Tobias

Stojím pred čiernymi dverami už aj pol hodinu. Neviem na čo čakám. Asi, že so mnou prehovoria a poradia mi alebo niečo podobné. Nakoniec to vzdám, siahnem do vrecka a vytiahnem kľúčik. Pomocou neho otvorím zamknuté dvere a ocitnem sa tvárou, v tvár stenám, ktoré sú plné sér.
Zamkli sme ich sem v ten deň ako sme vydali nový zákon, ktorý zakazuje ich používanie. Ak sa nemýlim odvtedy sem nevkročila ani noha. Ale ktovie. Nebol som tu odvtedy ani ja. Jediný kľúč strážila Cara, ale no povedzme, že nie som najhorší zlodej a nie len Christina vie robiť kópie kľúčov. Prepašovať ich späť ku Care bola hračka. Ani nezistila, že jej zmizli.

Od jej smrti som v bludisku nebol, tak som trocha v strese, že čo ma tam čaká. Určite sa zmenilo. Ale zmenilo sa aj číslo? Alebo jeden strach nahradil druhý? Mám tam ešte svojho otca?
Už som ho, našťastie, nevidel niekoľko mesiacov. Ani neviem či ešte žije ale radšej sa s tým nezaoberám. Veliteľka mesta, Johana Reyesová, ho posiela na rôzne akcie do iných miest. A aj keď ho nepošle radšej sa v meste nezdržiava. Neznáša vedomie, že Evelyn má vyššiu funkciu ako on. Hrabem sa medzi sklenenými nádobkami až kým nenájdem jeden s nápisom: „Bludisko strachu."

„Tak poďme na to." Poviem si pre seba a schytím fľašku s čírou tekutinou a jednu injekciu. Netuším dokonca ani to či tie séra nie sú pokazené alebo či sa tie čipy v nich nerozpustili po toľkom čase. Nevadí, za pokus to stojí.

Prechádzam sa po tmavých chodbách Jamy až kým nezájdem do miestnosti kde sme dávali simulačné séra kandidátom. Normálne by som sem nešiel ale Veža sa naďalej používa ako pracovné stredisko. Presne neviem čo tam robia ale je to zrejme nejaká vládna budova, keďže tam sídli aj kancelária Johany. Zájdem do tmavej miestnosti a zapnem svetlo. Zapraská žiarovka a slabo sa rozsvieti. Prepadnú ma obavy či ten počítač vôbec naštartujem.
Trvá mu pár minút kým sa vôbec rozsvieti ale nakoniec sa zapne. Nastavím si vlastné bludisko a pichnem si injekciu. Zabolí to ako štipnutie ale spomienka ako mi to raz vpichla ona zabolí oveľa viac a nepominie po niekoľkých sekundách.

Čakám kým mňa začne sérum pôsobiť a zatiaľ si prezerám izbu. Vyzerá presne tak ako som ju nechal pred rokmi po poslednej simulácii. V strede kreslo a na kraji počítač nič iné tu veľmi nie je, teda okrem kamery, ktorú nejaký Neohrozený zafarbil paintballovou strelou.

