Jenny

Ráno sa zobudím skôr ale chvejúce srdce mi stále bije až v krku. Moja nočná mora niečo znamenala. Akurát neviem čo.

Rané pripravovanie mi trvá dlhšie ako zvyčajne a v istých chvíľach sa budím s pocitom, že neviem kde som, čo robím a prečo to robím. Vždy ma však vytrhne zo zúfalstva myšlienka, že dnes idem von. Na perifériu. Tam ma našli. Možno si spomeniem. Je to skvelí pocit. Kým sa pripravím a vychádzam z môjho bytu ten úžasný pocit ma úplne zaplaví. Od hlavy až po päty. Idem inštinktívne a vnímam len moje obrazy v hlave. Neviem si vyrobiť ani jeden čistý obraz periférie preto sa snažím viac a viac. Nakoniec už nevidím nič len tie obrazy a do niekoho vrazím. Obraz periférie sa rozplynie a chvalabohu uvidím Petra. Keby to bol niekto iný už by prekrúcal oči a nadával by mi do idiotov. Petrova reakcia je však podobná: „Bože, Jenny nevidíš, či čo? A čo tu vlastne robíš? A kde ideš, že si takto oblečená?"

„Peter!" prekrútim oči. „Po prvé- čo sa staráš? Nie si moja matka. A po druhé- Idem na perifériu."

„Kde?" vypúli oči. Fakt sa správa ako stará baba.

„Na perifériu." Vravím pomaly a slabikovane. „Neboj sa, mamka, poslal ma tam Eddie s Freddiem. Aj s doprovodom. Nič sa mi nestane." Tú poznámku o mame som si nemohla odpustiť.

„Aká mama? A ako to, že ťa pustili?..." bol by pokačoval ale už som mu to nedovolila.

„Ticho, Peter! Veď sa neboj. Už musím. Nieže dostaneš infarkt. Čau!" a už bežím po chodbe.

Dorazím k dverám a s hlbokým povzdychom ich otvorím. Nadýchnem sa čerstvého vzduchu a dlho len stojím. Ozve sa krik od auta: „Jenny! Sem poďte!" kričí nejaký muž od auta. Stoja tam traja. Presne ako vravel Freddie. Pobežím k autu a sadnem si na zadné sedadlo vedľa vysokého, plešatého muža v čiernom, ktorý ma za opaskom revolver. Auto vyštartuje po štrkovej ceste a asi po desiatich minútach trápneho ticha sa ozve muž vedľa mňa: „Budete počúvať každé naše slovo. Je to dôležité. Periféria je nebezpečné miesto. Rozumiete?"

„Rozumiem." Zvyšok cesty sedíme mlčky. A to je dosť dlhý čas. Približne hodina. Našťastie som si zobrala hodinky, inak by ma trafilo. Neznášam keď nemám pojem o čase. V hlave sa mi rodili ďalšie a ďalšie obrazy periférie ale ani jedno ma nepripravilo na ten pohľad. Pustatina a dopolovice rozpadnuté budovy. A tí ľudia. Vyhladovaný. V otrhanom oblečení. A nenávistne zabodávali pohľad do nášho auta. Nič ale vôbec nič mi nepripadá povedomé. Auto zastane na konci uličky pred rozpadnutým domom. Ozve sa vodič: „Tak, mohli by ste sa prejsť. Ja tu zatiaľ počkám." Dvaja strážcovia začali vystupovať tak som vystúpila aj ja. „Tak, Jenny choďte my na vás dáme pozor." Ozval sa druhý muž. Blonďavý so zelenými očami, takisto v čiernom a s revolverom. Tak sa vydám rovno a oni dvaja ma nasledujú.

Blúdim tu už dobrých tridsať- štyridsať minút a nenašla som nič zaujímavé. Všetko je tu rovnaké a ja by som sa vsadila, že chodím koldokola. Strážnici však nič nevravia tak chodím ďalej. Idem po úzkej uličke, ktorá vyústi na rozľahlé námestie. Nie je nejaká veľká sláva ale oproti tomu čo som videla na periférii doteraz, je to rozhodne pokrok. Ľudia tu nevyzerajú tak skľúčene ani vyhladovane a nezazerajú na nás tak nenávistne. Prezerám si tváre ľudí a dúfam, že zbadám nejakú známu tvár, úsmev. Proste niečo čo by ma podporilo. Zadívam sa do veľkej skupiny ľudí a zbadám ho.

