„To predsa nemôže byť pravda! To by môj Hank nikdy nespravil."

Lia neuhla pohľadom, práve naopak, jej oči boli plné obáv a celkom vážne. Nech som akokoľvek v kútiku duše dúfala, že nájdem nejakú štrbinu v jej kamennej tvári, nemohla som ju nájsť. Po každom jednom údere môjho srdca som cítila, ako sa mi žalúdok sťahuje neistotou a zlým pocitom.

Iba jedna veta stačila, aby som kompletne prehodnotila svoj názor na naše manželstvo s Hankom. Doteraz som o jeho vernosti nepochybovala, nemala som prečo. Zdal sa až príliš dokonalý a nemala som dojem, že by pokukoval po iných ženách. A hlavne, doma ho čakali okrem mňa aj naše milované dcéry Jane a Gloria.

„Liz, ja viem, že je to strašné. Ale ver mi, že by som ti o tom nepovedala, keby som nemala dôkazy."

Pozrela som sa na ňu. Do očí sa mi nahrnuli slzy a tvár zaliala pomaly zväčšujúca červeň.

„Mi chceš povedať, že si špehovala môjho manžela?!" Povedala som to asi dosť nahlas, keďže celá kaviareň utíchla. Nedbala som na to, vtedy to bola tá posledná vec, na ktorej mi záležalo.

„Nie, to nie... tak som to nemyslela," začala Lia s utešujúcim hlasom, ktorý ma však viac vytočil ako upokojil.

„Čiže ty si ten dôkaz?!" skríkla som, vôbec som sa nevedela ovládať. Premeriavala som si chladne jej bledú tvár plnú prekvapenia. „To ty si mi ho zviedla?!"

„Preboha, nie! Mám jeho fotky s..."

„A stačilo mi. Nechcem nič vidieť," na to som sa postavila, až stolička za mnou hlasno zadunela.

„Liz, vypočuj ju," chlácholivo sa ozvala doteraz tichá Juliet.

„Nie, mám dosť. Majte sa. A najmä, hanbite sa, že o mojom manželovi roznášate nepravdivé klebety."

Ignorovala som hlasy, ktoré za mojim chrbtom stále vyslovovali moje meno. Nech boli akokoľvek naliehavé a prosebné, ani raz som sa neotočila. Mala som plno práce, aby som cez slzy videla. Stekali mi po tvári a ničili mi make-up. Rovnako, ako ničili môj vysnený obraz o našom spoločnom živote.

Vyrútila som sa z kaviarne, pričom som v rýchlosti za seba stihla zaplatiť. Jeseň sa ozývala z každých strán. Pofukoval chladnejší vánok, roznášajúci farebné listy z čoraz viac prázdnejších korún stromov. Počasie dokonalo odzrkadľovalo moju súčasnú náladu. Prietrž mračien nedovolila ani len nakuknúť zubatým slnečným lúčom. Tak, ako mi moje dotieravé a depresívne myšlienky, nechceli dovoliť viesť môj život naďalej tak bezstarostne.

Nikdy som sa už na Hanka od môjho stretnutia s kamarátkami nepozerala rovnako. Skúmala som každý jeho pohyb, každé jeho prižmúrenie očí alebo nervózny smiech. Myslela som si, že nájdem niečo, vďaka čomu by som odhalila jeho nepekné tajomstvo. Dni ubiehali a ja som nezistila absolútne nič. Spokojná sama so sebou som sa znova pomaličky ponárala do svojej vyhriatej ulity. Dokonca som zanevrela na Liu a Juliet. Veď, určite nám ten dokonalý život závideli. Náš veľký rodinný dom, dobre platenú prácu, krásne dcéry a môjho verného manžela.

Stala sa však jedna vec, ktorá mi moje ružové okuliare nekompromisne strhla z tváre. Zasiahla ma nepripravenú, čo ma ešte viac vykoľajilo. A to viac to bolo bolestivejšie. Keď na to teraz spomínam, hanbím sa, že som svojim kamarátkam neverila a skoro som ich vďaka menšej výmene názorov stratila.

Len náhodou som zistila, že mali obe pravdu. Hank bol zrovna v kúpeľni a ja som sa chystala oprať pár vecí. Zohla som sa po jeho rifle, ktoré mal pohodené na posteli, hneď vedľa mobilu. Nič nové, všade je vďaka nemu bordel. A kto iný ho po ňom upratuje? Z úvah ma vytrhlo rozsvietenie displeja. Nevenovala by som tomu pozornosť, keby ma neupútala červená ikonka pri jej mene. Obsah správ som nevidela, keďže smartfón mal uzamknutý odtlačkom prsta.

