalo.

„Čo chceš?" odvrkla mama prerušujúc chvíľu napätia.

„Mohli by sme sa stretnúť?"

„Prečo?" nahnevaný tón v jej hlase sa mi zarezával pod kožu.

„Chcela by som sa s tebou porozprávať o Chuckovi."

Ray pristúpil k linke, prichystal do šálok kávu a po chvíli zalial. Moje uši načúvali ďalšiemu tichu, ktoré narúšalo iba mamino ťažké dýchanie.

„Nechcem počuť nič. Mellisa," kládla dôraz na moje meno, „ak nemieniš rešpektovať náš vzťah, nebudem sa viac na tú tému baviť. Ak sa mieniš správať .."

„Mami. Chcela by som sa ti ospravedlniť," prerušila som ju a hryzúc si peru som sa pokúšala ovládnuť nepokoj, ktorý sa vo mne usadil. Slová, ktoré som len s ťažkosťami vyslovovala a nebol na nich kus pravdy, mali za účel urovnať vzťah s matkou aspoň do doby, kým neurobím ďalší krok. Jej odmlčanie sa by mi privodilo negatívne myšlienky a potreba mať prehľad o jej živote ma nútila k falošnému priznaniu si viny.

„Prišla si k rozumu?" provokovala, „prečo si si vymyslela niečo tak ohavné?" s nemenným hlasom sa zdalo, že mi neodpustí iba tak.

„Mrzí ma to. Bola to hlúposť. Pokúsim sa s Chuckom vychádzať, dobre? Iba..." zablúdila som pohľadom k Rayovi, ktorý mal v tvári vpísaný nesúhlas s mojim konaním, avšak zmiešaný s chápavým, „iba sa na mňa už nehnevaj, prosím," zovrela som pevne viečka. Moja myseľ sa domáhala spravodlivosti a musela som zvádzať boj sama so sebou, aby som dokázala zohrať dané divadlo.

„Dobre," vydýchla nakoniec, čím sa mi uľavilo, „zajtra sa zastav."

„Po práci," dodala som a rozlúčila sa.

Hodiac telefón na linku mi z úst vyšiel nešťastný povzdych. Ray ku mne pristúpil a silno ma stisol okolo ramien.

„Zvládneme to," uisťoval ma v niečom, v čom nemohol nájsť ani náznak istoty. Nikto z nás netušil, ako Chuck premýšľal a iba výstrely na slepo nás mohli priblížiť k víťaznému záveru. Neexistoval spôsob, ako vytvoriť dokonalý plán, ktorý nemal na čom zlyhať. Cesta, po ktorej som sa rozhodla ísť, mala mnoho prekážok a každá ma mohla v okamihu skoliť.

„Snáď máš pravdu," hlavu som pritisla na jeho hruď a pár krát zasmrkala, pokúšajúc sa zadržať plač. Odtiahol ma, vzal mi tvár do dlaní a pritisol pery na moje. Prehlbujúc bozk ma na krátky okamih oprostil od nenásytných myšlienok, ktoré ma požierali zaživa.

Presunuli sme sa do izby a takmer do polnoci prechádzali náš plán krôčik po krôčiku. Za jeho pomoci som si predstavila mnohé scenáre, ktoré by mohli nastať a nakoniec si pripravila reakcie, ktoré by mohli Chucku prekvapiť. Každú reakciu, ktorá by súvisela s mojou povahou a Chuckovým očakávaním, som v hlave prevrátila na opak a zafixovala si novú, ostro kontrastujúcu s pôvodnou.
Zaspávala som s pocitom pripravenosti, naše celovečerné snovanie mi dodalo trochu odvahu a čeliť Chuckovi odrazu predstavovalo výzvu. Strach z neho som potlačila do úzadia a odhodlanie posilnila predstavami, aký zaskočený bude a prípadná prevaha nad domčekom z karát, ktorý si vystaval, ma nakopla k zvýšeniu sebavedomia.

Ray ma zaviezol do práce. S obavami si ma prehliadal, občas mu pohľad zastal na dverách reštaurácie.

„Žiadne hrdinské činy, prosím ťa. Volaj mi hneď, ako sa zjaví. A Mel?" stisol mi ruku a pritiahol si ju k ústam, „zvládneš to. Nemysli na to, že je nebezpečný, mysli na to, že nemôže urobiť vôbec nič."

„Sám vieš, že to nie je pravda," odfrkla som.

