Jenny

Nechápem.

Prechádzam sa dookola ale na nič neprichádzam.

Som tu zamknutá. Nie je tu nič. Vedia, že som zradca, vedia, že všetko viem. No nezabili ma, ešte nie. Prečo?

Neviem.

Neviem nič. Vôbec nič.

Mám vo všetkom zmätok, ktorý sa nedá ovládnuť a pomaly vychádza na povrch. Ruky sa mi klepú, nohou si mimovoľne podupkávam. Môj hlas, znie ešte aj v mojej mysli napäto.

Prechádzam z jedného rohu do druhého a späť. Robím to tak už aj hodinu ale napätie neklesá. Práve naopak. Moje srdce bije čoraz naliehavejšie. Akoby vedelo, že sa blíži niečo veľké.

Nemýli sa.

Na okno sa pricapí telo strážnika.

Zletel tam pod náporom guľky, ktorá mu bez váhania prerazila lebku a roztrieštila okno mojej väznice.

Zostanem stáť ako prikovaná. Moje telo odmieta pohyb.

Vonka vidím ľudí. Vojakov, ako pobehujú po záhrade. Strieľajú do každého, koho uvidia, bez ohľadu na to, či je to strážnik, vojak alebo len doktor.

Niečo vo mne si škodoradostne pomyslí, že presne toto je to, čo si zaslúžia. Avšak, moja druhá, rozumná časť, vidí len kopu mŕtvych, za ktoré môže jediný človek: Ja.

Chytím sa za hlavu. Vidím mŕtvych, zbrane, krv, krik, plač, ľudí, ktorí všetko stratili. Všetko to, sa mi premieta hlavou ako vír. Obrazy sú stále jasnejšie a ostrejšie. Moja hlava ide vybuchnúť. Točí sa a všetko sa melie dokopy, akoby v som mala v hlave mixér.

„Nie, nie..." šepkám si. Je to ako na pokraji šialenstva. „Prestaň.... Prestaň!"

Začnem zhlboka dýchať. Musím sa ovládnuť.

Pomaly sa vystriem a položím si ruky vedľa tela. Vydýchnem si. Nebolo to až také ťažké.

Hlavu mám stále popletenú ale už viem, čo robím. Už mám svoje telo pod kontrolou.

„Musíme sa dostať do riadiaceho centra!" skríkne ženský hlas z vonka. „Ináč to nemalo zmysel."

Riadiace centrum?

Pozriem von roztriešteným oknom a vidím tých cudzích vojakov, ktorí dookola pobehujú a nevedia o čom je reč.

„Budovu chránia pridobre! Niekto to musí z vnútra odblokovať!" zakričí znova ten priveľmi známy, ženský hlas.

Tá miestnosť, pomyslím si.

To tajné miesto, ktoré som ledva odhalila, to bude Riadiace centrum, ale... ako sa sem dnu dostanú vojaci?

Nijako.

Budem to musieť urobiť ja.

Vezmem si nôž do roztrasených rúk a povzdychnem si. Som si istá, že to chcem? Chcem zas zabíjať?

Viem, že to nechcem ale teraz... teraz nie je dôležité to, čo chcem. Teraz im musím pomôcť. Nemôžem brať do úvahy to, čo chcem. Teraz na to nemám čas.

Prejdem k dverám a bodnem.

Čepeľ prerazí cez drevené dvere a keď ho stiahnem späť, je poznačený krvavým fľakom.

Zavriem oči a bodnem zas. A zas. Ešte raz.

Bodám a bodám do dverí ako psychopat.

Oči mám prudko zavreté a keď ich otvorím, vidím roztrieštenú dieru za ktorou je zakrvavené mužské telo.

1, pomyslím si. Prvý koho som v tejto bitke zabila.

Vyleziem cez tú dieru a naskytne sa mi pohľad na peklo.

Ľudia vonka strieľajú do okien, ktoré sa však neroztresknú. Zvnútra stojí na každom piatom metri človek, ktorý je pripravený vystreliť v prípade, že tí vonka uspejú. Zem, pokrývajú mŕtve telá a ja mám pocit, že odpadnem.

Skrčím sa. Zoberiem strážnikovi pištoľ a vykročím.

Nehlučne sa prechádzam poza chrbty, ľudí v čiernom a zakrádam sa do tej tajnej miestnosti. Nikto si ma nevšíma. Som ako prízrak, nikto nevie, že tu som.

