Nech sa páči, Rayov Ford Raptor, alebo tank, ako ho Mell volá. :) Páči sa? Mne by rozhodne stačilo ..

Ray

Myseľ mi pracovala na plné obrátky. Nezažmúril som oka, dlhú noc som využil na snovanie plánu, ktorý by mohol pomôcť Mellise. Neustále som však skončil pri jedinej myšlienke. Z ktoréhokoľvek smeru bol cieľ zakaždým rovnaký. Mellisin postoj mi bol jasný, o to ťažšie bude ju presvedčiť o opaku. Konať jej poza chrbát predstavovalo riziko, ktoré som bol ochotný podstúpiť, ak by jej to zaručilo bezpečie. Spoza okien sa predierali prvé slnečné lúče a neustále zívanie ma utvrdzovalo v skorej rannej hodine. Dopil som tretiu kávu, ktorá nebola nijak nápomocná a rezignovane sa presunul do postele.

Prebudil ma Aaronov nevkusný playlist. Zišiel som do kuchyne a naťahujúc si unavené svaly som stíšil hudbu.

„Dobré ránko," zaškeril sa.

„Musí to tak revať?" mrzuto som sa usadil na gauč.

„Pretože teba je tak jednoduché dostať z postele," zašvitoril.

„Koľko je hodín?"

„Pol piatej."

„Super. Zase som prespal celý deň. Idem pracovať. Mellisa o deviatej končí," pousmial som sa. Aaron ma prešiel zvedavým pohľadom a opätoval mi úsmev.

„Kedy nás zoznámiš?"

„Nikdy," hodil som po ňom vankúš a presunul sa k počítaču. Ostávalo mi nemálo práce a odkedy poznám Mellisu, aj menej času.

Pracoval som až do pol deviatej, zjedol tri hamburgery, ktoré mi užitočný Aaron pripravil a usúdil som, že je čas sa nachystať. Stihol som toho pomerne veľa, tak som so spokojným výrazom vliezol pod sprchu.

Ovial ma studený vietor, obloha sa sfarbila do siva a mraky sa po nej preháňali ako stádo volov. Prehodil som si kapucňu cez hlavu a prebehol k Raptoru. Po ceste sa rozpršalo, stierače šli na plno a viditeľnosť bola slabá, čo ma značne zdržalo. Keď som sa konečne dostal na parkovisko, z dverí vybehla Mellisa a pridržiavajúc si kapucňu utekala k autu. Obchádzala a preskakovala mláky ako vtáčatko, pohľad na ňu ma zahrial pri srdci. Naskočila rýchlo do auta, zhodila kapucňu a zafrflala.

„Príšerné počasie," pozrela na mňa, stisla pery a vrhla sa mi do náručia. Bez váhania som okolo nej omotal ruky. Pevne ma zovrela okolo krku a hlavu si zaborila do ramena. Dlaňou som ju hladil po chrbte, v upokojujúcom tempe a v duchu premýšľal, čo ju tak rozrušilo. Nebol som si istý, či vôbec chcem poznať odpoveď. Zotrvávala mi natlačená na hrudi, dych sa jej spomaľoval a napäté telo sa postupne uvoľňovalo. Tešilo ma, ako sa dožaduje mojej prítomnosti. Keby to záležalo odo mňa, uniesol by som ju na míle ďaleko a ukryl ju pred celým svetom.

Prestali sme vnímať čas.

Netrúfal som si odhadnúť dobu, počas ktorej sme sa objímali. S istotou som však vedel, že to bolo najkrajšie a najdlhšie objímanie v mojom živote.

Pomaly sa odtiahla a hľadela na mňa smutnými očami, v ktorých sa odrážať opäť strach. Pousmial som sa naťahujúc ruku k jej tvári. Dlaň som jej priložil na líce a palcom zotrel unikajúcu slzu.

„Dnes hviezdy asi neuvidíme," jej výraz prezrádzal sklamanie.

„Vymyslíme niečo lepšie," povzbudil som ju.

„Nič mi nenapadá."

Chvíľu premýšľajúc som dospel k záveru, že sme na tom rovnako. Nieže by moja hlava nebola plná divokých nápadov, problém bol skôr v ich realizácii. V Mellisinej situácii by mi prišlo nevhodné vziať ju na všedné miesto medzi ľudí, kde by sa nedokázala uvoľniť.

„Čo keby sme zašli k nám a pozreli si nejaký film?" vyletelo zo mňa odrazu. Prekvapene na mňa pozrela, ale neodpovedala. Doprial som jej chvíľku na rozhodovanie.

„Zoznámim ťa s bratom a ak chceš, brnki aj Johnymu, nech sa pridá," doplnil som, keď som si všimol jej zmätený výraz. Rozhodne nebolo mojím úmyslom vykoľajiť ju.

„Johnyho by som radšej vynechala. Ale znie to ako fajn nápad," vyčarovala nenápadný úsmev, tak som prikývol a naštartoval.

Mellisa

Na Rayovi bolo obdivuhodné, že dokázal mlčať. Nepotreboval slová k tomu, aby ma svojou prítomnosťou privádzal na iné myšlienky a doprial mojej mysli chvíľkovú úľavu. Začínala som nadobúdať pocit, že je jediný, kto ma ešte drží pri zmysloch. To, ako spontánne som sa mu hodila do náručia, ma privádzalo do rozpakov, ale v tej chvíli som to potrebovala. Pri ňom sa všetko zdá jednoduchšie, moje obavy sa vzďaľujú a z ústrania ma pozorujú, vyčkávajúc na príležitosť znovu sa na mňa prilepiť. Na konci dňa, s Rayovým odchodom, ma opustí aj pokoj, ktorý pri ňom nachádzam. Vnútro mi stiahla zúfalá potreba predĺžiť si emocionálnu rovinu, do ktorej som pri nastúpení do tanku upadla. Moja dlhodobo rozrušená myseľ sa oddávala uvoľnenému stavu, ktorého sa dožaduje denne.

Pootočila som hlavu a zadívala sa na jeho profil. Sústredene zvieral volant, pravdepodobne nad niečím premýšľal. Očami som prechádzala po líniách jeho tváre, premáhajúc nutkanie sa ho dotknúť.

Na okamih strelil pohľadom ku mne a opäť sústredil pozornosť na cestu, ruka mu však zablúdila k môjmu stehnu. Zovrel ho pevne v dlani, vyvolávajúc vo mne pocit bezpečia. Prekryla som ju svojou, prsty preplietla a pevne sa držala, akoby šlo o záchrannú kotvu.

Potrebovala som ho.

Z očí sa mi vykotúľali slzy. Ničím ma neprekvapili, zvykla som si na ne a stali sa neoddeliteľnou súčasťou opakujúcich sa dní. Ray stále mlčal, aj keď som si rukávom zotierala zamokrené líca, za čo som bola vďačná. U človeka, ktorý je na pokraji psychických síl, zisťovať, ako sa cíti, by bolo ako kopať si vlastný hrob.