„Viem. Ale mysli na to, že je. Dodá ti to odvahu," natiahol sa ku mne, prsty mi zaboril do vlasov a pritiahol si ma k bozku.

...

„Už si zdravá?" privítala ma Rebeca umývajúc barový pult.

„Áno. Cítim sa o niečo lepšie," sformovala som na tvári masku a s falošným úsmevom sa pustila do umývania podlahy.

„Hádaj, kto má rezervačku na trojke," strelila po mne pohľadom. Na chvíľu som stuhla a predstavujúc si najhoršie sa ma zmocnil strach, ktorý som však hlbokým nádychom zatlačila do úzadia.

„Kto?" srdce mi vynechalo úder.

„Maxim, tvoj bývalý," uškrnula sa a prešla pred bar, kde začala urovnávať barové stoličky. Ťažoba zo mňa razom odpadla, Maxim predstavoval iba minulosť, s ktorou som sa dávno prestala zapodievať.

„Úžasné," zavrčala som a odložila mop za pult. Vzala som handru a začala leštiť poháre, ktoré nocovali na odkvapkávači.

„Zvládneš to? Pokojne ho môžem obsluhovať ja," navrhla duchaplne.

„Ak by si ho obsluhovala ty, mal by dojem, že mám na neho ťažké srdce a vyhýbam sa mu. Nebudem v ňom živiť nádej," rozhodla som s pretrvávajúcim falošným úsmevom.

„Tak dobre," prikývla a presunula sa k stolom, s úmyslom zrovnať obrúsky a doplniť sviečky do dekoračných svietnikov.

...

S každým prichádzajúcim zákazníkom som viac striehla na dvere. Tušiac, že nimi skôr či neskôr vojde aj Chuck, mi stiahlo hrdlo. Okolo obeda sa však zjavila ďalšia nechcená tvár. Maxim s dvoma mužmi a jednou ženou vstúpil dnu odhaľujúc zuby. Pohľadom preskenoval okolie, až sa zastavil na mne. Uškrnula som sa a vykročila odhodlane k nim, privítala ich a usadila k stolu, na ktorom bola rezervačka s jeho menom.

„Ahoj, Mell, ako sa máš?" pozdravil ma provokačne, nenechala som sa však vyviesť z miery.

„Mellisa," opravila som ho a prehlbujúc úsmev vytiahla zápisník, „čo si dáte na pitie?" Maxima moja poznámka na okamih vykoľajila, v rýchlosti však vyslovil objednávku aj v mene svojich spoločníkov a pokojným výrazom sa snažil maskovať nenápadnú roztržku.

„Nech sa páči, tu sú jedálne lístky," rozdala som im ponuku a vybrala sa preč. Načapujúc dve veľké pivá a vyťahujúc minerálky z chladničky som potláčala chuť hodiť ich stôl na Rebecu a stratiť sa mu zo zorného uhľa. Aj z tejto vzdialenosti som na sebe cítila jeho prenikavý pohľad a keď som občas zrakom prešla po osadenstve, iba ma to utvrdilo v mojej domnienke. Príliš intenzívne sa na mňa díval, dokonca prestal vnímať diskusiu pri stole, o čom nasvedčovalo lusknutie mu pred očami prstami jeho spoločníka.

Odrazu Maxim pôsobil v mojej hlave ako predpríprava na Chucku, akési zahrievacie kolo, ktoré ma povzbudí do ďalšieho, kde súpera predstavuje niekto omnoho desivejší a poraziť ho si bude vyžadovať nadľudský výkon.

Vyhýbajúc sa jeho pohľadu, rozdala som poháre, spísala objednávku a odniesla ju kuchárovi. Pri zhone, ktorý nastal v čase obedov, som Maximu prítomnosť vnímala iba okrajovo. Nohy sa mi prepletali na všetky smery, v snahe obsluhovať čo najsvižnejšie a k spokojnosti zákazníkov a hlavu som mala kompletne zamestnanú. Nebol priestor na premýšľanie.

Bezmyšlienkový stav sa ma držal až do neskorého popoludnia, kedy bola reštaurácia takmer prázdna. Postava zjavujúca sa vo dverách ma však nekompromisne vytrhla z pokoja a na okamih mi zastavila srdce. 

Ach jaj :D náročné veľmi. Druhá kniha (K odvahe ma nútil strach 2) sa píše sama, ale toto... 

Normálne sa zapotím :D Páčila sa vám kapitola? Ďakujem za hlasy aj všetky komenty, veľmi si to vážim...