Mellisa

„Tak fajn," rozhodila mama porazenecky rukami a s nie príliš nadšenou chôdzou sa vybrala k autu, „chcem zavolať Chuckovi, keď dorazíme," vyrukovala podmienku. Vymenili sme si s bratom pohľady, napokon ju prikývnutím uistil.

Nastúpila som do auta k bratom Davisovým, Johny a mama šli hneď za nami. Ray sa sústredil na šoférovanie a Aaron vypĺňal ticho rozprávaním vtipov. Hoci každý vo mne vyvolával pobavenie, rozpaky sa vo mne usídlili, čo ma nútilo premýšľať nad ďalším postupom. Zlyhávali sme, plán sa nám sypal pomedzi prsty a obávala som sa maminej reakcie, keď jej Johny odoprie vytúžený hovor. 

Po ceste sme  zastali v potravinách, aby Aaron nakúpil potrebné suroviny k plánovanej večeri. On sa v tom tuším vyžíval.

„Máš predstavu, ako bude vyvádzať?" prehodil Ray, keď sme ostali sami.

„Celú cestu premýšľam, čo urobím. Mala by som jej povedať pravdu?" otáčajúc hlavu k nemu som sa dožadovala odpovede. Vtiahol spodnú peru do úst a kútikom oka ma pozoroval.

„Ak ti neuverí?" ťažké vydýchnutie mi napovedalo, v akej komplikovanej situácii sme.

V bezvýchodiskovej...

Hlavu som otočila k potravinám a mlčky skúmala ľudí pohybujúcich sa ulicou. Vedomie, čo Chuck urobil a zároveň neschopnosť niečo podniknúť ma frustrovali.

„Možno chalani niečo zistia. Hal vyzerá byť  zbehlý v podobných situáciách," dodával mi nádej.

„Ak Chuck dokonale zakryl stopy, čo určite urobil, nenájde na neho nič. A aj keby našiel... Ako ho usvedčiť v medziach zákona?" objala som sa pod váhou zúfalstva.

„Už ide," oznámil Ray. Dvihla som hlavu a môj pohľad sa stretol s Aaronovým. Svižne prekonával vzdialenosť k autu, nesúc v oboch rukách tašky s nákupom. Opätovala som mu úsmev a natiahla sa dozadu za kľučkou s cieľom otvoriť mu dvere.

„Vďaka," nastupujúc do auta posúval jednu tašku po sedadle, zadkom ju nasledujúc, „predstavte si, v tejto bohom zabudnutej dedine nemali zemiaky!" pohoršoval sa so znechutenou grimasou, „mám práškové pyré! Čoskoro sa bude v prášku predávať aj toaletný papier," konštatoval rozčúlene, čím ma opäť dostával do úsmevnej nálady.

„Ty si pako!" karhal ho Ray, pohýnajúc sa z parkoviska.

„Ale nebojte sa, napriek tomu vyčarujem skvelú večeru," odhalil zuby s hrdým výrazom.

„A čo to bude?" otočila som hlavu dozadu.

„Marinované kura na cesnaku s tou... kašou," posledné slovo takmer vypľul.

„Nie si zástanca polotovaru?"

„Vyrastal som na farme..." mykol plecom.

„Teraz si v meste, sila zvyku," odbil ho Ray, „Mel? Čo povie mama na to, že Johny odíde?"

„Do pekla! To ma vôbec nenapadlo. Nebude nadšená. Beztak je na mále, aby to zabalila," z úst mi unikol povzdych.

Keď sa pred nami zjavil hustý les, vytušila som, že čoskoro budeme v cieli. Kľukatá cesta dávala Rayovi priestor na vyšantenie a s ľahkosťou zdolával zradné zákruty, chvíľami som sa pri jeho rýchlosti vyplašene chytala dverí, avšak na tunajšie cesty bol očividne zvyknutý. Po pár míľach sa stromy preriedili a pred nami sa objavilo obrovské jazero, okolo ktorého sa rozprestierala nádherná scenéria. Množstvo malých drevených chatiek dostatočne vzdialených od seba vypĺňalo priestor medzi vysokými stromami. Takmer pri každej chatke parkovalo auto, čo svedčalo o zaľudnenosti daného prostredia. 

