Snažíš sa dať slovám príchuť zmyselnosti, a tak vyrývaš písmena do tej najbielšej kosti.

Sú to slová stratených duší. Tak temné a dychberúce, že pľúca nedokážu nasať toľko vzduchu, aby to pochopili. Snažíš sa na zožltnutý papier načmárať svoje myšlienky, skôr ako sa z nich stane duch v tvojej hlave plnej smetí.

Darovať život vetám, aby už viac neboli studené a mŕtve v tvojej duši. Vykričať slová, ktoré ti kolujú v žilách. A ty to musíš urobiť, nechceš byť, predsa, zabitý vlastnou krvou.

Tlačíš hranou ceruzky do papierov, aby si našiel večnosť pochopenia, keď sa stretnú básnici. Aby strofy vyjadrili tvoju podstatu bytia, aby našli tých, ktorí budú rozumieť, že voľný verš znamenáš ty.

Atrament robí machule na riadkoch aj pod nimi. Pripomína ti...pripomína nám, že dokonalosť je len túžba, ktorá neexistuje. A tak my, tí čo si hovoria básnici, píšeme o kráse nedokonalostí.

Dokonalosť je v nedokonalostiach. Vo veršoch, ktorých rým si zobral doživotnú dovolenku. V slovách vyrytých do kosti. V zožltnutom papieri a vo vôni modrého atramentu.

To je dokonalosť.