Mellisa

Zvyšok večera som dobojovala s ťažkosťami. Podarilo sa mi obliať nealkom troch zákazníkov, štvrtá schytala do lona horúcu kávu. Myseľ sa nachádzala mimo tela, chodila som mechanicky po naučenej trase pomedzi stoly a stoličky a keď mi náhodou niekto vošiel do cesty, môj vzdialený napoly fungujúci mozog nestihol včas varovať končatiny, aby urobili krok do strany a vyhli sa zrážke. Mala som v hlave totálny zmätok, spôsobujúci neschopnosť plne sa sústrediť na prácu. Videla som ho všade! Akoby sa moja predstavivosť skvele bavila a spolu so strachom vytvorili strategický plán, ako ma zničiť. Stojac pod studenou sprchou po skončení šichty som naivne dúfala, že ma to preberie.

Vyšla som na ulicu, hlavu schovala pod kapucňu a bez váhania vykročila. Prešla som sotva pár krokov, keď mi do uší doľahlo volanie môjho mena. Otáčajúc sa za zvukom, ktorý prichádzal z parkoviska cez ulicu, oči zaregistrovali Raymonda, opierajúceho sa o čierny tank. Štyri kolesá, výfuk, štvoro dverí. Toľko k mojej znalosti o autách. Prekonávajúc vzdialenosť, zrovnávala som si myšlienky a pokúšala sa vyčarovať pokojný výraz.

„Ahoj," dvihla som kútik, akoby vážil desať kíl.

„Ahoj, ako bolo v práci?" premeral si ma so záujmom. Jeho otázka mi rozochvela telo a prinútila sklopiť zrak.

„Únavne," prehodila som a zhlboka sa nadýchla, „pekné auto."

„Ford Raptor," zasvätil ma hrdo.

„Ja mám žltý bicykel," zívla som a opäť sa na neho zadívala. Rozosmial sa.

„Chceš sa previezť?" v očiach mu zaiskrila nádej.

„To by bolo fajn, potrebujem prevetrať hlavu." Obišla som tank a vyliezala na miesto spolujazdca.

„Najbližšie s horolezeckým vybavením," zamrmlala som zapínajúc si pás. Venoval mi pobavený úsmev a naštartoval. Zapol kúrenie a pustil hudbu. Oprela som si hlavu o sedačku a zamyslene sa dívala na svoj odraz v tmavom skle. Šli sme rýchlo, usudzujúc podľa ubiehajúcej scenérie. Pod chvíľami sa domy menili na rozmazané šmuhy.

„Ideme preč z mesta?" prekvapene som sa poobzerala, keď sme minuli tabuľu s označením mesta.

„Chcem ťa vziať na jedno miesto, nie je to ďaleko," ubezpečil ma. Iba som prikývla a opäť upriamila pozornosť na temnotu za oknom. Po pár míľach sme zabočili na prašnú cestu. Zamračila som sa a prebodla Raya pohľadom.

„Nemaj obavy, bude sa ti to páčiť," pokúsil sa ma upokojiť. V okamihu mi padla sánka a oči sa rozšírili, telo sa podvedome odklonilo z jeho dosahu a plecom tlačiac o dvere, striehla som na neho.

„Ježíš! To vyznelo strašne," rozosmial sa a pokrútil hlavou. Moja reakcia sa však nemenila, stále som ho obozretne pozorovala.

„Mellisa, prosím ťa, nepozeraj sa tak na mňa. Prisahám, že nemám žiadny bočný úmysel. Dôveruj mi, okej?" Prikývla som, cítiac strach a nemožnosť úniku iba pridávala na obavách. Dupol na plyn a tank hladko zdolával náročný terén. Hrubé brázdy od traktorov nepredstavovali žiaden problém a chvíľami ma až desilo, kadiaľ dokáže prejsť. Na sedadle ma jemne pohojdávalo aj pri prudšom zakolísaní. Do cesty nám vybehlo stádo srniek, v očiach sa im zaleskol odraz svetiel, keď nakrátko zastali, vzápätí sa znovu rozbehli a pohltila ich tma. Ray odbočil z poľnej cesty, prešiel hlbšiu medzu a pokračoval po lúke do kopca. Po pár minútach sme sa s ľahkosťou vyšplhali na vrchol a zhasnutie motora ma priviedlo k dedukcii, že náš malý výlet je pri konci. Otázka znela, čo sa bude ďalej diať. Pri vybavení si možných scenárov som zvýšila pozornosť.