Pohltí ma simulácia a ocitnem sa vysoko. Veľmi vysoko. Som na streche. Tento strach poznám až pridobre. Musím skočiť. Zhlboka sa nadýchnem a rozbehnem sa. Prepadám cez okraj strechy a rútim sa, vietor mi šklbe vzduch z pľúc a ja nepochopiteľne túžim po tom aby som konečne dopadol. Keď však dopadnem vidím vedľa seba ju, ako sa usmieva od ucha k uchu a chcem na ňu nakričať, že toto nie je zábavný park na moje fóbie, potom si však uvedomím realitu. Je mŕtva a ja by som prijal jej smiech a úsmev kdekoľvek ešte aj tu.
Potom ma zo všetkých strán uzavrú steny a mne sa stiahne hrdlo. „Musíš svojmu strachu čeliť priamo." Je to hlas čo sa mi v hlave ozýva, a je to jej hlas. Počúvnem ho. Skrčím sa a steny sa prisunia tesne ku mne. Zhlboka dýcham. V hlave sa mi premietne jej obraz ako sedí v mojom lone a sme „nútení" byť pritisnutý k sebe úplne blízko. Spomeniem si ako ma rozosmiala a na ten nával nezameniteľného šťastia a to ako sa steny rozleteli. Dýcha sa mi ešte horšie. „Nepodliehaj panike," vraví mi zase. „čeľ svojmu strachu. Dostaň pulz na normál." Zhlboka sa nadýchnem a poviem si hlasno: „Neovládneš ma!" Môj hlas znie tak sebaisto a neohrozene, ako už dávno nie. Steny rupnú a rozletia sa na všetky strany. 
Uľahčene si vydýchnem. Zatiaľ išlo všetko tak ako stále predtým. To som vlastne aj čakal. Viac ma zaujíma pokračovanie. Ako náhle sa predo mnou objaví zrkadlo, povzdychnem si. Tak aj tento strach ostal tak ako bol.
Sledujem sa v zrkadle. Pozerám sa ako sa pomaly premieňam na Marcusa. Tento strach ma už tak nedesí. Som si istý, že nikdy nebudem presne ako on. Stalo sa už priveľa vecí. Priveľa ľudí som stratil. Predsa keď sa v zrkadle objaví jeho obraz srdce mi preskočí úder. Rýchlo sa však upokojím a zrkadlo sa rozsype na márne kúsky.
Toto určite nebola posledná prekážka. Posledná je vždy najhoršia. Toto bolo zatiaľ najľahšie. Ešte ma niečo čaká. Nervózne stojím a čakám akúkoľvek reakciu. Dlho sa nič nedeje. Potom sa objaví svetelný kruh z ničoho. Náhle tam uvidím ruku. Malú, kostnatú a zakrvavenú ruku. Nech patrí komukoľvek alebo čomukoľvek driape sa na svetlo.
Čakám. Keď ju uvidím roztrasú sa mi nohy. Je to ona. Čo tu robí? Je presne taká ako si ju pamätám. Blond vlasy, nebesky modré oči plné odhodlania, je malá.
„Tris?" poviem plačlivo. Najhoršie však je, že umiera. Je celá od krvi. Tvár má skrivenú od bolesti a jej oči sú plné strachu. Strachu aký som u nej v živote nevidel. Je to strach o svoj život.
„Štyri," zastoná. Jej hlas na mňa pôsobí akoby mi do tela zabodli tisícky ihiel. Bolí to. Neznesiteľne to bolí. „pomôž mi prosím. Odpusť mi, nechcela som ťa opustiť."
Snaží sa doplaziť ku mne ale už nemá silu. Rozbehol by som sa jej na pomoc ale neviem sa pohnúť. Som ako prikovaný.
„Prosím." Povie slabnúcim hlasom.
Zvriesknem a driapem sa k nej, ale ani sa nepohnem. Je mi to jedno, driapem sa aj tak. Nemôže zase zomrieť. Nemôžem to dovoliť. Ona musí žiť. Zabudnem kde som. Neviem, že som v bludisku. Stratím zdravý úsudok a len vrieskam aby ma neopustila, aby nezomrela. Takéto mi nemôže urobiť. Nemôže ma zase opustiť. Vrieskam a vrieskam a ona je stále slabšia a slabšia. Už sa skoro nedokáže ani hýbať. „Nie!" zvriesknem a mám pocit, že mi hlasivky vyletia z úst. „Toto mi zase nerob!" správam sa úplne sebecky. Zrazu všetko pohasne a ja som opäť v realite. Sadnem si držím sa za kolená, hojdám sa dopredu a dozadu a plačem. Revem. Slzy mi po tvári stekajú ako Niagarské vodopády.

Dlho len sedím, potom sa ozve tvrdý, rozhodný hlas: „Tobias." Obzriem sa. Evelyn. „Ako..?" to je jedno. Zotriem si slzy a vyšteknem: „Čo tu robíš?"

„Tobias toto..." začne nežne.

„Len odpovedz!" vyšteknem zas.

„Bolo ťa počuť až hore." Povie ako samozrejmosť.

„Čo?"

Po prvé: ako ma mohli počuť až tam?

Po druhé: čo tam robila moja matka?

A po tretie: prečo práve ona?

Evelyn si povzdychne. „Johana si ma dala zavolať. Má pre mňa prácu v niekdajšom New Yorku. Majú tam voľnú veliteľskú funkciu a... a keďže som prejavila záujem, môžem sa tam stať veliteľkou. Boli sme v jej kancelárii. Začuli sme krik. No, skôr rev. Zbehli sme dole. Počuli sme, že to ide z Jamy. Čakali sme. Aj pol hodinu. Potom som sa ponúkla, že to idem skontrolovať. Ani neviem prečo. Zrejme materinský inštinkt. Išla som a zvukom a tu som našla teba. Srdce mi to trhalo. Vypla som to čo najrýchlejšie." Príliš veľa na to čo sa práve udialo. Pokúšam sa to v hlave poskladať.

„Takže, ideš preč." Poviem prvú vec, na ktorú som prišiel.

„Ešte nad tým rozmýšľam." Opraví ma. „Musíš s týmto prestať, Tobias."

„Nevrav mi čo mám robiť a čo nie. Nezaujíma ma tvoj názor."

„Ale..."

„Ticho!" skríknem. „Srdce ti to lámalo, čo?" hystericky sa zasmejem.

„Videla som tvoj strach a ..."

„Klamárka! Klameš. Buď si to nevidela alebo si to nevypla hneď. Ak si to videla musela si sa najskôr pripojiť na počítač a to trvá dosť dlho."

„Viem čo prežívaš." Mrmle si svoje.

„Vôbec ma nepočuješ. Chceš sa hrať na vzornú mamičku, Evelyn ale nejde ti to."

„Chápem, že je to ťažké." Bľaboce ďalej.

