Bola sobota a mala som všetko popratané takže som vedela kam pôjdem a čo budem robiť.

Zobrala som nejaký batoh a nahádzala doňho nejaké tie svoje veci, ktoré som možno ani nepotrebovala. Samozrejme som nemohla zabudnúť na svoje sluchátka a mobil.

Zapla som batoh, zobrala svoju obľúbenú bundu a vyšla zo svojej izby. Prebehla som dole po schodoch a šla som. Na chodbe som si obula topánky.

Siahla som po kľučke dverí, ale zľakla som sa keď som začula hlas svojej matky.

,,Katarina! Kam si myslíš, že ideš?"

Rýchlo som stiahla ruku a obzrela sa. Matku som, ale nikde nevidela. Asi bola v kuchyni. Ale ako o mne potom mohla vedieť.

Znova som siahla po kľučke a zamykala s ňou. Bolo zamknuté. Čudné. Jak keby moja matka vedela, že sa niekam chystám...

Vybrala som kľúče, rýchlo odomkla a vyšla som von.

Potom som za sebou rýchlo zavrela dvere a nenápadne zamkla.

Odbehla som od dverí a bežala po chodníku. Zatiaľ som nevidela nikoho takže som si radšej švihla.

Postupne som, ale spomaľovala keď som začínala vidieť z dialky ľudí. Nasadila som si kapucňu a šla so sklonenou hlavou k zemi.

Nevedala som presne či sa na mňa tí ľudia pozerajú, ale nemám rada tie ich nepríjemné pohľady.

Je mi síce už sedemnásť, ale mám menšiu traumu z minulosti preto mám strach skoro zo všetkého.

Dúfala som, že sa cez to prenesiem, ale je to náročnejšie než som si myslela. Matka mi aj niekedy hľadala nejakú odbornú pomoc aby mi z toho strachu pomohli.

Nič na to ale nefungovalo. Takže to priznávam. Som plachý strachoput. Dokonca aj ľudí si v duchu furt krituzujem.

Bola som nejak príliš zamyslená v tej svojej ceste, že som si ani neuvedomila toho, že som zakopla a spadla pred nejakú dvojicu chalanov.

Obaja rýchlo zareagovala a chceli sa ku mne zohnúť aby mi pomohli vstať, ale kedže to urobili naraz tak si o seba buchli hlavy.

Obaja zjajkli a jeden sa narovnal. Ten druhý mi pomohol vstať.

Ani som na nich nepozrela len som potichu povedala: ,,Ďakujem.." a ušla som.

Už som videla z diaľky knižnicu. Tak som pridala aby som sa tam mohla rýchlejšie dostať.

Zrazu som ucítila ako mi na tvár začali padať kvapky dažďa. Začínalo kropiť, takže som rýchlo pridala.

Už som bola skoro tam. Rychlo som zišla po menších schodoch pred dverami.

Prišla som ku dverám a otvorila ich. Vošla som dnu a rozhliadla sa.

Bolo tam len pár ľudí a tá nepríjemná paní čo tu pracuje.

Zhlboka som sa nadýchla a zahla k nejakému regálu kníh. Tam som si začala všetky knihy detailne obzerať.

Nebolo tam nič čo by ma zaujímalo. Tak som šla k iným knihám.

Postupne som si všetky obzerala a prechádzala som sa pri nich. Nakoniec som si vybrala nejakú knihu kde bol na obale knihy tiger.

Vzadu knihy som si prečítala o čom presne je a nebolo to vlastne zlé.

Preto som sa rozhodla, že ju skusím prečítať. Tak som si sadla za jeden stôl. Otvorila knihu a položila ju na stôl.

Z batoha som si vybrala mobil aj sluchátka. Sluchátka som zapojila do mobilu a dala som si ich do uší.

Cez mobil som si púšťala pesničky. Mobil som položila na stôl vedľa tej knihy a začala som si v nej čítať.

Po dočítaní prvej kapitoli som zamyslene pozerala von oknom na padajúce kvapky dažďa. Už sa riadne rozpršalo za ten čas čo tu som.

Padala na mňa únava, ale dokázala som sa prebrať a čítať ďalej. Teda pokiaľ som nezaspala pri čítaní druhej kapitoli a hlava mi nespadla na knihu.

Takže som zaspala na knihe a dúfala som, že na ňu neslintám.

Kľudne som na nej mala položenú hlavu a upadala som do hlbokého spánku.

Počúvala som padajúce kvapky zpoza okna, ktoré bolo otvorené na vetračku.

Zrazu som ale nejak ucítila, že na mňa niekto pozerá. Tak som otvorila oči, zdvihla hlavu a obzrela sa.

Predo mnou nebol nikto, ani za mnou ani na ľavo. Ale keď som sa pozrela na pravo uvidela som pri sebe sedieť mohutného tigra. Zvískla som a spadla do zadu spolu so stoličkou.

Tiger na mňa nechápavo pozeral. Ja som si ale myslela, že na mňa zaútočí, ale na miesto toho tam len tak sedel a začal si čistiť srsť.

Vypla som hudbu. Vybrala som si sluchátka z uší a položila som mobil aj so sluchátkami na stôl.

Tiger pozrel zvedavo na mňa. Neisto som sa k nemu priblížila a napriahla k nemu ruku. Tiger sa nehýbal len na mňa pozeral tými svojimi bledo zelenými očami.

Zľahka som sa rukou dotkla jeho hebkej srsti na chbte. On na mňa len pozeral. Opatrne som ho hladkala po srsti. Privrel oči a začal po tichu priasť.

Poškrabkala som ho za ušami. Všimla som si, že vzadu na ľavom uchu mal bielu notu. Vtedy mi to došlo. Oranžová srsť s čiernymi pruhmi, bledo zelené oči, nota za uchom, kľudnej povahy- to je ten tiger z knihy!

,,Hero..?" opatrne som vyslovila jeho meno, ktoré sa spomínalo v knihe.

Hero na mňa prekvapene pozrel. Usmiala som sa. Nikdy som nečakala, že by bolo možné sa stretnúť s hlavnou postavou z nejakej knihy.

,,Hero prečo si za mnou prišiel?" opýtala som sa ho placho.

On sa narovnane postavil a pokynul hlavou aby som mu vysadla na chrbát. Zneistela som. Je to síce mohutný tiger z knihy, ale nie je predsa kôň. Nemôžem naňho len tak vyliesť.

Nakoniec som naňho nasadla. Odbehol so mnou na chrbte k jednému regálu kníh u ktorého potom zabočil. Otočil sa uňho a bežal smerom k jeho knihe, ktorá ležala otvorená na zemi.

Než som sa stihla spamäť skočil spolu so mnou na chrbte do tej knihy.

Toto som naozaj nečakala. Odrazu sme sa ocitli v džungli. Mala som z toho strach.

Zliezla som z Heroa a schovala sa za strom. Pretože toto som teda naozaj nečakala. Hero na mňa nechápavo pozeral až sa zdalo, že zagúľal očami.

Mala som radšej ostať doma s matkou
a nič také by sa potom nikdy nestalo.