Je to vysoký chalan s hnedou pokožkou a šibalskými črtami tváre. Má možno okolo dvadsiatky. Sme na diaľku niekoľkých desiatok metrov ale zbadá ma a zahľadí sa i priamo do očí. Na tvári sa mu objavia výrazy zdesenia, nádeje, prekvapenia a nakoniec smútku. Chcem sa k nemu rozbehnúť a spýtať sa ho kto je. Je mi strašne povedomí ale neviem ho kde zaradiť. Už už by som sa rozbehla keď pred ním prejde skupinka ľudí a on sa stratí v dave. Skupinka sa roztrúsi ale jeho nezbadám. Sklamane sklopím oči. Nemohol zmiznúť. Musím ho nájsť. Poznám ho. Viem to. Akurát sa mi niečo nezdá. Nezapadal to tejto bandy. Bol svalnatý a očividne nehladoval. Vytŕčal z davu na prvý pohľad. Preto som si ho aj všimla. Bol celý v čiernom a v očiach mal lesk, ktorý sa nedal prehľadnúť aj keď sa zdalo, že ten lesk pohasol. Idem vpred a pozerám sa na všetky strany s nádejou, že ho zazriem. Nič. Sklamane dupnem nohou. Nezaujíma ma čo si pomyslia strážcovia alebo hocikto iný. Stratil sa mi a tým sa stratila aj moja šanca na zistenie niečoho z mojej minulosti. Chcem kričať, vrieskať. Ani jedno však neurobím lebo začujem streľbu.

Keď sa konečne spamätám všimnem si, že ten blonďavý strážca leží na zemi v kaluži krvi. Trafili ho rovno do hlavy! Ľudia naokolo odbehli. Na celom námestí nevidno ani živej duši. Ako sa tak rýchlo vyparili? Možno sú na toto zvyknutý, pomyslí si niečo vo mne. Čakám, že sa na mňa druhý strážca vrhne, že ma ochráni. Nedočkám sa. On len civí na svojho mŕtveho spoločníka. Zaznie ďalšia streľba. Netrafili ma len o chlp. Cítila som ako guľka prefrčala milimetre nad mojou hlavou. Zmeraviem. Stála by som tam a čakala kým ma nezastrelia, našťastie moje inštinkty prevzali vládu nad telom.

Schytím zbraň padlého ochrancu a druhého chytím za ruku a ťahám do bočnej uličky. Počujem ako za nami znie streľba ale vnímam ju ako niečo vzdialené. Proste bežím do bočnej uličky. Vrhnem sa tam práve včas. Môj hrdinský strážca stále len civí doprázdna. Fľochnem naňho. To mám akože ja zachraňovať zadok tím, ktorý by ma mali chrániť? Potlačím tu myšlienku a vykuknem z uličky. Streľba netíchne. Dúfala som, že keď zmizneme tak nás nechajú na pokoji. Detská predstava. Pozriem na zbraň vo svojich rukách a inštinktívne ju nabijem. Viem čo mám robiť hoci som verila, že sa tomu vyhnem. Netuším odkiaľ to viem ale viem to. Viem použiť zbraň. Chystám sa vypáliť ale niečo ma núti zaváhať. Naozaj chcem vystreliť? Zabiť ľudí, ktorých ani nepoznám? Nechcem! Som si istá. Ale musím to urobiť. Musím aby som prežila. Aby prežil môj hrdinský strážca. To, že nás napadli bolo nespravodlivé, nečestné. Zbabelé.

Vypálim. Začujem prekvapené zjačanie. Nemôžem si pomôcť a usmejem sa. Viem je to kruté ale oni na nás zaútočili. Chcú nás zabiť. Ja to nedovolím. Znova vystrelím. Netuším či niekoho trafím alebo nie. Skôr nie.

