Tak ešte jedna, keďže som vás nechala tak dlho čakať. Dúfam, že sa bude páčiť..:)

Dorazili sme k bratovi a musela som si priznať, že po dlhej dobe, čo ma ovládal strach, som sa upokojila aj bez Rayovej prítomnosti. Vítala som odľahčujúci pocit, ktorý ma ovládal pri prekročení prahu a vstúpení do obývačky. Spomenula som si, kto som a všetko, čo ma zväzovalo, bolo razom preč. Slučky povolili, laná spadli a ja som sa konečne zhlboka nadýchla. Nedokázala som zabrániť úsmevu, aby mi roztiahol kútiky, keď som v obývačke uvidela Thomasa a Sama.

„Mel!" zvolali jednohlasne a hrnuli sa ku mne privítať ma v objatí.

„Ahojte, tak rada vás vidím," úprimne som sa potešila. Boli ako moji bratia a tento okamih ma zocelil natoľko, že som dokázala Chucka zaškatuľkovať a odsunúť do najvzdialenejšieho kúta. Vysporiadam sa s ním neskôr. Na teraz som v bezpečí, u Johnyho ma nikdy nenájde a keby aj, postaral by sa o neho. Odrazu som ľutovala, že som mu to tak dlho tajila a pocítila vďačnosť voči Rayovi. Nakoniec to bol dobrý nápad a keby som tušila, koľko pokoja mi to prinesie, oznámim mu to čo najskôr.

„Vyzeráš príšerne, čo sa deje?" prezrel si ma Sam a vzápätí sa zameral na Johnyho.

„Som len unavená," vyslovila som opakovanú lož, ktorú už pravdepodobne považovali za vtip.

„To musel byť divoký víkend," zasmial sa Thomas.

„Mel tu na chvíľu zostane, pokazilo sa jej kúrenie," prehodil Johny otvárajúc chladničku, „nie si hladná?"

„Nie, vďaka."

„Chvalabohu, je prázdna," zabuchol a vytiahol mobil. Objednal si pizzu a usadil sa pred televízor. Tiež sme si posadali a zadívali sa na film, ktorí som videla už minimálne dvakrát. Nezáležalo mi na tom, potrebovala som vypnúť a nemyslieť na nič. Ani neviem ako, podarilo sa mi zaspať. Prebudilo ma až vytrvalé trasenie. Zamračila som sa na Thomasa, ktorý bol neúnavný, akoby môj rozboľavený chrbát mal byť jeho starosť.

„Poď si ľahnúť do postele," navrhol mi a tak som s nesúhlasným mrnčaním vložila nohy do papúč a presunula sa do hosťovskej izby, ktorá sa dočasne stala mojou. Thomas ma prikryl, dal mi pusu na čelo a odišiel. Znovu na mňa doľahla únava.
...

„Žiješ?" vykukla spoza dverí Johnyho hlava práve vo chvíli, keď som si naťahovala kosti.

„Áno, ak sa to tak dá nazvať."

„Mama s Chuckom prídu na obed. Máš dve hodiny, tak vstávaj a daj sa do poriadku, lebo mamu vystrie, keď ťa uvidí..." zabuchol dvere skôr, ako som stihla niečo povedať.

Sedela som ako obarená, v okamihu sa mi roztriaslo telo a hrdlo mi stiahla neviditeľná slučka. Opäť ma obklopila temnota, všetko bolo odrazu bezfarebné a mŕtve, dobre známy strach sa prebral k životu a vysmieval sa mi do tváre. Dovolila som si na chvíľu upustiť od napätia, a to sa mi vrátilo ako bumerang, ibaže dvakrát intenzívnejšie. S nervami v koncoch, tlkotom srdca až v hrdle a slzami v očiach som sa vrhla k mobilu. Zazvonilo to dvakrát, kým sa ozval.

„Ahoj," jeho upokojujúci hlas bol ako vykúpenie.

„Ray," zvolala som a vzápätí sa rozplakala, neschopná pokračovať.

