Mellisa

Moje telo sa nepríjemne domáhala ďalšieho spánku, hoci to už nebolo možné. O dve hodiny mi začína šichta a ja vyzerám ako pred spánkom, nie po ňom. Zívla som na svoj odraz a desila sa pohľadu na strapaté vlasy a kruhy pod očami. Vošla som do sprchy v nádeji, že ma prúd vlažnej vody preberie. O hodinu som sa cítila o niečo lepšie, stále som však nebola vo svojej koži. Bohužiaľ, príčinou nebol nedostatok spánku.

„No ty vyzeráš," privítala ma Rebeca na terase, držiac v ruke šálku, z ktorej stúpala para.

„Aj tebe," zamrmlala som a usadila sa oproti nej.

„Ťažká noc?" sklonila hlavu a dvihla zrak.

„Ťažký život," napila som sa a vzápätí sykla, keď sa mi horúca káva preliala po jazyku.

„Si v poriadku?" zneistila a pátrala mi v tvári. Zmierila som sa s faktom, že niektorých ľudí neoklamem. Tých najbližších, ktorí ma dôverne poznajú, môžem všemožne presviedčať, že mi nič nie je, keď pohľad na mňa vypovedá o opaku. Čím viac obáv mi pribudne, tým viac otázok budú mať.

„Beca, nerada by som o tom hovorila," stisla som pery a opatrne srkla z kávy. Prešlo pár sekúnd, kým sa o mňa prestala zaujímať.

„Chápem. Ak by si sa potrebovala vyrozprávať, som tu pre teba. A teraz mi povedz, ako bolo včera," naklonila sa bližšie a zvedavý výraz jej formoval grimasu. Privrela som oči a nechtiac si vybavila ruku naťahujúcu sa ku mne. Srdce ma udrelo do hrude, akoby ma prosilo, aby som nemyslela na Chucka, ktorý našiel spôsob, ako ku mne preniknúť. Uvedomujúc si, že sa zo mňa stala bábka v hre psychopata, som prudko roztvorila oči a prevrátila do seba zvyšok kávy, ignorujúc pálivý pocit na jazyku.

„Ako vždy. Bolo to fajn," prinútila som kútiky k činnosti. Než stihla prejsť k ďalšej spovedi, vzdialila som sa za bar a pustila sa do upratovania. Mechanická činnosť zamestnala moju myseľ dostatočne na najbližšiu hodinu.

„Volal Hudson, máme urobiť inventúru v sklade. Oznámila mi vychádzajúc z malej kancelárie. Ideš ty či ja?"

„Pokojne to urobím. Ty obsluhuj."

Odišla som do tmavej miestnosti so slabým osvetlením a množstvom poličiek s alkoholom. Prechádzala som radom všetky zásoby asi hodinu, keď sa zrazu otvorili dvere. Svetlo z baru plynúce dnu zatienila tmavá postava, vzápätí za sebou zavrela, nedávajúc mi priestor na odhadnutie identity. Dvihla som sa z bedničky, ktorá sa mi stala dočasnou stoličkou a nakukla spoza regálu. Moje uši registrovali ťažké kroky približujúce sa tmavými zákutiami. Zatajila som dych pokúšajúc sa zachytiť viac a prehltla guču tvoriacu sa v hrdle.

„Kto je tam?" neisto som vykríkla do ticha. Odpoveďou mi bolo ďalšie našľapovanie podrážok po starej drevenej podlahe, sprevádzané desivým vŕzganím. Podvedomie ma nútilo pristúpiť bližšie k stene. Kroky sa stále približovali, napäto som očakávala, kedy sa predo mnou niekto objaví. Srdce pridávalo na tempe a pľúca opakovane naberali a vypúšťali zatuchnutý vzduch, napriek mojej snahe upokojiť sa. Telom mi prebehol mrazivý pocit a oči sa mi stále viac rozširovali s úmyslom zachytiť prítomnosť niekoho ďalšieho.

