Jenny

Smerujem do Ošetrovne cez dlhú, širokú chodbu. Stena je z okien a tak vidím von. Začína sa leto. Už týždeň som nebola na čerstvom vzduchu. Vraj to neprospieva môjmu zdraviu. Pááni, väčšiu blbosť som ešte v živote nepočula.
Dorazím k bielym dverám s nápisom: Ošetrovňa. Chodím sem každý deň. Skúmajú tu moje „vnútro", aby pochopili, čo za chorobu v sebe ukrývam. Vravia mi, že ešte nič nezistili. Niežeby som im neverila, ale...mám potuchy, že to nie je možné, aby za tri roky na nič neprišli. Zaklopem na dvere. Keď sa otvoria, objaví sa v nich vysoký černoch, Eddie.

„Ahóóój, Jenny!" škerí sa na mňa.
„Čau, Eddie. Môžem dnu?"

„Jasné." povie a pustí ma dnu. Vojdem do miestnosti s nízkym stropom.
Celá izba je prepchatá počítačmi a inými prístrojmi, ktorých meno neviem ani vysloviť, nieto zapamätať si ich. V strede je kreslo, pri ktorom stojí Freddie, dvojča Eddieho. Obaja sú rovnaký až na štýl obliekania a, samozrejme správania. Eddie sa oblieka čo najtmavšie a je to úplne strelený chlapík. Kým Freddie si vyberá vždy to najsvetlejšie oblečenie a je to večne vážny, vzorný človek. Nebyť rovnakého vzhľadu nikdy by som nepovedala, že sú čo i len príbuzný.

„Zdravím, Jenny." Pozdraví ma Freddie.

„Zdravím."

„Sadni si." povie. Tak si sadnem.

„Zavri oči a čakaj." prikáže. Poslúchnem. Robila som to už nespočetne krát. Je to vždy to isté. Netuším čo so mnou stvárajú kým mám zatvorené oči. Nerozprávajú sa a všetko robia takmer nehlučne.
Sedím v tom nepohodlnom kresle už aj niekoľko hodín, keď sa konečne ozve Eddie: „Otvor oči, Jenny. Pravdaže ak si ešte nezaspala."
Otvorím oči. Jeho poznámka o tom či som nezaspala bola na mieste, pretože som to už párkrát urobila. Nebadám nič zvláštne, hoci sa ja Freddie usmieva.

„Čo je?" spýtam sa. „Stalo sa niečo?"

„Nič zvláštne," vyhlási Freddie. „ale máme pre teba nové správy."

Prekvapene vyskočím na nohy. Ani neviem prečo ma napadne, že prišli na dôvod mojej straty pamäte. Vyletí mi to z úst a nemôžem to ovplyvniť.

„Čože?!?! Zistili ste príčinu straty mojej pamäte?"

Freddie ma rýchlo schladí: „Nie, to ešte nie."
„Hmmm." Dostanem zo seba len. Sadnem si a pozerám do prázdna.
„Neboj." povie Eddie a položí mi ruku na plece. "Zistili sme niečo rovnako dôležité."
Na to spozorniem. Neviem síce čo môže byť také dôležité ako moje spomienky ale rozhodnem sa počúvať ich.

„Čo také ste zistili?" opýtam sa.

„Tie tvoje zranenia na chrbte," začne Freddie. „zistili sme o nich, že si bola mŕtva kvôli nim a tvoja strata pamäte bola, zrejme, len vedľajší účinok."
Na TOTO ste prišli?!?! Chcem vykríknuť. Je zrejmé, že sa tie zranenia nevzali len tak z ničoho. Posuniem k nim ruku a do celej chrbtice mi vystrelia ostré iskričky bolesti.
Poviem si, že budem reagovať s chladnou hlavou: „To teda znamená...?"

„...znamená to," nadviaže. „že sme bližšie k vyriešeniu tvojej záhadnej smrti." Zamračím sa. Toto je všetko čo zistili za TRI roky? Strieľajú si zo mňa? Radšej to skúsim ináč.

„Mohlo by to znamenať," poviem pomaly. „že...netrpím nejakou zvláštnou chorobou a to celé je len náhoda? Teda to, že som prežila."

Freddie zvraštil obočie: „Nemyslím si. Určite máš nejaké abnormálne vlastnosti keď si to prežila. A isto chápeš, že mi musíme zistiť o čo ide. Mohlo by to zachrániť ďalšie životy." Nechápem prečo práve ja ale prikývnem.

„Tak? Na dneska som už skončila?" opýtam sa ich. Eddie pozrie na brata, ktorý prikývne.
Síce je Eddie pojašený, ale na všetko si pýta povolenie od brata.
Otočím sa a vyjdem z Ošetrovne. Vydám sa za jediným človekom, s ktorým si tu dokážem pohovoriť. Za Petrom.

Takže, je tu ďalšia časť :) Komentujte, hlasujte. Každý názor poteší, dokonca aj negatívny :) aspoň budem vedieť v čom sa mám zlepšiť :)
Ďakujem každému kto si to prečíta :)
P.S. hádam som vás s tým Petrom aspoň trocha prekvapila :D