Mellisa

Cítila som Rayov pohľad na chrbte, alebo teda trochu nižšie. Do líc mi nabehla červeň, našťastie ju svieži vzduch rýchlo zahnal.

„Trafíš tam?" spýtala som sa potom, čo naštartoval a pohli sme sa.

„Už som tam bol. Brat občas jazdieva. Aaron Davis..."

„Nehovorí mi to nič. Možno keby som ho videla..." odmlčala som sa a zadívala sa z okna. Nechala som sa pohltiť myšlienkami a pri spomienke na uplynulých pár dní som sa opäť ponárala do temnoty.

„Ray?" zaváhala som.

„Áno?" oči nespúšťal z cesty, ale vedela som, že ma plne vníma. Pohrávala som sa s prstami a hľadala vhodné slová.

„Mám strach," vypustila som zo seba, nepocítila som však žiadnu úľavu. Myslela som si, že keď si tento fakt priznám nahlas, možno mi to pomôže sa s tým vysporiadať. Ray zašiel na krajnicu a odstavil auto. Natočil sa na sedadle, aby na mňa lepšie videl a mlčky ma pozoroval. Nedokázala som presne určiť, či nad niečím premýšľa, alebo čaká, čo ďalej poviem.

„Nečudujem sa ti. Premýšľam, ako ti pomôcť. Bohužiaľ ma nič nenapadá," zamrmlal frustrovane a povzdychol si, „možno by si sa mala zdôveriť Johnymu."

„To nemôžem," pokrútila som hlavou.

„Je ešte možnosť..." zasekol sa a zmĺkol.

„Čo?"

„Nič. Je to blbosť. Musíme ísť, aby sme neprišlineskoro," otočil sa späť a chystal sa pohnúť, ale keď som mu priložila ruku na rameno, prekvapene sa na mňa pozrel.

„Von s tým, prosím," jemne som mu pohladila ruku a odtiahla sa. Nesúhlasne si povzdychol, napokon však prehovoril, i keď v hlase mu bolo počuť, ako sa mu to prieči.

„Je tu ešte jedna možnosť, ale tá sa mi nepáči. A nebude sa ani tebe."

„To posúdim ja." Opäť presunul pozornosť ku mne a chytil ma za obe ruky. Tentoraz som ich už neodtiahla, jeho dotyk mi už nepripomínal zlú spomienku. Bol príjemný, hrejivý a moje malé dlane schované v tých jeho vo mne vyvolávali pocit bezpečia.

„Len ma to napadlo, nechcel som to povedať nahlas. Len.." nabral do pľúc vzduch a tváril sa, akoby oblízal citrón, „len ma napadlo, že keby si sa s ním stretla, bola by to dobrá príležitosť ho spoznať, zistiť nejaké užitočné informácie. Potom by sme ľahšie vymysleli, ako ho dostať tam, kam patrí," zovrel mi pevnejšie ruky, keď videl môj zhrozený výraz, „opakujem, je to hlúposť. Nechcem, aby si sa s ním stretla. Je to príliš riskantné," uisťoval ma. Odvrátila som sa a pohľad zapichla do čiernych lodičiek. Pokúsila som si predstaviť, ako kráčam napríklad do kaviarne, on tam sedí a víta ma s tým úškrnom, na ktorý nezabudnem do konca života. Zachvela som sa a pomaly pozrela na Raya. Vystrel dlaň k mojej tvári a vzal mi bradu medzi prsty.

„Zabudni na to, prosím," znelo to skôr ako rozkaz. Prikývla som a prehltla guču. Pohladil ma po líci a stisol pery. Potom sa otočil k volantu, zovrel ho a dupol na plyn. Celú cestu som nad tým musela premýšľať. Požiadal ma síce, aby som na to zabudla, ale chrobáka mi do hlavy aj tak vložil.

Keď sme dorazili na miesto, navigovala som ho k VIP, kde môžu parkovať pretekári a rodinný príslušníci. Vystúpili sme z auta, Ray podišiel ku mne a premeral si ma.