„Môj únik pred svetom," vystúpil nadšene z auta. Nasledovala som ho a zrakom prečesávala okolie. Všadeprítomnú čiernotu narúšal vzdialený rad blikajúcich svetielok na horizonte a svit mesiaca poskytol očiam rozlišovanie tieňov.

„Pekné," zamrmlala som a ďalej zazerala do tmy. Približujúc sa, zastal mi nakoniec v zornom uhle, s očami upriamenými do mojich. Dvihol ruku k mojej tvári a prstom sa jemne dotkol brady. Na okamih som stuhla, keď mi však zaklonil hlavu a zrak sa presunul na oblohu, takmer mi slová uviazli v hrdle.

„Preboha," vydýchla som v úžase, „to je neskutočná nádhera." Fascinovane sa dívajúc na milióny hviezd, trblietajúcich sa po celej oblohe, pootvorili sa mi ústa. Krížom sa ťahal jemný povlak mliečnej dráhy a kde tu padala kométa. Na tvári sa mi objavil úsmev a naskytnutý pohľad vlial trochu života do žíl.

„Nikde v okolí som nenašiel miesto, kde by bolo vidieť toľko hviezd. Rád sa tu skrývam."

„Je to vážne nádherné." Sklonila som hlavu, ruka premasírovala krk a dopomohla mi uľaviť od stuhnutia. Ray ku mne vyslal súcitný výraz a vyťahujúc z auta deku ju po chvíli rozprestrel. Líhajúc si mi nevenoval viac pozornosť a sústredene pozoroval oblohu. Po krátkom zaváhaní som sa usadila na deku, zvedavosť a snaha nenechať si ujsť hviezdne divadlo víťazili nad zábranami.

„Tam jedna padla!" zvolala som a namierila prstom.

„Želaj si niečo," navrhol, neskrývajúc pyšný výraz.

„Chcem, aby táto chvíľa trvala večne." Vzápätí mi napadla možnosť nesprávneho preloženia mojej poznámky.

„Myslím tú nočnú oblohu," objasnila som pre istotu.

„Prezradila si to nahlas, takže sa to nesplní. Ale ak chceš, vezmem ťa aj nabudúce."

„Chodíš sem často?" spýtala som sa neodtŕhajúc zrak od oblohy.

„Aspoň raz do týždňa. Vyrastal som na vidieku. Takýto výhľad sa mi naskytoval bežne, ale odkedy bývam v meste, chýba mi. Tu dokážem vypnúť, na nič nemyslieť..."

„..akoby si bol súčasťou niečoho veľkého a tvoja existencia pri pohľade do hlbín vesmíru nebola ničím podstatným..." doplnila som.

„...pretože tam hore sú milióny životov..."

„...sme ako mravce v obrovskom mravenisku, ktoré je jedným z nekonečne veľa mravenísk a čo môže znamenať jeden malý mravček proti tomu všetkému..."

„...jeden krátky život, jeden okamih, ktorý nie je podstatný pre nikoho ..." vydýchol s úškrnom na tvári.

„...len pre teba samotného..." otočila som hlavu k nemu. Díval sa nad seba, lakťami sa podopieral a hlavu mal zaklonenú, dopriavajúc si čo najväčší zorný uhol. Sledovala som jeho profil, ostro rezanú sánku, krásne tvarovaný nos a nespravodlivo dlhé mihalnice.

„Keď som bol malý," začal presúvajúc pozornosť ku mne, „takmer celé leto som spával v hojdacej sieti, pod hviezdami. Rodičia šaleli," na tvári sa mu objavil pobavený výraz vytvorený oživenou spomienkou, „vždy som mal rád také miesta. Ticho, príroda, len ty a tvoje myšlienky..."

„...oheň a marsmallows," doplnila som spevavo. Z hrdla mu unikol smiech, ktorý pohladil moju ubolenú dušu.

„Si zaujímavá," zadíval sa opäť na hviezdy a ruky si založil za hlavu.

„Koľko dievčat si sem už vzal?" zvedavosť mi vypustila slová skôr, než by ich myseľ zhodnotila, „prepáč, to bola ..." cítiac červeň v tvári, zahanbene som odvrátila zrak a želala si stať sa neviditeľnou.

„Možno mi neuveríš, ale si prvá. Ani som to nemal v pláne, ale keď som ťa dnes videl, napadlo mi, že sa potrebuješ odreagovať."

„Bol za mnou v práci," zašepkala som bez rozmyslu, vzápätí aj oľutovala, pretože Ray sa prudko posadil. Tvár mal tesne pri mojej, poskytujúc mi rozlúštenie emócii odrážajúcich sa v prísnych črtách. Moja tichá poznámka mu rozprúdila krv v žilách. Sánku zaťal a oči prižmúril, ťažko povedať, čo mu v danej chvíli preletelo hlavou. Keď ticho začínalo byť ťaživé ako spomienky na dnešný večer, môj hlasný povzdych ho prelomil. Akoby vytrhnutý z úvah, rýchlo žmurkol a prešiel si dlaňami po tvári.