Takto to nepôjde, pomyslím si trpko. Pozriem na svojho strážnika a premeriam si ho od hlavy až po päty. Môj pohľad sa zastaví pri jeho opasku kde ma nôž. Niečo v hlave mi vynadá do úplných idiotov a pýta sa ma čo s tým nožom vlastne chcem. Druhá časť sa však nemestí do kože a nevie sa dočkať kedy už môže začať ničiť. Strašne ma prekvapí keď schmatnem nôž. Čo to stváram? Zrejme som sa úplne, ale fakt úplne zbláznila. Časť mozgu sa ma snaží zadržať ale tá druhá, besná, nebojácna časť sa nevie dočkať a nakoniec zvyšok môjho zdravého rozumu premôže.

Nemám nad sebou kontrolu. Proste robím čo sa mi zdá vhodné a môj mozog vypne. Neviem koľko útočníkov na mňa čaká ale niečo vo mne usúdilo, že je to jedno. Poradím si aj so stovkou nepriateľov. Zasmejem sa na vlastnej hlúposti. Zbláznila som sa. Úplne som sa zbláznila. Vybehnem z relatívne bezpečného úkrytu. Počujem streľbu ale netrafia ma. Vrhnem sa za debny, ktoré stoja uprostred námestia. Nabijem zbraň a čakám. Z nejakého zvláštneho dôvodu viem čo sa bude diať. Viem, že ma začnú obkľučovať. Chcem vymyslieť plán ale nedokážem sa nad tým zamýšľať. Niečo mi hovorí aby som to nechala na svoje inštinkty. Predsa už dnes ma raz zachránili. Tak len čakám. Začujem kroky, ktoré sa blížia. Možno si myslia, že ma trafili. AHA! Budem predstierať, že ma zranili. Tak dostanem aspoň výhodu prekvapenia. Opriem sa chrbtom o debny a tvárim sa, že som mŕtva. Som si plne vedomá toho, že by to nikoho nadlho neblaflo ale mne stačí pár sekúnd. Aspoň dúfam. V ruke pevne zvieram nôž. Uvidím topánky. Blížia sa. Nerozmýšľam adrenalín ma ovládne a vyskočím na nohy.

Bodnem. Cítim ako z dotyčného tečie krv. Potom sa zrúti. Zvrtnem sa na päte a zopakujem to. Je to hrozný pocit. Nevnímam mŕtvych, ktorý sa okolo mňa kopia. Neviem čo robím . Registrujem len útržky. Bodnem, kopnem, vrazím mu lakťom, vystrelím. Potom zacítim pálivú bolesť na celej ruke. Zbadám krv. Moju krv. Hlboký škrabanec sa ťahá po celej mojej ľavej ruke. Nevšímam si to. Bojujem ďalej. Adrenalín zariadil, že bolesť necítim. Okolo mňa je stále viac a viac padlých. Aj desať mužských tiel. Ako som to len dokázala? Nemám čas zamýšľať sa nad tým. Bodám a kopem. Viac si nepamätám.

Stojí predo mnou už len jeden. Vysoký, bledý a s krutými očami, pripravenými vraždiť. Mám pocit, že moje nevýrazné oči teraz vyzerajú podobne. Nechcem to urobiť ale musím ak chcem žiť. Vrazím mu nôž priamo do srdca. Nestihne zareagovať. Potom ma zozadu schmatnú dve mocné ruky. Uzavrú ma v železnom zovretí a ja sa nedokážem ani pohnúť. Nôž sa mi vyšmykne z ruky a padne na mŕtveho muža. Chcem zjačať ale zapchá mi ústa. Kopem ale bez výsledkov. Je to nanič, neviem sa dostatočne pohnúť. Pomaly ale isto prisúva zabijacký nôž pod môj krk.

Nevzdávam sa. Nemôžem sa vzdať. Nie teraz. Nie keď som porazila tucet profesionálnych zabijakov.