„V pohode?" tváril sa sklesnuto, tak som sa odhodlala k úsmevu.

„Áno. Dnes sa pokúsim trochu uvoľniť," uistila som ho a natiahla k nemu ruku. Preplietla som si s ním prsty a viedla ho do areálu. Prešli sme okolo troch cudzích stanov, chvíľu sa predierali davom, až som konečne uvidela náš stan.

„No hurá," zaplesal Johny a vykročil k nám, „už som sa ťa nevedel dočkať," zamračil sa na Ray, „mešká pätnásť minút," obvinil ho.

„Prepáč, je to moja chyba. Zdržala som sa v kúpeľni."

„Veď preto," natiahol k Rayovi ruku. Modlila som sa, nech mu Ray tentoraz ruku podá. Našťastie tak urobil, takže nedal Johnymu dôvod na ďalšie vrčanie.

„Dáš si pivo?" spýtal sa ho s náznakom zdvorilosti.

„Som autom."

„Do večera času dosť," mávol Johny rukou a podišiel k malej chladničke. Vytiahol dve pivá a jedno podal Rayovi. V tichosti som sledovala scénku predo mnou. Naraz otvorili fľaše za sprievodu syknutia uzáveru. Buchli ich o seba, pričom uniklo trochu peny, a napili sa. Neprerušovali očný kontakt, čo pôsobilo chvíľami až desivo.

„Nemohli by ste sa trochu uvoľniť? Kde mám pivo?" vytkla som bratovi. Spamätal sa a hneď mi jedno podal.

„Ahoj Mellisa," prihnal sa k nám Sam a podal ruku Rayovi, „o chvíľu začíname, Johny, choď sa pripraviť. Vy sa môžete presunúť na tribúnu," horlivo nás usmerňoval. Sam mal pri pretekoch vždy naponáhlo, sám sa podujal k organizácii, hoci aj on patril k elite a pretekať sa chystal tiež.

„Tak poďme," vyzvala som Raya a kráčajúc dopila pivo. V celom areáli hrala hudba, ktorá ľuďom navodzovala dobrú náladu a niektorí nadšenci sa dokonca málinko vrteli do rytmu.

„Tam sedíme," ukázala som na neďalekú tribúnu s červenými stoličkami. Všetky ostatné boli modré.

„Je tu vždy tak plno?" poobzeral sa okolo a na poslednú chvíľu sa vyhol dvom bežiacim chlapcom.

„Väčšinou áno. Nemáš rád veľké davy?" zadívala som sa na neho.

„Ani nie, ale dokážem sa s tým vysporiadať. Hlavne," prehodil mi ruku cez plece, aby ma odtiahol od skupinky, do ktorej som skoro vrazila, „keď mám dobrú spoločnosť," zazubil sa a ruku nechal na mojich pleciach. Nepremýšľala som nad tým, čo robím a chytila ho okolo pása. Kráčali sme v objatí až k tribúne, kde sme sa museli pustiť, aby sme mohli vyjsť úzkymi schodmi na naše miesta. Keď sme sa usadili, poobzerala som sa, či neuvidím známe tváre. Na štart postupne prichádzali jazdci a keď som uvidela Johnyho v červenej kombinéze, automaticky som zamávala, hoci som netušila, či ma vidí. Keď mi odkýval, usmiala som sa. Ako vždy, jeho oči ma v dave s ľahkosťou našli. Organizátor predniesol krátky príhovor a predstavil elitných jazdcov. Vzduchom sa šíril zvuk burácajúce motora a pridávanie plynu, i keď jazdci stále stáli na štarte. Po odštartovaní sa všetky motorky rozozvučali ešte viac a jazdci sa prudko vyrútili vpred. Zdolávali náročný terén jeden po druhom, spod kolies vyletovali kusy hliny a diváci nadšene jasali. So zatajeným dychom som sledovala červenú kombinézu, ako sa prediera do popredia. Vždy ma fascinovala Johnyho spolupráca s tým pekelným strojom. Akoby mali jednu myseľ, tá motorka robila len to, čo chcel. Samozrejme, ani on sa nevyhol mnohým zlyhaniam, ktoré nie raz končili pádom a zranením, napriek tomu patril k najlepším jazdcom, akých som kedy videla.

