Tris

Po tom, čo som Care všetko vysvetlila som ostala sama, medzi bielymi stenami a s neoblomnou myšlienkou na Tobiasa. Išla som sa z toho zblázniť. Trhalo mi to srdce. Opustila som ho a on zrejme nepochopil, že iná možnosť nebola a ani som o svojej existencii nevedela.

Pokrútim nad tým hlavou. Potrebujem sa prevetrať.

Prejdem k skrinke v rohu izby a na moje veľké prekvapenie, tam nájdem to, čo hľadám.

Trocha veľké tričko a nohavice, no sú stále lepšie ako nemocničné rúško.

S ťažkosťou si natiahnem tričko. Bolí to ukrutne. Aj keď mi je voľné šúcha mi popálené plecia, chrbát a kľúčnu kosť. Na tých miestach znova vidno tetovania, ale sú zvláštne. Vyzerajú akoby im niekto vypláchol tú čiernu farbu a okolo nich sú červené popáleniny. Oheň sa stiahol na miesta kde som bola postriekaná tou gebuzinou, čiže znaky mojej ohňovej šou vidno len tam.

Na chrbát si nedovidím ale tam to bolí najviac. Rozhodne to nie sú len spáleniny ale aj moje strelné rany.

Moje vlasy taktiež neboli šetrené. Za tie tri roky podrástli do dĺžky ako v časoch keď som bola ešte členkou Sebazaprenia, a ako sa zistilo tie boli tiež nafarbené načierno. Oheň ich pigment vytiahol a znova zbeleli ale nie celkom. Plamene sa nedostali príliš blízko k mojej lebke, tak ich mám na vrchu hlavy stále čierne. Zrejme už navždy.

Odpútam sa od minulosti. Nepotrebujem bolestné spomienky na svoju rodinu ale ani na časy keď som bola pokusný, nič nevediaci, králik.

Položím si tvár do dlaní a vzlyknem.

Môžem sa tváriť, že som silná, že sa nič nestalo no nie je to pravda. Stalo sa všetko a je toho strašne veľa.

Neviem vlastne ani kto som. Bojujem s tromi identitami. V Sebazaprení som bola Beatrice, v Neohrozenosti Tris, ako divergentná Tris ale aj Jenny bola divergentná ale aj chorá. Všetky tri sú iné a predsa som to ja.

Čo vlastne som?

Po tvári mi stečú slzy. Je to nemožné. Ako môžem chcieť niečo od Tobiasa ak sama neviem kto som?

Telom mi zalomcuje vzlyk ale potlačím ho. Nemôžem ísť von ako troska.

Utriem si tvár rukami a otvorím dvere.

Ani sa nenazdám už mám okolo krku Christinu, ktorá šialene plače a smeje sa mi do boľavého ramena. Syknem a ona si to všimne tak sa otiahne.

Po tvári jej stekajú slzy šťastia, smútku a ktovie čoho ešte.

„Christina." Vydýchnem a hodím sa jej okolo krku.

Oblapí ma v medveďom zovretí ale teraz si už dáva pozor, aby ma to nebolelo. A čo ma potom, aj keby to bolelo, prežila by som to.

Sála z nej príjemné teplo a ja si uvedomím ako mi to za tie tri roky chýbalo. S nikým som nemala žiadny telesný kontakt. Poddám sa jej a rozplačem sa.

Je tu. Naozaj je tu. Ja nemôžem uveriť tomu, že ju vidím.

„Tris." Vydýchne a uslzene sa zasmeje. „Ty žiješ."

Na to sa rozplačem ešte viac. Po tvári mi stekajú vodopády slaných sĺz a zmáčajú mi pery.

„Ja som taká šťastná." Povie Christina a pustí ma.

„Nasleduj ma." Šepne a vydá sa von.

Do tváre mi udrie silné slnko až si musím zakryť oči.

„Si v pohode?" spýta sa Christina.

Takmer nebadateľne prikývnem a už si užívam teplý lúč, ktorý mi suší mokré líca.

Christina ma vedie známymi ale predsa inými ulicami. Všetko je iné. Už to nepôsobí tak rozdelene ale vyzerá to ako celok. Ako skutočné mesto.

„Christina? Mohla by si mi dať niečo na oblečenie?" spýtam sa. V tomto sa cítim nanajvýš zle. Odstáva na práve zlých miestach.

„Jasnačka." Povie a zavedie ma do sektoru Otvorenosti. Je prekvapivo blízko.

Ani sa nenazdám, už mi vyťahuje čierne tričko a nohavice. Bolestne mnou mykne ale oblečenie si so strojeným úsmevom zoberiem.

Christina vyjde zo svojho bytu a nechá ma tam samú. Je jej jasné, že pred nikým by som sa nevyzliekla. Pozná ma. Pri tej myšlienke ma zahraje pri srdci.

Natiahnem si oblečenie, ktoré mi sadne oveľa viac a chystám sa otvoriť dvre a zájsť za Christinou ale niečo ma zastaví.