Zovretie muža náhle povolí a on sa zosype na zem. Otočím sa a uvidím toho povedomého chlapíka. Pozriem mu do očí, ktoré svietia šibalským ohňom. Zaškerí sa.
„Ďakujem." Vydýchnem trasľavo.

Schmatne ma za ruku a ťahá preč. Ja ešte schmatnem nôž zo zeme a dám si ho za opasok. Som príliš unavená aby som protestovala pre únos ale on to vysvetlí: „Ešte sú tu. Neviem kde ale sú. Musíme sa schovať. Samozrejme, ak nechceš pozabíjať ďalší tucet." Pri posledných slovách sa škerí ako idiot. Zrejme mu neprekáža, že som vyzabíjala toľko ľudí.

Ťahá ma cez uličky. Nakoniec zastaneme pred domom, ktorý je dopolovice rozpadnutý ale na periférii patrí zrejme medzi najlepšie domy. Tajomný chalan ma zavedie dnu a zastaneme v izbe, ktorá bola niekedy zrejme kuchyňou. Je tu stôl, stoličky a niečo ako sporák spred tisícok rokov.

Chlapec sa na mňa zvláštne pozerá. Neunikne mi, že tie strelené plamene dosť vyhasli kým sme sa sem dostali. Jeho pokles nálady ma presvedčí o tom, že toho v živote veľa stratil.

Ešte stále na mňa zazerá.

„Čo je?" zdvihnem obočie. Povedala som to tvrdšie než som plánovala.

„Nič, nič, bojovnica." Schladí ma. Aspoň sa pokúša schladiť ma. Tá jeho „bojovnica" tomu moc neprispela. „Len sa strašne podobáš..." začujeme streľbu a on ma stiahne pod stôl. Dožadujem sa však odpovede: „Na koho sa podobám?"

„To... ako sa voláš?" zmenil tému. Možno je to príliš bolestivé.

„Jenny. A ty?" na tvári sa mu mihne sklamanie ale potom sa usmeje.

„Ja som U..." zahľadí sa na moju ruku. „Zranili ťa?" aj som na to zabudla.

„To je v pohode."

„Nie je. Ukáž."

Natrčím mu ruku. Dosť bolí ale nevšímam si to. Potláčam bolesť.

„Tak? Ako sa voláš?"

„Počkaj chvíľu." Preruší ma. Zas. Už by mohol prestať ale počúvnem ho.

Odtrhne si kus z trička začne mi ako-tak obväzovať ruku.

„No a je to." Povie asi po troch minútach ťažkého boja s tričkom.
„Teraz mi už konečne povieš ako sa voláš?"

„Hej." Zasmeje sa. Potom však stíchne. Do domu vojdú dvaja ozbrojenci. Spoznám ich podľa topánok. Je to môj hrdinský ochranca a keďže ten druhý schytal guľku tak jeho spoločník bude zrejme šofér. Radšej vyleziem spod stola. U ma nasleduje.

„Ááááá slečna Jenny." Zatiahne môj hrdina. „Vyzabávali ste sa? Tak by sme hádam aj mohli ísť."

Si strieľa? Zachránila som mu život! A on takto? Skoro sa neovládnem a vrazím mu.

„Ešte tu mám dačo rozhovorené..." vravím.

Preruší ma šofér: „To je jedno. Už ideme."

„Ahoj, Jenny." Pozdraví sa U. Zrejme vidí, že z tejto situácie sa ako víťaz nedostanem. Sklopí oči a vyjde z miestnosti.

Dvaja strážcovia ma vedú k autu. Chcem ich nakopať. Nevďačníci. Radšej si však poslušne sadnem a počúvam ich táranie. Ani nechcem vedieť čo si vymyslia pre Eddieho a Freddieho. Už teraz počujem ich jojkanie. Nahlas si povzdychnem a myslím na človeka, ktorý ma naozaj zachránil. Ani jeho meno neviem. Ale viem ako ho budem volať.

U.

Ahojte! :D

Ďakujem za prečítania, vote a komenty :)

Táááák, dúfam, že sa vám táto časť zapáči. Konečne je tu aj trocha akcie :D

Čakám na vaše názory :D :)