Ray mal pravdu, nebudeme príliš nápadní, keď sa stratíme v dave. A v prípade nutnosti ani odrezaní od sveta. Tvár mi preťal úsmev, oči sa mi pri pohľade pred seba rozžiarili a Aaronova ruka dopadajúca mi ma rameno ma nútila na okamih k nemu streliť pohľadom.

„Nádhera, čo?" neskrýval nadšenie v hlase, „milujem to tu."

„Je to dokonalé," v úžase som prechádzala očami po okolí.

„Dobre, zaklapnite sánky, ide sa," zavelil Ray, zhasínajúc motor pri jednej z chatiek.

„Ray nie je fanda lesného hmyzu..." zašeptal mi.

„Počujem ťa," zavrčal a ja som sa opäť rozosmiala.

Johny zaparkoval vedľa Raya a vystúpili z auta práve vo chvíli, keď Ray zabuchol kufor. Mame sa na tvári mihlo prekvapenie a následne sa uškrnula. Očividne mala podobný názor ako ja.

„Ray, musím uznať, že je to naozaj pekné," prechádzala očami chatu a altánok s murovanou pieckou.

„Ďakujeme, Lesley," venoval jej úškrn a vybral sa do chaty. Interiér bol rovnako kúzelný ako zovňajšok. Drevená podlaha príjemne vŕzgala pod nohami a hrubé trámy dodávali masívny vzhľad. Takmer všetko bolo z dreva, aj vzduch ním bol nasýtený.

„Poďte, ukážem vám izby, nech sa môžete zložiť," vyzval nás Aaron. Nasledovali sme ho schodiskom, až sme sa ocitli na úzkej chodbe, ktorú lemovalo zopár dverí.

„Sú tu štyri izby, po štyri lôžka. Kúpeľňa je tamto na konci," ukázal prstom, „a dolu v predsieni je ešte jedna menšia, bez sprchy. Urobte si pohodlie, vybaľte sa a príďte dolu. Idem robiť večeru," s úsmevom pre neho typickým sa pobral preč a nechal nás s mamou a Johnym. Zastala som pred náhodne zvolenými dvermi a vošla dnu. Môj predpoklad, že všetky izby budú navlas rovnaké sa potvrdil v momente, keď dvere oproti otvorila mama. Spoza pleca sa mi naskytol pohľad na totožnú izbu s mojou.

Vybrala som si čisté veci na prezlečenie, ostatné som nechala na neskôr. Sadajúc si na pohodlnú manželskú posteľ som prechádzala pohľadom malú útulnú izbu. Vyrušilo ma klopanie na dvere.

„Mel? Si tu?" zamumlal brat. Prikývla som, hoci ma nevidel a vyzvala ho, aby šiel ďalej. Vošiel dnu, zavrel dvere a usádzajúc sa vedľa mňa prehovoril.

„Hal večer odchádza do Oregonu. Musím ísť okamžite za ním a dohodnúť ďalší postup. Mel, zvládnete to?" 

 Z hrdla mi unikol tichý smiech, ktorý nemal nič spoločné s pobavením.

„Ak ti poviem, že nie, zostaneš?" obočie mi vystrelilo nahor.

„Tak inak. Mel, musím odísť. Dávajte si bacha," preformoval svoju otázku v oznámenie a prikyvujúc zdôrazňoval vypovedané.

„Budeme v poriadku. Mama vystrelí z kože, ale zvládneme to," uistila som ho, pochybujúc o pravdivosti svojich slov. Johny ma v krátkosti objal a stisol pery.

„Mel, nech by sa čokoľvek dialo, zavolaj mi. Ale pokúsim sa vrátiť do večera."

„Čo povieš mame?"

„Že musím pomôcť Samovi opraviť motorku, pretože zajtra má dôležité stretnutie s potencionálnym sponzorom a rád by si pozrel jeho zdatnosti na crosske."

„To je dobré," uznala som a dvihla sa spolu s bratom. Vyšli sme z izby a prešli do kuchyne spojenej s obývačkou. Ray sa pokúšal spojazdniť krb, Aaron sústredene krájal.