Asi desať metrov pred tou izbou sa strážnici stojaci pri oknách minú, ale pred tajnou miestnosťou ma stihne prekvapiť nová izba.

Pred dverami je veľká kocka, ktorá tvorí niečo ako izbu pred vchodom.

Ako sa sem len dostala?

Zrejme aj toto je časť ochranného režimu, pomyslím si.

Siahnem na kľučku a do tela mi vletí nápor elektriny.

Všetky vlasy sa mi zježia a pocítim pach niečoho obhoreného.

Rýchlo sa pustím dverí a povzdychnem si.

Pri elektrických dverách mi žiaden nôž nepomôže. Bodaním by som sa akurát upiekla.

„Jenny." Ozve sa za mnou hlas.

Otočím sa a pozriem do Petrových hnedých očí.

„Peter." Vydýchnem. Mieri na mňa zbraňou a nevyzerá, ako ten chalan, ktorý ma prišiel pred troma rokmi privítať. „Peter, pozri sa. Ty tomu nerozumieš. Polož tú zbraň. Všetko ti vysvetlím. Len ma poč..."

Nedovolí mi dokončiť to. Prst priloží na spúšť.

„Jenny?" jeho posmešný tón ma zarazí. „Jasné, že ty to vysvetlíš. Vždy si ty tá, ktorá všetko zachráni."

Jeho oči sú naplnené stopercentnou zúrivosťou.

„Ja- ja, neviem o čom hovoríš, Peter." Vykokcem sa. Táto situácia je mi nechutne známa ale predsa nečitateľná.

„Jasné, že nie. Skoro som zabudol, že naša hviezda ani netuší, že kto je." Uštipačný tón sa mi vrýva do kože.

„Peter, o čom to hovoríš?" spýtam sa ho. Nechápem nič.

Voľnou rukou si ukáže na hlavu. „Už si spomínam. Viem všetko. Kto si ty. Kto som ja."

Jeho slová ma zarazia.

„Peter... Kto som?" hlas mám napätý. Skoro nedostanem dych. Môže mi všetko povedať.

Na jeho tvári sa mihne súcit. Je to zvláštne. Pred chvíľou bol tak neprístupný a teraz...

„Na to budeš musieť prísť ty..." vydýchne a pozrie mi do očí.

Zloží ruku s pištoľou a odbehne chodbou.

Čo to malo znamenať?

Už na tom nezáleží....

Pretriem si oči a znova sa sústredím na dvere.

Ako sa dostanem dnu?

Napadne ma zvláštna myšlienka, ktorú vyhrabem zo zákutia mojej mysle.

Prezriem prednú stenu, nič. Nenájdem ani jediný náznak toho, žeby tam boli drôty prepojené s dvermi, tak mi ostáva len jediná možnosť.

Položím pištoľ na zem. Čepeľ nože zasuniem do kľúčnej dierky a začnem to tam prehrabávať jeho ostrím.

Nakoniec tam dnuka niečo rupne a z dierky vystrelia iskričky. V prstoch pocítim brnenie od elektriny, ktorá sa mi preženie celými rukami.

 Zrejme som prestrihla elektrickú zámku. Môj plán vyšiel. uvedomím si tú dôležitejšiu časť.

Dvere vydajú zvláštny zvuk a mierne sa pootvoria.

Nohou ich odstrčím a odhalí sa mi provizórna malá miestnosť, ktorá je úplne prázdna. Na druhej je môj cieľ. Tie dvere do Riadiaceho centra.

Vojdem.

Nikde nikto.

Prejdem prvé tri kroky keď sa do izby vovalí Freddie z Riadiaceho centra. V ruke drží telefón kde horlivo vysvetľuje.

„Prístupný kód 8951. Nemôžu sa dostať dnu, lebo ho nepozná nikto. Okrem toho. Sem sa nedostane nik. A len z tejto izby sa dajú vypustiť videá, aby si dokázali svoju pravdu..." pri tých slovách si ma všimne.

Telefón mu vypadne z ruky a zahľadí sa na mňa prekvapene a hneď na to nenávistne a kruto, ako zúrivý pes. Jeho oči nevyžarujú ani štipku ľudskosti.

„Ja som vedel, že nie si taká slabota." Hovorí ticho. Jeho hlas je slabší akoby to vravel duch. To je na tom celom najstrašidelnejšie.