Zrazu zabral môj zorný uhol, uškrnul sa a pristúpil ku mne, až ma v nose zaštípal jeho ostrý parfum. Pootvorila som ústa a pritlačila sa o stenu. Dlaňami som hmatala vlhký povrch omietky, nohy ma krôčik po krôčiku posúvali ďalej od neho.

„Takže hygiena?" zasmial sa a prešiel ma skúmavým pohľadom. Neschopná slova som na neho zízala, očakávajúc najhoršie. Srdce ma silno udieralo do hrude, jeho intenzitu som cítila až v hrdle. Opakovane som prehĺtala s úmyslom zahnať nepríjemné zvieranie okolo krku.

„Tvoja kolegyňa ma ochotne pustila do skladu, vraj sa nemusím obávať, všetko je ako má byť. Mal by som to skontrolovať?" naklonil hlavu a dvihol kútik, „každopádne, som rád, že si poslušná, Mellisa."

Zrakom som švihala na všetky strany a inštinktívne premýšľala nad útekom.

„Bojíš sa ma?"

Jeho tichý hlas mi prenikol do uší s takou intenzitou, až som nadskočila. Díval sa na mňa, čakajúc na odpoveď. Neuvedomujúc si svoje počínanie, hlavou som mierne pohla k prikývnutiu. V tvári sa mu mihol spokojný výraz a na okamih odhalil zuby.

„Nemusíš sa báť, neublížim ti, Mellisa," vyslovoval moje meno opakovane, naťahoval ho a prevaľoval na jazyku. Prišlo mi z toho nevoľno. Pridvihla som hornú peru, pozbierala všetku odvahu a plynule sa nadýchla.

„Čo odo mňa chceš?" zašepkala som vystrašene.

„Chcem, aby sme spolu vychádzali. Teoreticky sme rodina," zachechtal sa.

„Nie," pokrútila som hlavou a potláčala dávivý pocit.

„Nepýtal som sa," urobil krok ku mne a natiahol ruku. Vykríkla som a pridvihla ramená, keď mi uchopil bradu. Dlaňmal teplú, napriek tomu mi do miesta dotyku vyslal tisícky mrazivých impulzov. Hlavu som tlačila o stenu tak silno, až ma začínala bolieť.

„Prosím," zaskučala som.

„Čo by si chcela, Mellisa?" zaujato sa ku mne naklonil.

„Pusti ma."

Pozrel mi do očí. Chvíľu sme nehybne stáli, až sa napokon zasmial a odtiahol sa. Od úľavy som vydýchla a zvesila ramená.

„Ozvem sa, Mellisa," ubezpečil ma odchádzajúc von. Keď sa za ním zavreli dvere, zviezla som sa na dlážku a rozplakala sa. Čas pre mňa prestal hrať rolu, až kým sa pri mne neobjavila Rebeca.

„Preboha, si okej?" vystrašene ma uchopila za plecia. Zažmurkala som a rozhliadla sa.

„Čo sa stalo?" prešla zrakom po priestore.

„Nič. Ja, len mám depku, nič viac," vyšvihla som sa na nohy, dlaňami si pretrela oči a roztržito sa vrátila k predchádzajúcej činnosti. Beca na mňa chvíľu podozrievavo zazerala.

„Bolo všetko v poriadku?" spýtala sa po chvíli skúmajúc police s alkoholom.

„Čo myslíš?"

„Ten z hygieny. Poslala som ho do skladu," dvihla obočie.

„Aha. Áno, všetko v poriadku," zamrmlala som, ledva čakajúc, kedy odíde.

„Si naozaj v poho? Zdáš sa mi nervózna."

Pokrútila som hlavou, vzala papier a pero a presunula sa do vedľajšej uličky, čo si vyložila správne a vrátila sa do baru.

Ahojte, ospravedlňujem sa, že som vás nechala tak dlho čakať. Dúfam, že kapitola sa bude páčiť :) Ďakujem vám za všetky hlasy, ste úžasní..