Hneď ako vyliezol z kúpeľne nedbalo zahalený do uteráka, spustila som s chvejúcim hlasom. Jeho svalnatá hruď, ktorá by ma za iných okolností neskutočne priťahovala, teraz ani nestála za to, aby som zliezla pohľadom z jeho očí nižšie. Keď som si iba pomyslela, koľko báb ho videlo takto odhaleného, prišlo mi nevoľno.

„Kto je Evelyn?"

„Neviem o kom to hovoríš." Aj napriek tomu, že sa snažil zakryť prekvapenie v hlase, som ho odhalila. Poznám ho už priveľa rokov.

„Prepáč, myslela som Evelyn so srdiečkom."

Zostal na mňa pozerať ako obarený, a keď sa k ničomu nemal, neudržala som sa.

„Si ten najväčší chudák. Už teraz ti viem povedať, že by si si to prvé miesto zaslúžil. A možno by si obsadil aj ďalšie dve priečky, vďaka rekordnému počtu bodov," šplechla som mu do tváre.

Zaštípali ma slzy v očiach a nekontrolovateľne sa rozbehli po mojom líci. Otočila som sa mu chrbtom, snažiac sa zakryť moju bolesťou skrivenú tvár. Cítila som, ako keby mi zabodol jeden nôž do chrbta a ten druhý, rovno do srdca. S tým, že tú aféru nechcel priznať, to bolo ešte horšie. Ako keby ním mykal do strán, aby mi to spôsobovalo ešte väčšiu bolesť. Nevedno, či to bolo schválne alebo nie. Keď som pocítila dotyk jeho ruky na mojom ramene, znechutene som ju striasla. Dotyk, ktorý mi kedysi prinášal pocit bezpečia a lásky sa mi teraz zdal nechutný a nepríjemný. Bez väčšieho otáľania som sa pobrala preč z izby.

„Liz, počkaj, ono to nie je tak, ako to vyzerá."

„Vážne? A ako teda?" Zastavila som sa, čeliac jeho zvráskavenej tváre. Videla som, že sa chystá jeho trápnymi rečami zmierniť svoje hriechy, a tak som rýchlo dodala, „nie vlastne, ja to ani nechcem vedieť."

„Mami, deje sa niečo?"

S Hankom sme sa obaja pozreli na našu šesťročnú Jane, ktorá v rukách zvierala svojho obľúbeného macíka. Chystala sa už do postele a my sme ju evidentne vyrušili. Trhalo mi srdce iba pri pomyslení na to, ako by naše dcérky museli vyrastať v nekompletnej domácnosti.

„Nie, srdiečko, všetko je v poriadku," chlácholivo som ju objala okolo pliec a poslala do kúpeľne s tým, že za chvíľu budem u nej.

Keď bola dostatočne ďaleko od nás, upriamila som svoju pozornosť znova na Hanka. „Odteraz spíš na gauči," ľadovo som poznamenala. Nečakala som na žiadne námietky, proste som nasledovala svoju dcéru do kúpeľne. Nechala som ho tam stáť bez výčitiek s otvorenými ústami.

Nasledujúce dni som sa mu úspešne vyhýbala. Nevnímala som ho a ani nepočúvala. V duchu som si stále premietala, ako by to vyzeralo, keby som podala žiadosť o rozvod. Jednu vec som vedela na isto, bol by to krok, z ktorého už neviedla cesta späť. Zo všetkého najviac som nechcela, aby Jane s Gloriou museli vyrastať bez otca alebo by sme si ich na víkendy striedali. Preto som to dôležité rozhodnutie dala na istý čas do úzadia.

Potrebovala som sa vyventilovať a hlavne, ospravedlniť sa Lie s Juliet. Dohodli sme sa teda na piatkovom stretnutí ihneď po práci. S deťmi problém nebol, keďže obe išli na krúžok tanca. Zraz nedopadol moc podľa mojich predstáv, nakoľko sme sa riadne opili. A vymysleli niečo, na čo by som za triezveho stavu nikdy nekývla.

Hlavnou aktérkou bola Juliet. Vraj by som mu ten románik mala dajako oplatiť. Navrhla, aby som sa prihlásila na jednu zoznamku. Stačilo pár ďalších pohárikov červeného vína a ja som súhlasila. Spolu sme vytvorili účet, ktorý len čakal na správy od nového nápadníka. Medzitým, čo sme sa presunuli k Juliet domov, napísala som Hankovi, nech ma dnes nečaká. Prichádzajúce telefonáty od neho som zámerne ignorovala. Ísť domov neprichádzalo do úvahy. Nemala som chuť počúvať jeho reči a aj tak by som nechcela, aby ma dcérky videli v takomto stave. Ale tak... aj matky si môžu trochu uľaviť, či nie?