„Tvoj brat ide ako drak," poznamenal Ray, ktorého očividne tiež zaujal.

„To áno," súhlasila som uznanlivo, „Johny je s tou motorkou prepojený," neodpustila som si jemný smiech.

Brat už po prvom kole dosiahol prvé miesto a bez problémov si ho udržal ďalšie kolá, až dorazil do cieľa. Sprevádzaný obrovským potleskom, počas ktorého sme sa všetci postavili, preťal cieľovú pásku, zaflekoval a víťazoslávne vztýčil ruky do vzduchu. Pri odovzdávaní ceny som vytiahla mobil a urobila si pár záberov, ostatne ako vždy.

Cestou do VIP stanu sme sa zastavili pri stánku s občerstvením a kúpili si dva hamburgery. Kým sme prišli na miesto, ostatní tam už boli a uznanlivo potriasali Johnymu rukou.

„Mel!" zvolal vysmiato, keď ma uvidel a silno ma stisol v objatí, „videla si ten backflip?" oči mu priam žiarili.

„Áno, videla. Bol si úžasný, ale to ty vždy," prešla som mu dlaňou po chrbte.

„Poď, dajte si niečo," presunul pozornosť aj na Raya, ktorý stál kúsok od nás.

„Gratulujem," natiahol k bratovi ruku a ten mu ju bez rozmyslu podal.

„Vďaka, kámo," uškrnul sa a ja som musela zagúľať očami. Šťastný Johny je krotký Johny.

„Čo si dáte?"

„Víno, biele," oznámila som a pozrela na Raya.

„Kolu," uškrnul sa a vsunul ruky do vačkov.

„Auto tu môžeš pokojne nechať. Je tu strážené parkovisko, takže môžeš byť v kľude. A zajtra si preň prídeš," navrhol Johny a Ray po chvíľke váhania napokon prikývol.

„Tak fajn, dám si whisky," odhalil biely chrup a Johny sa zasmial naťahujúc sa po fľaši.

„Začínaš sa mi páčiť," rozlial do dvoch pohárov a jeden podal Rayovi. Chvíľu som strieľala pohľadom medzi nimi. Potrebovala som si nutne odskočiť, nebola som si však istá, či to bez mojej prítomnosti zvládnu bez toho, aby na nich padol stan.

„Idem na toaletu," prehodila som s obavou v hlase a nasmerovala si to k veľkej administratívnej budove. Cestou som sa pozdravila s pár ľuďmi, ktorých som poznala z pretekov. Vošla som do prízemných garáží a vykročila po schodoch, ktoré viedli k toaletám.

V zrkadle som skontrolovala svoj vzhľad a trochu sa upravila. Dala som si na čas, užívala som si ticho, ktoré ma obklopilo. Skontrolovala som mobil, kde blikal neprijatý hovor od brata a dve správy od Thomasa.

Vykročila som do úzkej chodby, ale zarazila som sa, keď som uvidela osobu kráčajúcu oproti. Výraz mi okamžite stvrdol a primrzla som k zemi, neschopná akéhokoľvek pohybu. Srdce bolestne poskočilo a žalúdok mi zasiahol silný kŕč. Vedela som, že tu bude, ale stretnúť ho zoči-voči vôbec nebolo ľahké. Vyhla som sa očnému kontaktu a v hlave snovala plán rýchleho úniku.

„Mellisa," oslovil ma trochu prekvapene, výraz mu však zjemnel a usmial sa.

„Maxim," trpkosť na jazyku sa mi predrala aj do hlasu.