Tobias

„Čo tu hľadáš?"

„To je ale privítanie," zamračím sa na Caru. „Veď tu pracujem, nie?"

„Dnes máš voľno, Štyri." Povie a ani na mňa nepozrie. Len čumí do monitora.
Sme v bývalom centre Informovanosti. Zariadili sme si tu niečo ako labák pre počítače. Chodia sem všetky informácie z iných miest. Neznášam fakt, že Cara je moja nadriadená, ale prežil som už aj horšie. Len si spomeniem na to ako mi Eric dirigoval u Neohrozených a po tele mi prebehne zlosť.

Zamyslene hľadím na Caru. Nepamätám si, že by som si zobral voľno: „Hmmmm?"

„Zase si zabudol, Štyri?" zo skúseností viem, že sa to skôr pýtala sama seba ako mňa tak neodpoviem a čakám na jej reakciu. „Jasné, že si zabudol. No nič." otočí sa ku mne a prísne si ma premerá. „Už si si mohol zvyknúť, že začiatkom každého mesiaca inštalujeme antivírusy a nikto nepracuje. Teda okrem mňa. Takže...chod' si ešte pospať."

„Nie som unavený." poviem. „Nemohol by som robiť niečo tu?"

„Nie!" rozkáže. „Štyri, nemôžeš žiť tak obmedzene. Robota, byt, robota, byt...a tak sa to opakuje už tri roky." Pristúpi úplne blízko ku mne a vyzerá ako keby sa zase chystala povedať niečo na zacelenie môjho života. Potom potiahne nosom: „Fakt si už vyper to oblečenie! Nosíš ho už týždne. Smrdíš!" Toto ma naštve. Prečo sa do toho čo robím musí starať? Prečo sa do toho musí každý starať? Zvyšok mi plynie z úst nedobrovoľne ale predsa to neviem zastaviť: „Prečo sa ku mne všetci správate takto? Ako k štvorročnému decku?"

Cara do mňa zabodne pohľad: „Keď sa nebudeš chovať ako štvorročné decko, tak sa k tebe nebudeme ani my tak správať. Konečne si uvedom, že nie si jediný, kto niekoho stratil! Tolerujem tvoje správanie už dosť dlho ale ty to ani neberieš na vedomie. Berieš ako samozrejmosť, že žiješ takto. Ale toto takto nemôže fungovať donekonečna, Tobias. Tak sa uvedom. Tris stratila toho oveľa viac než ty a predsa sa takto neopustila tak si z nej ber príklad. Nepoznala som ju tak dobre ako ty, ale som si istá, že toto by nikdy nerobila a nikdy by nechcela aby si sa takto správal. Týmto ničíš jej pamiatku!" posledné slová už kričí a síce to maskuje dobre vidím, že ako sa otočí do očí jej vhŕknu slzy. To je nemožné. Cara a plakať? Neviem čo povedať, čo robiť. Dlho mi takto nikto nevynadal a mám pocit, že toto je to čo som potreboval, aby som zistil skutočnosť a prijal pravdu, že sa mi Tris nikdy nevráti.
Otočím sa a vyjdem z celej budovy. Netuším kde idem. Proste idem. A rozmýšľam. O všetkom.

Tak, je tu ďalšia časť. Viem, je dosť krátka ale fakt som nevedela čo do nej ešte napísať :D No nič. Veľmi pekne ďakujem za prečítania, komenty a hlasovania :) Hádam vás príbeh neomrzí a budete pokračovať v čítaní :) Takže, nezabúdajte komentovať :D
P.S. Viem ten názov kapitoly je... no dosť zaujímavý :D