Na moje veľké šťastie som hneď z rána dostala správu od šéfa, že náš potencionálny sponzor má záujem stretnúť sa. A môj skvelý šéf to zjednal na dnešný večer. Musela som sa nejako dať dokopy a ísť domov upraviť sa. Nemala som moc na výber, a tak som prežila podozrievavé a veľavravné pohľady od môjho manžela a spýtavé otázky od našich detí. Po niekoľkých hodinách strávených v kúpeľni som sa vybrala v červených tesných šatách na dôležitú schôdzku.

Na moje prekvapenie pán, s ktorým som sa stretla bol len o pár rokov starší odo mňa. Pôsobil veľmi mlado a dokonca vyzeral, že sa o seba príkladne stará. Kvalitný oblek, čerstvo zastrihnuté vlasy a jemné strnisko dotváralo jeho sympatickú a celkom symetrickú tvár. Predstavil sa ako Tony Bunch, pričom zdôraznil, že ho môžem oslovovať menom. Neunikli mi jeho nenápadné pohľady do môjho výstrihu a jeho následné falošné ospravedlnenia. Z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu mi to lichotilo.

Po pár hodinách sa z potencionálneho sponzora stal istý partner v našej spoločnej firme. Isto to bolo mojimi presvedčivými a nápaditými návrhmi. Aj keď, niečo mi hovorilo, že to nebolo tým. Tak či tak, nesťažovala som sa.

Nasledujúce ráno som neveriacky pozerala na obrazovku môjho mobilu. Svietila tam jedna nová správa z účtu, ktorý sme vtedy na tej zoznamke vytvorili. Pri toľkom zhone som skoro aj na to zabudla. Bez záujmu som chat otvorila a zostala v nemom úžase.

Krásavec123: V tých šatách si bola neskutočne nádherná.

Rozmýšľala som, čo mu na to odpíšem. Dokonca som špekulovala, že sa na to vykašlem a nechám to tak. Koniec koncov, ten účet bol vytvorený len náhodou a mala som z toho doslova žiadne očakávania. Avšak celé doobedie mi tá veta stále neschádzala z mysle. Nakoniec som sa prekonala a svoju správu rezignovane odoslala.

Liz2305: Poznáme sa?

Krásavec123: Bol by som rád, ak by sme sa poznali ešte bližšie.

Odpoveď prišla skoro ihneď. Nevdojak sa mi zdvihli kútiky úst, hoci bol môj nový nápadník neskutočne trúfalý. Chtiac-nechtiac sme si začali písať dennodenne. A na jeho veľké prianie sme sa naozaj viac zblížili. Bol neskutočne milý a pozorný. Zaujímal sa o mňa viac, než Hank. A to viedlo k tomu, že som sa do jeho slov zamilovala. Je to vôbec možné?

Stále som rozmýšľala, kto by to mohol byť. Nejaký náhodný okoloidúci alebo nejaký kolega? Nepoznala som odpoveď, čo ma ešte viac nabíjalo energiou odhaliť jeho totožnosť.

Jedného dňa napísal, aby sme sa konečne stretli osobne – tvárou v tvár. V tom momente som chcela ukončiť našu konverzáciu. Zašlo to priďaleko a naozaj som nechcela spraviť to, čo robil môj muž. Avšak po prehováraniach zo strany Lie a Juliet som pristala na tom stretnutí. Veď, išlo iba o nevinné stretnutie, ktoré nič neznamenalo. Alebo nemalo znamenať.

Problém bol však s deťmi. Hank mal vraj nejaké dôležité stretnutie a ja vlastne tiež. Len o tom on nemohol vedieť. Zachránila ma Lia, ktorá ma odbremenila a ja som mohla voľne vyvoňaná prekročiť prah nášho domu. Možno tušila, že by som kvôli Jane s Gloriou zdupkala a poňala ich ako skvelú výhovorku.

Do reštaurácie som prišla o pár minút skôr. Bola som priveľmi zvedavá a nezvládala som doma pripravená len tak nečinne sedieť. Zababušená v kabáte som si vykračovala na druhú stranu, odkiaľ na mňa svietil názov reštaurácie. Vietor si pohrával s mojimi vlasmi a ja som sa mierne striasla. Pomaly išla zima a všetkým dávala svoj príchod riadne pocítiť. S opätkami som sa brodila podupanými listami a snažila som sa pôsobiť čo najistejšie. Alebo najpríťažlivejšie?

Otvorila som dvere a s očakávaním som prechádzala zrakom po miestnosti. Niekoľko tonové lustre osvetľovali neveľký, no krásne vyzdobený priestor ponorený do zlatistých odtieňov. V rohu hrala klasická živá hudba. Čašníci usmievavo nosili objednávky spokojným zákazníkom na stoly, medzitým, čo ja som tam stále stála.

