Keď Johny dotelefonoval, na tvári sa mu objavil spokojný výraz. Pozornosť som upierala na neho, s nevyslovenou otázkou.

„Je v Oregone, príde najskôr o pár dní. Choď sa zbaliť, o chvíľu pôjdeme."

Nechápavo som si ho premerala, stále mlčky premýšľajúc, čo má v pláne. Pripadal mi až príliš pokojný, vzhľadom k tomu, čo všetko sa pred chvíľou dozvedel. Ale to bol Johny, jeho nálada sa menila ako aprílové počasie. Očividne nemienil rozoberať svoj úmysel a tak som sa odhodlala.

„Kam sa mám baliť?"

Obočie mu prekvapene vystrelilo nahor a doprial si čas, kým mi objasnil jeho plány.

„Hádam si nemyslíš, že ťa tu nechám. Ideš ku mne!"

„Johny,.."

„Bez debaty. Nenechám ťa samu. A tu nezostanem, mám rád svoje pohodlie, takže," mykol ospravedlňujúco plecami, „zostaneš u mňa. Aspoň dovtedy, kým nepríde Hal."

Nechcelo sa mi dohadovať, neostal vo mne ani kúsok vzdoru, tak som sa bez slova dvihla a o pár minút zastala aj s pobalenou taškou pri vchodových dverách.

„Mimochodom, volal som s Hudsonom. Myslí si, že si chorá a máš ostať doma, pokiaľ sa úplne nedoliečiš," prikročil ku mne a otvoril. Zabojovala som s nutkaním vzoprieť sa.

„To nie, pracovať musím," pokúsila som sa odporovať, i keď mi bolo jasné, že je to vopred odsúdené k neúspechu.

„Bla bla bla..."

Rezignovane som rozhodila rukami, ale ďalej som už mlčala. Nemalo zmysel sa pokúšať presadiť si svoje. Nastúpili sme do auta a v tichosti smerovali k Johnymu. Nechcela som to priznať, ale sledovať v spätnom zrkadle vzďaľujúci sa dom ma istým spôsobom upokojovalo. Akoby ho Chuck označil a viac pre mňa nepredstavoval bezpečie. Vo vačku sa mi rozozvučala známa melódia, oznamujúca identitu volajúceho. S povzdychom som skontrolovala displej. Nebolo v mojich silách hovor prerušiť. Dívajúc sa na dôverne známe meno sa mi natisli slzy do očí. Myseľ mi kruto predostrela jeho tvár, nestarajúc sa, aký dopad to bude mať na emocionálnu stránku. Jeho zrada ma stále bodala do srdca, avšak túžba po jeho náručí bola tak silná, až som chvíľami premýšľala, či ma nebodá do srdca práve tá.

„Nedvihneš to?"

„To je Ray," zovrela som telefón silnejšie.

„Nemala by si sa na neho hnevať. Urobil dobre, že mi o tom povedal," prehovoril po chvíli. Strhla som pohľad k nemu, prekvapene mu čítajúc v tvári.

„Zastávaš sa ho?"

„Hm.. áno," stisol pery, na okamih sa uškrnul a zvážnel, „pozri. Nemám ho rád iba preto, že si moja sestra. Inak je to fajn chalan. Urobil to, lebo sa o teba bojí. Nemala by si ho takto trestať."

Zamyslene som presunula zrak na mobil a na dlani pocítila slzu, ktorá vypadla z oka. Rayovo meno zmizlo a displej zhasol. Odhodlanie dvihnúť prišlo neskoro.

„Mrzí ma, že som ho vyhodila. Ale asi bude lepšie nechať to tak a držať ho čo najďalej od toho všetkého." Moje vnútro sa pri tých slovách búrilo, srdce plakalo a volalo, ale rozum nepočúval. Z racionálneho hľadiska bolo najbezpečnejšie nechať Raya na pokoji. Neustály strach o neho ma vyčerpával a ja som nutne potrebovala každý kúsoček sily, ktorá vo mne ešte zostala. Ďalšie unikajúce slzy narazili na dlane a rozprskli sa. Sebeckosť, ktorá je súčasťou každého z nás, i keď u niekoho len v malom merítku, sa zostra predrala na povrch, utvrdzujúc ma, že sa Raya nedokážem vzdať. Predstavoval posledný stabilný pilier v mojom živote. Ak by sa zboril, padla by som na dno.

„Ray je už veľký chlapec. Neodháňaj ho od seba."

Pritiahla som si nohy k hrudi, opäť sa schovala do klbka a pozerajúc von som striedavo vnímala svoj strhaný odraz a scenériu za oknom.

„Kto je Hal?" prerušila som po chvíli ticho, ktoré nás obklopilo.

„Starý kamarát. Kedysi sme spolu pracovali, ale ja som sa od nich odlúčil a vybral sa vlastnou cestou."

„Od nich?" otočila som pozornosť k nemu.

„Jenna Security. V podstate krycí názov. Je to šialene dobrá skupina, ktorá začína tam, kde polícia končí. Ak ma chápeš."

„FBI?"

Odpoveďou mi bol hurónsky smiech, ktorý mi doliehal do uší ako prílivová vlna.

„Nie, to rozhodne nie. Ťažko sa to vysvetľuje a asi by som to ani nemal hovoriť. Hal je v tomto dosť zásadový."

„Chápem, vlastne mi je to jedno. Len ma zaujíma, ako mi vie pomôcť."

„To nechaj na neho. Vie, čo robí."

Opäť sa mi rozozvučal telefón. Nebola som si istá, čo presne urobiť a tak som ho nechala vyzváňať, až kým znova neutíchol. Po chvíli prišla správa, ktorá spôsobila, že mi žalúdok stiahlo ako pred návštevou zubára.

Mel, prepáč mi to. Johny chcel vedieť, čo je s tebou a ja som mu nemohol klamať. Nemal som na výber. Nehnevaj sa...Ray

S povzdychom som odložila telefón a ponorila sa späť do myšlienok. Myseľ som zaťažovala vymýšľaním nejakého plánu, ktorý by mi bol v mojej situácii prospešný, žiaľ, zbytočne. Neprišla som na nič. Neprichádzalo do úvahy, aby som Johnymu prezradila, že je to Chuck a v duchu som Rayovi ďakovala, že o tom pomlčal tiež. Brat by okamžite konal, bez rozmyslu by ho vyhľadal a nechcem ani pomyslieť, ako by to skončilo.