Preglgnem.

Freddie sa začne prechádzať okolo mňa. Ustupujem, až kým ma nezahná do kúta, pri dverách do tajnej miestnosti.

„Ukončime to." Povie ticho ale vražedne.

Bleskovo si siahne za opasok a vyberie nejakú podivnú podlhovastú zbraň.

Vystrelí bez mihnutia oka a maličký šíp sa mi zabodne do krku.

Stojím na planine, ktorá je porastená vysokou trávou. Nad mojou hlavou krúži kŕdeľ vtákov a zlomyseľne škriekajú. Vôbec si nevšímajú oblohu, ktorú pretínajú zlovestné blesky.

„Je koniec." Povie hlas muža.

Pozriem sa jeho smerom, práve vtedy keď, už padá na zem s guľkou v hlave.

„Nieeeeeeeeee!" skríknem. Kričím.

Neviem to odôvodniť.

Ani neviem kto to je, ale viem, že je dôležitý. Dôležitý pre mňa.

Vtedy sa ozve streľba a z neba začnú padať telá. Ľudské telá.

Padne jedno pred moje nohy. Zakrvavené telo. Zdeformovaná tvár.

Kričím. Jačím. Nevládzem. Zrútim sa do trávi akoby som stratila zdravý rozum. Slzy mi tečú dole po lícach. Nemám dôvod žiť.

Nevšimnem si ani to, že na mňa sadne tučná vrana.

Len jačím a plačem.

Smrť, smrť, smrť.

Len to sa mi preháňa hlavou.

Niet úniku.

Ostanem tu navždy.

Pochovaná mŕtvymi telami a moje zvyšky rozoberú hnusné vrany.

Zatvorím oči. - Zmier sa s tým.... je koniec.-

-Nie...nie je.- vediem hádku sama so sebou.

-Ako sa z toho chceš dostať?-

-Toto nie je skutočné. Nemôže to byť skutočné. Strach... toto je len strach.-

Otvorím oči.

Už v tom mám jasno.

Sérum strachu.

Je to len simulácia.

-Neboj sa.- prehovorím sama so sebou. -Všetko je v poriadku. Toto je len ilúzia.-

Dych sa mi spomalí.

Prestanem kričať.

Pozriem na telo vedľa. - Prepáč.- vydýchnem. 

Toto všetko sú telá, ktoré sú na druhom svete kvôli mne.

Viem to.

Pozriem na vranu.

Odletí.

Krákorenie ich hlasov stíchne.

Dážď tiel ustane. Blesky prestanú.

A ja... sa pozriem do tmavomodrých očí človeka, ktorý sa na začiatku simulácie zastrelil. Po líci mi stečie slza.

- Toto nie je skutočné.- vydýchnem.

Otvorím oči.

Som späť.

Predo mnou stojí Freddie a ja sa krčím v kúte. Držím sa za hlavu a na líci cítim studené slzy.

„A-ako?" kokce.

„Prekvapený? Som divergentná. Nikto, a hlavne nie ty, ma nemôže ovládať." Poviem kamennou tvárou a postavím sa.

Zdesene sa na mňa pozrie: „Ako sa voláš?"

Jeho otázka ma zmätie a to mu dá tú výhodu.

„Ešte si stále nepamätáš?" zasmeje sa.

Vytiahne zbraň. Tento krát už skutočný revolver.

„Adios, Stratená."

Povie a začne stáčať púšť. Zavriem oči. Ozve sa výstrel. Viečka sa mi napnú a ja uvidím Freddieho na zemi.

Okolo hlavy má svätožiaru krvi.

Pozriem hore k dverám, cez ktoré som sa sem dostala.

Stojí tam žena v otrhanom oblečení so zvláštnou dvojitou tvárou. Jednu stranu má čistú a vyzerá, že má sotva dvadsať ale tá druhá je pokrytá vrstvou tmavej šmuhy, ktorá dodáva ilúziu starej tetky. 

Stratím reč.

„Neďakuj dievča. Pobež si. Chceš pomôcť tam tým vonka. Tak si pohni." Kývne na mňa a moja záchrankyňa vybehne von aj s pištoľou v ruke.

„Ďakujem." Šepnem, hoci ma už nemôže počuť.

Ešte raz sa zadívam na Freddieho telo ale hneď odvrátim zrak, a prejdem dnu do tajnej miestnosti.