Z diaľky som uvidela známu postavu. Bol to Tony, ktorý osamotene sedel pri stole s rozsvietenou sviečkou. Ako je možné, že ma to nenapadlo skôr? Pomyslela som si udivene, zatiaľ, čo som rozhodne zamierila k nemu. Zastala som v polovici cesty mierne v pomykove, keď sa vedľa neho usadila mladšia slečna. Vyzerala skoro ako jeho dcéra, nieto partnerka. Skleslo a s miernym sklamaním som sa znova rozhliadla naokolo. Moju pozornosť pritiahol namosúrený ženský hlas za mojim chrbtom.

„Ty jeden úbožiak! Nechal si ma a už máš ďalšie rande?! Že sa nehanbíš."

Otočila som sa za hlasmi. S prekvapením a úžasom som nemo zízala pred seba. Kúsok odo mňa stál Hank, ktorý bol úplne pohrúžený do rozhovoru s nejakou ženou.

„Rande? O čom to hovoríš?"

„Si myslíš, že som sprostá? Pre koho máš teda tie ruže?"

Toto začínalo byť zaujímavé. S pobaveným úsmevom som k nim podišla bližšie. Tváriac sa nezaujato a nechápavo som nadviazala rozhovor.

„Ospravedlňte prosím moju trúfalosť a drzosť, ale rada by som si vypočula o čo tu ide. Vyzerá to tak, že tento pán," to slovo som zdôraznila, pričom som sa prenikavo zahľadela do blednúcej manželovej tváre a dodala som, „že tento pán spravil niečo, čo nemal." Bolo mi úplne jedno, že celá reštaurácia visela na nás pohľadmi a ani sa neodvážila prehovoriť. Užívala som si Hankov hrôzou naplnený pohľad a jeho gaštanové nervózne oči tekajúce z tej pani na mňa.

„Veľmi rada. Nech každý vie, aký je to idiot," utrúsila so zlostnou grimasou. „Začal si so mnou pár mesiacov dozadu. Myslela som si, že spolu zostaneme a budeme šťastní. Priznávam, zamilovala som sa."

S neskrývaným a nefalšovaným opovrhnutím som sa mu zahľadela do očí. Vážne som bola taká slepá? To s ňou spal tak dlho a ešte k tomu jej klamal? A nielen jej? Ako bol schopný pozerať sa mi do očí a usmievať sa na naše deti? Bolo mi z toho všetkého zle. Z premýšľania ma vytrhol ženin hlas, ktorý znova naplnil miestnosť.

„A čo spraví on? Vyjde až teraz s pravdou von. Vraj je ženatý a vybral si svoju ženu s deťmi. Vraj ten náš románik bol len úlet. A hádaj čo, pre mňa teda nie!"

Na dôraz svojich slov chytila pohár s vodou a vyliala mu ho do dna na hlavu. Celá reštaurácia prekvapene zhíkla. Ja som od infarktu nemala ďaleko. Takže, on si nakoniec vybral nás? Zatiaľ, čo som sa spamätávala zo šoku, žena odišla. Hank na mňa stále hľadel, neschopný pohybu alebo nejakej zmysluplnej reči.

Nečakala som, chytila som posledný pohár vína na stole, ktorý bol najbližšie a spravila presne to, čo tá žena predo mnou. „A toto bolo za mňa. To máš výhru za toho chudáka, čo som ti spomínala," utrúsila som a pobrala sa na odchod.

Hneď ako som vyšla z reštaurácie, pocítila som mokrý dotyk na ramene. Donútilo ma to zastať, aj napriek tomu, že som vedela, že je jeho.

„Liz, prosím odpusť mi." Prevrátila som očami a otočila sa mu chrbtom. 

„Toto je pre teba," začula som z poza chrbta, čo ma donútilo obzrieť sa. Podával mi kyticu ako nejaký cenný predmet, ktorý len zázrakom nebol mokrý.

„Pre mňa?" nechápavo zo mňa vyšlo.

„Áno, mali sme mať spolu stretnutie. Pamätáš?"

Otvorila som ústa dokorán. Úplne som zabudla na svojho ctiteľa a naše takzvané rande. S miernou rozpačitosťou a previnením som začala koktať. „Ako... ako si to vedel? Ako je to možné?"

„Vážne sa ma to pýtaš? Liz s dátumom narodenia? To musel uhádnuť snáď každý, kto ťa pozná. Musel som ti napísať, pretože to bol jediný spôsob, ako s tebou môžem znova hovoriť. Celkom si sa uzavrela."

„A čuduješ sa mi?"

„Prepáč mi to. Viem, že to neospravedlňuje všetko, čo som spravil. Ale vážne ma to mrzí. Uvedomil som si, že chcem byť s vami. Tak prosím, dáš mi ešte jednu šancu?"