„Ako ťa našiel?"

„Mama. Určite prezradila aj farbu mojich uterákov," odfrkla som sklamane.

„Počuj," uchopil ma za dlane, „musíme niečo urobiť. Ak vie, kde pracuješ, je len otázkou času, kedy ťa znovu vyhľadá." Sledovala som naše ruky, vybavujúc si spomienky na predchádzajúce stretnutie. Myseľ predostrela obrázok palcov hľadiacich mi pokožku, oči smrti dívajúce sa až za oponu a úškrn, ktorý napovedal tak málo a zároveň tak veľa. Zákernosť, ktorá sa v ňom skrývala, mi nahnala zimomriavky. Náhle som šklbla rukami, hoci Rayov dotyk bol príjemný, príliš pripomínal dotyk smrti spred pár hodín. Srdce udieralo v hrudi silnejšie, oči sa privreli a ruky oblapili hrudník. Snaha uniknúť z pazúrov obrazcov ma oberala o dych.

„Prepáč," ozval sa previnilo.

„To nič, len som si na niečo spomenula." Nechuť pôsobiť odmerane ma nútila trochu sa uvoľniť.

„Tak?" vrátil sa k predchádzajúcej téme.

„Ray, nechcem, aby si sa do toho miešal. Mohol by ti ublížiť. Je to môj problém, nikoho iného," nepatrne som zvyšovala hlas a vkladala do slov rázny tón, dúfajúc, že ho presvedčím. Namiesto očakávanej reakcie si však posmešne odfrkol a postavil sa.

„Už do toho som zamiešaný," oznámil s rovnakou intenzitou, akú som použila a zabodol do mňa pohľad.

„Skús na to zabudnúť. Zabudni, že si ma vôbec stretol," rozhodila som rukami a tiež sa postavila. Nebolo príjemné, keď sa nado mnou týčil. Stojac zoči-voči, pohľady sme upierali na toho druhého. Zrazu urobil krok a zrušil vzdialenosť medzi nami. Chytil ma opatrne za ramená a priblížil sa k môjmu uchu. Zmeravela som, zrak sa upriamil do tmy a so zadržaným dychom som rátala údery srdca.

„Tak na to zabudni," zašepkal dôrazne a odťahujúc sa naklonil hlavu a dvihol kútik, „nenechám ťa v tom samu, či sa ti to páči alebo nie."

„Čo ak sa ti niečo stane?" prehovorila som úzkostlivým hlasom. Neschopnosť spracovať pocit viny zo zatiahnutia cudzieho človeka do bezvýchodiskovej situácie mi podlamovala nohy. Výčitky ma nahovárali vyhnať ho zo svojho života, aby bol v bezpečí.

„Máš o mňa strach?" výraz mu znežnel a skĺzol po mne pohľadom, „nestane sa mi nič," dodal presvedčivo, „a tebe tiež nie. Vymyslíme spôsob, ako ho dostať, aby to nikoho neohrozilo," brnkol mi po nose a sadol si. Prekrížil vystreté nohy a oprel sa o ruky. Nasledovala som jeho pohyb a uložila si hlavu na jeho stehná. Oči sa mu rozšírili, pozorujúc môj manéver.

„Bolí ma krk, keď sa neopieram," vysvetlila som zahanbene, moje predchádzajúce počínanie bolo impulzívne a až s hlavou na pevných stehnách som si uvedomila svoj počin.

„Jasné, len si sprav pohodlie," prehodil pokojným hlasom.

...

Keď ma priviezol domov, bolo už po druhej a únava na mňa doliehala v prílivových vlnách. Zívala som tak často, až ma rozboleli líca.

„Ďakujem Ray. Ani nevieš, ako si mi dnes pomohol," zašeptala som a potlačila slzy, ktoré sa drali von. Opäť ku mne doľahla depresia, vrátili sa všetky zmätené myšlienky, rozprúdila sa nová fáza obáv. Chcela som sa vrátiť na kopec a navždy tam zostať. Realita však nezmizla, lákala ma k sebe a neostávalo iné, iba jej čeliť.

„Uvidíme sa zajtra?" spýtal sa zvedavo.

„Končím tak isto."

„Bolo to fajn," tvár mu skrášlil úsmev, naklonil sa a priložil mi mäkké pery na líce.