„Dobre, musím odísť, chalani, dajte mi na ne pozor, do večera sa vrátim," lúčil sa Johny a vtisol mi bozk na líce, „idem ešte za mamou," prehodil vo chvíli, keď schádzala schodmi.

„Kamže, mladý muž?" ozvala sa hromovým hlasom, domysliac si.

„Musím ísť za Samom..."

„Tak to teda nie," prerušila ho sprudka, „dotiahli ste ma sem a ty odídeš? To si vyhoď z hlavy, inak idem aj ja," natiahla k nemu vystretú dlaň, „a prosím si mobil. Rada by som zavolala Chuckovi," mierne pozdvihnuté obočie a tvrdý výraz napovedal, že nemieni ustúpiť.

„Nechal som ho v aute, hneď ti ho prinesiem," prebehol popri nás skôr, než ho stihla zastaviť. Poznala som brata príliš dobre a keď sa mama na päte otočila pravdepodobne s úmyslom nasledovať ho, okamžite som ju zastavila.

„Mami," zvolala som na jej chrbát, čo ju našťastie zastavilo v pohybe. Pootočila hlavu a po očku ma sledovala, zvažujúc kráčať ďalej. Mozog mi krútil na plné obrátky, v snahe odpútať jej pozornosť a dať Johnymu dostatok času.

„Poď, pomôžeme Aaronovi," navrhla som. Prižmúrila oči, otočila sa k dverám a späť na mňa, akoby sa nevedela rozhodnúť. 

Zrazu k nám doľahol zvuk naplno rozbehnutého motora a  škrípania pneumatík. Vydýchla som úľavou, čo sa o mame povedať nedalo. Tvár sa jej okamžite zvraštila v hneve a vybiehajúc pred chatku sa presvedčila.

„Ten zasran! Kam šiel?" prudko na mňa vybehla vracajúc sa do chaty. V rýchlosti som jej referovala vymyslenú výhovorku a dúfala, že ju upokojím.

„Skvelé! Vytiahnete ma do nejakej prdele a potom sa postupne zdekujete? O čo vám ide?" rozčuľovala sa a rozhadzujúc rukami dodávala svojmu prejavu vyšší level. Zahanbenie, ktoré som za ňu pociťovala, ma celkom prekvapilo.

„Mohla by si sa upokojiť? Ray a Aaron nás pozvali v dobrom duchu. Neboj, Johny je do večera späť. Sam potreboval pomoc, tak šiel. Ako mu to môžeš zazlievať, sú ako bratia," vyčítavo sa mi stupňoval hlas. Premerala si ma, založila ruky v bok a nechala presakovať slová do hlavy. Matka bola dostatočne inteligentná, aby si po vychladnutí uvedomila absurdnosť svojich výstupov, problém však pozostával v tom, že v čase emocionálnej búrky sa správala ako puberťák. Trucovito odúvala líce a ticho zrazu preťal Rayov výkrik, až som naskočila.

„Konečne!" nadšenie v hlase mi napovedalo, že oheň sa rozhorel a čoskoro nás zavalí horúčava.

„Dámy," upútal našu pozornosť Aaron, „vidím, že máte veľa energie. Prosím, poďte ju plytvať k príprave večere," mávajúcim nožíkom nás povzbudivo vyzýval.

„Tak fajn," vydýchla mama a spustila ruky k telu, pristupujúc k linke, „čo to stváraš s tou zásterou?" prekvapene si ho premerala, akoby si jeho prítomnosť až teraz všimla.

„Nechcem sa zašpiniť," obhajoval sa, šúchajúc rukami po stehnách.

„To máš schválne?" neveriacky pritiahla obočie a našpúlila pery.

Napokon sa obaja rozosmiali a zo mňa opadlo napätie ako lavína z kopca.

„Nechcite vedieť, v čom spávam," drgol do nej lakťom a smiech sa prehĺbil. Pozrela som na Raya a dvihla ruky v nevyslovenej otázke. Pokrútil hlavou a s uspokojivým úsmevom presunul pohľad na veselého brata. Uznanlivý výraz na jeho tvári sa nedal prehliadnuť a s ľahkosťou som usúdila, že je na brata hrdý a má ho skutočne rád. Ostatne, ten pohľad som dôverne poznala.