„Nie som zvedavý na tvoj názor. Hlavne nie o tejto téme."

„Ona by nechcela..." mrmle ďalej.

„Dosť!" týmto ma dožrala. „Nepoznala si ju. Nevieš čo by chcela. Nenávidela si ju, rovnako ako ona teba. Neopováž sa ešte raz spomenúť ju!" Postavím sa a vyjdem cez dvere.

++++++++++++

Sedím vo vlaku a nechápem ako je to možné. Dnes sa toho udialo priveľa. Moja matka odchádza. Povedala síce, že nad tým ešte porozmýšľa ale ona takúto možnosť neodmietne a to, že to povedala tak otvorene, znamená ešte viac. Neviem či sa mám tešiť alebo byť smutný. Áno, naštval som sa na ňu, ale... predsa je to moja matka. Ale toto nie je ani zďaleka to čo mi zamestnáva mozog. Tris. Čo robila v mojom bludisku? Už sa predsa nemôžem báť, že zomrie keď je už raz mŕtva. Alebo áno? Moje podvedomie sa stým ešte asi nezmierilo. Rovnako ako môj zvyšok. Zhlboka si povzdychnem. Ničomu nerozumiem, potrebujem si prevetrať hlavu. Postavím sa do dverí vlaku. Oprie sa o mňa silný vietor a zatvorím oči. V hlave sa mi ozývajú jej slová: „Odpusť mi. Nechcela som ťa opustiť." To je celá ona. Presne ako keď ju napadli a skoro ju zhodili do Priepasti. Aj vtedy, nezaoberala sa so sebou ale s mojou jazvičkou na ústach a odretými rukami. „Moje ruky nech ťa netrápia." Odsekol som jej vtedy. Trápil som ju naozaj v čase jej smrti? Alebo mi len bludisko maximalizovalo strach? Mám pocit, že je pravda v oboch a z toho sa cítim ešte horšie. Aj v čase smrti sa trápila tým nech sa na ňu nehnevám. Je to úplne zle. Doteraz ma trápilo, že som ju nevedel zachrániť, že som tam nebol keď ma najviac potrebovala, ale teraz je to tisíc krát horšie. Takéto výčitky svedomia som ešte nikdy nemal. Okrem toho som si celkom istý, že som o nej v bludisku nehalucinoval, ale pripravilo si to pre mňa bludisko. Otvorím oči, už to viac nevydržím. Vyskočím z vlaku a až vtedy si uvedomím kde som sa zviezol. To fakt? Som pred Centrálou. Pred touto budovou to stojí. Pomník pre ňu. Odtrhnem pár kvetou z okraja trávnika. Vysadili ich tam bývalí členovia Harmónie. Vydám sa cez chodník k Centrále. Tak pomaly som ešte v živote nešiel. Postavím sa pred veľkú, mramorovú dosku. Svietia pred ňou sviečky a farebné kvety bijú do očí. So stiahnutým hrdlom položím moju malú kytičku vedľa ostatné. Prezriem si tabuľku. Stojí na nej:

Na počesť stvorenia Štvrtého mesta

tu stojí tento pomník ako vďaka tej,

ktorá to celé umožnila.

Beatrice „Tris" Priorová ďakujem ti

V mene každého.

So slzami v očiach sa chystám odísť ale medzi kopou kvetov zbadám list. Zvedavo ho chytím a začnem čítať:

„Tri čierne havrany,

Čo ma v tú noc zachránili,

Teraz už len nebo brázdia,

A tak im za spomienky budem navždy vďačná."

Meggie, dievča z otvorenosti, ktoré si v tú osudnú noc zachránila. ĎAKUJEM.

Slzy mi stečú po tvári, list položím späť na miesto ale jej slová si zapamätám a vykročím po ceste domov. Cestou zistím prečo bola ochotná zomrieť. Pocit, že niekoho zachránila bol zrejme na nezaplatenie. Začínam ju chápať. Škoda, že som to pochopil len teraz. Ako dorazím domov, ľahnem si na posteľ a pokúšam sa zaspať ale slová básničky mi dookola znejú v hlave: „Tri čierne havrany..." po hodinách ma však spánok stiahne a tvrdo zaspím.

Ahojte :D Niečo zaujímavé aj od Tobiasa. Konečne! :D (Aspoň dúfam, že je to zaujímavé :D )

Chcem sa poďakovať za prečítania, hlasy a hlavne za komenty :)

No ale teraz, Páčila sa vám táto časť? lebo mňa vždy zaujímalo akoby vyzeralo Tobiasovo bludisko. Ponechala som ho tak ako bol predtým. Bol to dobrý nápad? :)

Okrem toho možno tá básnička a všetko okolo toho vyzerá dosť klišé ale chcela som zdôrazniť dôležitosť Tris :)

P.S. Nemohla som si nechať ujsť ako Tobias vynadal Evelyn :D Neznášam ju :D (Ospravedlňujem sa každému kto ju má rád :D )

A hlavne: komentujte ak sa vám to aj nepáči :D