Mám ju veľmi rada ale teraz potrebujem byť osamote. Len s mojimi myšlienkami.

Poobzerám sa dookola a zbadám pootvorené okno.

Bez ďalších a aj tak zbytočných úvah cezeň vyleziem, pričom mi rany ostro protestujú.

Neviem kde mám ísť. Nič ma nenapadá ale zrazu ma osvieti a ja viem kde je moje miesto. Miesto kde som sa definitívne rozhodla, že sa stanem neohrozenou, aj keby som mala skočiť z budovy.

Rozbehnem sa, hoci ma to ukrutne bolí no je mi to jedno. Potrebujem zistiť kto som. Beatrice? Tris? Jenny? Alebo kto?

Rozbehnem sa k vlakovej trati a vo chvíli keď vagón prefrčí okolo, skočím. Bez uvažovania, bez všetkého. Prekvapí ma, že aj po rokoch to zvládam celkom obstojne a ani som sa nezrútila na podlahu.

Sadnem si a veziem sa preč, pri čom sledujem obzor Chicaga, teraz už Štvrtého mesta.

Je to tak iné ako, pred troma rokmi ale predsa je to, to isté miesto. Možno sa ani nezmenilo. Zmenila som sa len ja.

Zbadám veľkú presklenú budovu a postavím sa na rovné nohy. Čakám na správnu chvíľku, keď je vlak najbližšie k streche a s veľkým odrazom skočím. Letím vzduchom až dopadnem na tvrdý povrch. Moje nohy sa podlomia a padnem na kolená. Ako sa snažím spomaliť pád, moje ruky oškrie kamenné podlažie.

Postavím sa a oprášim si dlane. Pomaly ale isto prejdem k tej strane strechy, kde sa črtá mohutná diera.

Postavím sa na okraj a pozriem dole. Nič. Nikde nič nevidno.

Ofúkne ma silný vietor a ja sa zhlboka nadýchnem.

Ani neviem, čo od tohto skoku čakám. Možnože ma osvieti ako vtedy, ako kandidátku. Že si naplno uvedomím realitu. Zmierim sa s tým, že čo bolo sa už neodstane. Uvedomím si, že čo potrebujem urobiť aby som dostala naspäť svoje miesto v živote mojich blízkych...

Vypracem si hlavu od zbytočných rečí a zohnem kolená...

No, počkať! Čo keď tam tá sieť už ani nie je? Fakt sa chystám skočiť aj keď ma to môže zabiť?

Niečo mi vraví, že tam tá sieť bude ale rozum informovaných mi tvrdí, že na čo by tam ešte bola. Nemalo by to zmysel, len by to zavadzalo.

Možno práve toto je to rozhodnutie, ktoré musím urobiť.

Vtedy, keď som naskočila na vlak nevedela som, čo ma čaká. Neviem to ani teraz. Možno práve takto si dokážem, že kto som.

Odrazím sa.

Padám.

Vietor mi tlačí na pľúca, neviem dýchať. Vlasy sa mi povievajú všade naokolo. Na popáleninách cítim hroznú štipľavú bolesť a vnímam ako sa blížim k podlahe.

Zrazu ma niečo zachytí a s mohutným vzdychom si uvedomím, že tu tá sieť ešte stále je.

Chvalabohu.

Dýcham rýchlo a prerývane. Ruky sa mi trocha triasu ale cítim sa predsa skvelo.

Sieť sa prudko nahne a ja sa skotúľam k okraju. V tme sa objaví ruka a ja zvraštím obočie. S miernym zaváhaním, poskytnem ruku človeku naproti a on ma stiahne.

Ocitnem sa zoči-voči modrým očiam, ktoré ma pohltia.

Prísna neutrálne maska trénera na mňa neoblomne hľadí a ja sa nedokážem nadýchnuť.

„Ako sa voláš?" povie Tobias.

„Ehm..." zahabkám. Práve na toto hľadám odpoveď aj ja.

„Môžeš si vybrať nové meno ale potom ho už nemôžeš zmeniť." Povie a ja ho poznám pridobre na to, aby mi neušiel jeho vystrašený pohľad, maskovaný chladným výrazom.

Kto som?

Ako tu stojím, vidím to jasnejšie. Nie som neohrozená Tris, ani Beatrice zo Sebazaprenia. Dokonca ani Jenny z Centra. Som divergentná. Som všetky tri ale ani jedna. Obsahujem všetky ich vlastnosti, no nie som ich kópia. Som odvážna, inteligentná, obetavá, dokonca možno aj priateľská či čestná.

A toto je TRIS. Divergentné dievča z Chicaga.

„Volám sa Tris." Poviem skalopevne a pozriem mu do očí, v ktorých sa rozleje spokojnosť.

„Prvá skokanka, Tris!"zakričí zvučne a jeho hlas sa rozľahne prázdnou jamou.

Ahojte! :D

Tak, čo? Spokojný? :D