Je to tam skoro rovnaké až na to, že v strede stojí panel s číslami a okolo neho sú nejaké železné tyče. Na ich bokoch sú malé dierky, tak vyzerajú ako gigantské flauty.

Prejdem k panelu.

Čísla.

Ako to len Freddie vravel?

8951.

Dobre. To je kombinácia, ktorá otvorí Centro.

Postavím sa tam a zahľadím sa na čísla.

Už niet cesty späť.

8

Pocítim smrad dymu ako ma obklopuje.

9

Po bokoch mi prejde teplý opar až sa strasiem.

5

Zvláštny teplý vzduch mi prejde na chrbát a pomaly zaleje celé telo.

1

Teplo sa začne stávať neznesiteľným a zbadám červenkastú šmuhu na mojom boku.

Červené tlačidlo.

Z tyčí vystrelia ohňové stĺpy a ja som v tej sekunde presvedčená, že zaživa zhorím na uhoľ.

Teplo ma zaleje. Obalí do myslenej bubliny z ohňa.

Nedýcham. Nemôžem. Zadusila by som sa v plameňoch.

Bola to pasca...

Už niet cesty späť.

Toto nemôžem prežiť.

Cúvnem a vymaním sa z prúdu plameňov ale nezbavím sa ich. Idú za mnou. Sú ako magnet.

Inštinkty zvíťazia nad rozumom a vybehnem.

Bežím po chodbách a ťahám za sebou plamenný jazyk, ktorý netuším ako, ma ešte nespálil.

Chodby sú celkom vyprázdnené, teda až na telá mŕtvych.

Bežím ďalej.

Utekám hoci neviem ako mi to pomôže.

Vrazím do veľkej miestnosti, kde sa zhromaždila každá duša Centra.

Sú tam vojaci a udivene hľadia na obrazovky na stenách, kde sa prehráva nejaké video.

Zbadá ma pár očí a postupne sa každá tvár otočí na mňa.

Zastanem uprostred kroku.

Nečudujem sa, že každý pozerá akoby na ducha. Je to celé neuveriteľné.

Prezriem si ich a s úžasom si uvedomím, že zazriem pár povedomých tvári.

Prejdem pohľadom celé osadenstvo a vtedy ho zbadám.

Tvári sa, že je koniec sveta. Pozerá mi do očí a ja do tých jeho. Sú naplnené strachom, šťastím ale aj úžasom.

Hľadím do tých  tmavomodrých očí.

Ten pohľad, ten jediný pohľad do jeho očí ma vráti späť.

Viem všetko.

Spomienky. Zážitky. Straty. Radosti...

Všetko.

Viem, kto som.

Vydýchnem.

„Kto to je?" začujem tlmenú otázku z davu.

Po líci sa mi preženie nával sĺz. Kto som? Už poznám odpoveď. Je to neskutočné uvoľnenie, pri ktorom skoro zabúdam na oheň na mojom chrbte.

„Tris. Volám sa Tris Priorová." Poviem to rozhodne, tak ako ešte nikdy.

Tie slová zo mňa vytiahnu všetku energiu a padnem. Najskôr na kolená a potom na bok.

Z očí mi tečú slzy. Slzy radosti, bolesti, smútku. Všetky pocity aké len existujú ma zaplavia.

Zrak sa mi rozmazáva teplo pohlcuje všetko naokolo.

Do chrbta mi udrie vlna bolesti a pred očami sa mi zatmie.

Odpadávam s pocitom neznesiteľného tepla a hroznej bolesti, ale s vedomím, že viem kto som... Kto som bola... A možno už nikdy nebudem...

Ahojte :)

Tak? Čo na to poviete? :D

Asi netušíte ako je to možné ale nebojte sa, lebo ja to mám do bodky premyslené a o chvíľku sa všetko ujasní :)

No ale... fakt neviem, čo si o tom myslíte. Bol to dobrý nápad? Alebo som mala nechať Tris tak ako bola? Neviete si predstaviť koľko som sa tou otázkou zožierala ale nakoniec som sa rozhodla takto. Prečo? Toto som chcela od začiatku, pre tento okamih vznikol celý príbeh...

No ale prosím vás, veľmi pekne, povedzte, čo si  o tomto kroku myslíte vy. Lebo fakt neviem, či vás to poteší alebo sklame... :)

No, dúfam, že sa stretneme pri pokračovaní :)