Tris, o šesť rokov...

Malé dievča s čiernymi vlasmi sa potkne o vlastnú nohu. Spustí plač, ktorý okamžite nabudí ešte aj Tobiasa, ktorý je úplne pohrúžený do rozhovoru so Zekem a Shaunou.

„Tris..." pozrie na mňa s nádejou.

Zazriem jeho smerom ale už kráčam k malému dievčatku. Modré oči má zaliate slzami a drží sa za oškreté koleno.

Zodvihnem ju na ruky a zoberiem dnu. Položím ju na mäkkú posteľ a ošetrím jej nožičku.

„Mami?" prehovorí plačlivým hláskom.

„Prosím, zlato?" usmejem sa na ňu.

„Prečo to tak bolí?" spýta sa s neskrývaným záujmom.

„Občas, človeka niečo bolí. To je prirodzené." Vysvetlím jej s polovičným úsmevom.

„Teba niečo bolí?" rukami, vymachlenými od zeminy, sa dotkne mojej tváre. Malé uzučké prsty šíria teplo do celej mojej tváre.

„Kým si tu ty a tvoj otecko, nič ma nebolí." Odpoviem jej pohotovo.

Zvraští obočie, akože tuho rozmýšľa. Jasne modré dúhovky jej o kus stmavnú ale trvá to len pár nenápadných sekúnd. „Kedy už príde Marlene?" zmení náhle tému. „A Lynn a Will? A teta Christina s ujom Uriahom?"

Jej otázky mi vykúzlia úsmev na tvári a skôr než stihnem odpovedať ozve sa: „Tris? Tu si?"

„Už sú tu." Pomôžem jej na nohy ale ona ma predbehne a rovno vrazí do malého Willa.

Malá Marlene a Lynn sa rozosmejú na celé kolo presne ako to vždy robia, keď sa ich staršiemu bratovi niečo stane.

„Dievčatá..." varuje ich výstražným hlasom ich matka, Christina.

„Nechaj ich, nech sa smejú." Štuchne ju Uriah do boku.

Christina ho prepáli pohľadom a dvojčatá sa rozosmejú ešte väčšmi.

Vyjdeme na slnko v bývalom sektore Sebazaprenia a z druhej strane ulice na nás zakýva Susan so synom Andrewom.

Shauna, Zeke a Tobias sedia za piknikovým stolom a naoko o niečom vážne debatujú.

„Mathew nepríde?" spýtam sa Christiny.

„Vraj hej aj s Carou len neskôr." Odpovie a bez ďalších rečí sa zapojí do debaty za stolom.

Prisadnem si a očkom pozorujem deti ako sa hrajú.

Nikdy by som si netrúfla povedať, že raz budem tu. Vo farebnom meste s deťmi v záhrade. Po boku budem mať kamarátov a rodinu, na ktorých mi záleží. Svet nám všetkým zobral veľa a nedá sa to nahradiť, rovnako ako čas, ktorý sme premrhali. Vojna, smrť, utrpenie. Už sú to len slová ale napriek tomu ma noc čo noc strašia v snoch. Bojím sa, že sa to vráti, že náš zdanlivo normálny život preruší niečo, čo nedokážeme zastaviť. Niečo, čo zničí našich milovaných.

Nikto nevie, či k tomu dôjde alebo nie. Môžeme len dúfať a to aj robíme. Veríme, že sme si zaslúžili pokoj a teraz máme čas na odpočinok.

Máme rodiny, máme domov. Nechceme o ne prísť. Navždy budeme dúfať, že naše deti nikdy nebudú musieť zažiť to, čo mi. Stratu všetkého, na čom im záleží. Svet, kde jeden svetlý bod predstavuje nekonečné blaho a radosť. Život, v ktorom je čo i len úsmev zriedkavý a každý deň sa človek modlí, aby toto nebol koniec pre neho a jeho blízkych.

Naše životy nikdy nebudú tak celkom dokonalé a šťastné, no napriek tomu berieme každú prekážku ako niečo, čo nás pripravuje na budúcnosť. Nikdy nebudeme mať pokoj od strašných obrazov vojny a smrti, ale je to v našom živote niečo, čo naši predchodcovia nemali.

Sú to skúsenosti, ktoré nám budú navždy brániť v podobných činnostiach. Naučilo nás to, že sa nikdy nemôžeme vzdať a chamtivosť a pýcha sú vlastnosti, ktoré ničia náš svet a deň čo deň nás zožierajú. Nemôžeme sa ich zbaviť, to nie, ale môžeme sa naučiť potlačiť ich do úzadia. Nenechať, aby nás ovládli.

KONIEC