„Zlato, pokojne. Čo sa deje?" hovoril na mňa potichu, čo ma nútilo nadýchnuť sa a prestať panikáriť aspoň do doby, kým mu poviem, čo mám na srdci.

„Chuck príde s mamou na obed. Ray... ja.. ja to nezvládnem. Toto je už príliš," vykoktala som pomedzi slzy, „mal si pravdu. Johny to mal vedieť. Bolo to fajn. Až doteraz. Čo mám robiť, do pekla?" chodila som sem a tam a obhrýzala si nervózne nechty.

„Kam príde?"

„Som u Johnyho.."

„Okej, teraz ma dobre počúvaj. Máš dve možnosti. Buď povedz Johnymu, kto skutočne Chuck je, alebo..."

„Nie! To sa nesmie stať. Ray, teraz vážne. Nesmieš mu to povedať.."

„Tak ti ostáva jediné, musíš to zvládnuť... ty to zvládneš," vydýchol smutne a mne bolo jasné, že sa mu to nepáči o nič viac ako mne.

„Musíš prísť! Ja to bez teba nezvládnem, prosím Ray, len sem príď," znovu som sa rozplakala. Odkiaľ sa tie slzy berú?

„Dobre. Prídem. Len sa prosím upokoj. Ak budeš takto vyvádzať, môžeš Johnymu rovno všetko povedať. Všimne si, že medzi tebou a Chuckom nie je niečo v poriadku. Mel?"

„Áno?"

„Nesmieš sa Chucka báť..."

Spadol mi telefón a oči sa mi rozšírili pri tom desivom oznámení. Mal pravdu. Ako, preboha, utajím pred Johnym, čo vo mne Chuckova prítomnosť vyvoláva? Z podlahy ku mne doľahol Rayov hlas, rýchlo som sa natiahla a dvihla mobil.

„Musíš sem hneď prísť. Ja to nezvládnem," hlas sa mi triasol od strachu.

„Upokoj sa, prídem za dvadsať minút. Skús si dať zatiaľ horúci kúpeľ. Prosím ťa, mysli na jedno. Ani Chuck sa nechce prezradiť."

Poslúchla som ho a ponorila sa do horúcej vody. Slzy mi stekali prúdom, nedarilo sa mi upokojiť, i keď som sa veľmi snažila. Nezvládala som nový nápor zdesenia, ktorý sa spájal s predstavou spoločného obeda. Zrazu mi hlavou preletela myšlienka tak absurdná, až som ju v tej chvíli uvítala. Zamotala som mokré telo do župana a bez rozmyslu sa rozbehla do obývačky. Z baru som nepozorovane vytiahla fľašu vína a vrátila sa späť do vane. Uvedomujúc si, že práve zbabelo utekám pred vlastným osudom, som otvorila zátku a dožičila si poriadny log. Bola som presvedčená, že konám najlepšie, ako viem. 

Tekutiny ubúdalo, napätie trochu povolilo a zmysli otupeli. Prevrátila som do seba posledný dúšok a v rukách obracala prázdnu fľašu. Vykúpenie mi nepriniesla, ale trochu ma upokojila. Začínala som veriť Rayovým slovám a v duchu si neustále prehrávala víziu blížiaceho sa obeda. Chcela som sa pripraviť na to, čo ma čaká, i keď to bolo nemožné. Predstava sa závratne odlišovala od reality a sedieť zoči-voči Chuckovi pri spoločnom obede bude najťažšia skúška v mojom živote. Osud sa mi zákerne vysmieval. Bola som ako bábka na špagátikoch, ktoré pevne držal v rukách. Zúfalo som sa zasmiala.

„Skurvený život," zamrmlala som pre seba a priložila fľašu k perám, zabúdajúc, že je prázdna. S povzdychnutím som ju hodila na koberec a vyšla z vane. Čo ma čaká, to ma neminie, tak ma naplnilo odhodlanie a pocítila som chuť bojovať. Alkohol kolujúci mi v krvi dodával mysli odvahu, ktorá bola len chabým pokusom mojej podstaty o udržanie si nejakej hrdosti.