Jenny

...

Zrazu, sa predo mnou objaví biele svetlo. V bielom svete sa mihne silueta postavy, ktorá sa vzápätí sformuje do tvaru ženy.

Usmeje sa mňa a ja viem, že ju poznám. Milí úsmev, krásna tvár a žiariace oči. Nie je najmladšia. Mohla by byť dokonca aj moja... matka.

V hlave sa mi objaví jej tvár ako sa na mňa usmieva zo zrkadla.

Je to ona. Je to moja matka. Viem to. Prebehne mnou triaška.

„Mami?" plačlivo prehovorím.

„Moja odvážna dcérka." Usmeje sa. Jej hlas mi vrýva do hlavy najstaršie spomienky. Vidím sa ako päť ročné dievčatko. Sedím pred zrkadlom a ona mi strihá vlasy. „Som na teba hrdá."

Stratím reč. Neviem čo robiť, ako robiť. Chcela by som sa na toľko vecí spýtať ale jazyk mám zauzlený.

„M-mami..." vykokcem zas.

Usmieva sa na mňa stále milšie a milšie. Mám pocit, že sa pri tom pohľade roztečiem.

Ponúkne mi ruku. „Pôjdeš s nami?" spýta sa.

„S vami?" vydýchnem.

Prikývne a vedľa nej sa objaví muž. Môj otec, zistím to v mihu sekundy.

„Oci..." vydýchnem.

Zjavia sa ďalší a ďalší ľudia. Všetko známe tváre. Ich mená neviem, ale poznám ich.

Zaskučím. Do očí sa mi nahrnú slzy a skotúľajú sa mi po lícach.

„Zlato," mama prehovorí. „Môžeš ísť s nami. Bude koniec s utrpením."

„A-ale, ja..." slová sa mi zaseknú. Chcem toho toľko povedať, ale nevládzem.

Pozriem na maminu ruku. Viem, že keď ju chytím, už nebude cesty späť.

Rukou si zotriem slzy z tváre. Neviem, čo urobiť. Chcem s Centru pomstiť, ale túto príležitosť si nesmiem nechať ujsť.

„Budeme spolu. Už navždy." Povie mama a jej slová ma pichnú pri srdci. Pred očami sa mi objaví obraz jej mŕtveho tela.

„Navždy." Poviem a pomaly posunie moju ruku k jej ruke.

„Je to tvoje rozhodnutie." Povie mama.

PUF!

Tieto slová ma prebudia z tranzu. Nerobím to len pre seba. Musím pomôcť aj tým vo Štvrtom meste.

„Ja..." mám pocit, že sa pri tejto vete zadusím. „Prepáč, mami."

Stiahnem ruku a odvrátim zrak.

„Som na teba hrdá..." mamin hlas zoslabne. „Mi ti veríme..." hlas jej zoslabne úplne a keď zdvihnem zrak, tak tam už nie je ani ona, ani nik iný.

Trasľavo sa nadýchnem. Pozriem na vlastnú ruku, ktorá sa začne rozplývať.

„Mám vás rada." Zašepkám. Viem, že to počujú. Počujú a vidia všetko, čo urobím.

+++++++++++

Zobudím sa v kresle a na lícach mi stekajú slzy. Toto bolo to najťažšie, čo som kedy musela urobiť. Viem to, hoci mám svoju minulosť stále zahalenú v tme.

Zdvihnem hlavu a uslzené oči upriem na Freddieho.

„T- ty..." vykokce sa. Nemôže uveriť tomu, čo sa stalo. Hneď však nasadí svoju zvyčajnú masku. „Jenny, výskum neuspel. Odo dneška pre nás už nepracuješ."

Kývne na ochranku, ktorá ma bez slov vyvedie von z Ošetrovne.

Jeden kráča predo mnou a druhý za mnou. Slzy mi už netečú, ale stále cítim pichane pri srdci, ktoré mi pripomína, čoho som sa vzdala. 

Pokrútim hlavou. Teraz mám iné veci na starosti.

V mojej mysli sa premietne obraz, že čo by som mala urobiť, keď ma napadnú. Som si istá, že skôr, či neskôr k tomu dôjde. Už ma nepotrebujú, som im k ničomu. S kľudným svedomím ma môžu zmazať z povrchu zeme.

Kráčam za vysokým a svalnatým strážnikom až pred svoju izbu. Tam zastanem, lebo viem, že keď vstúpim dnu, zamknú ma.

„Nooo? Choďte dnu." Povie strážnik.

„Hmmm." Zamyslím sa. Musím sa z toho vyvliecť. „Ale viete, páni, ja už nemusím byť zavretá. Veď ste počuli, že už im nepracujem."

„To neznamená, že si nemusíte dávať pozor." Vyhlási strážnik ostrejšie.

„Ale ja si budem dávať pozor. Akurát chcem ísť von." Umelo sa usmejem.

Strážnici sa zamyslia a jeden pomaly prikývne: „Nevidím v tom nič zlé."

„Skvelé." Vyhlásim a pretlačím sa vedľa nich. Akonáhle zahnem za roh, zrýchlim krok, až do takej miery, že skoro bežím.

Miniem jedného človeka a vzápätí ďalšieho.

Zastanem až pred dvermi, ktoré vedú do tej utajovanej miestnosti.

Myknem kľučkou, dvere sa ale neotvoria. Vyberiem si z vrecka kľúčik a skúsim to s ním.

Zámka cvakne a ja otvorím dvere.

Nikto v izbe nie je.

Ako je možné, že tu nikto nikdy nie je?

Na tom nezáleží.

Prejdem k počítaču a začnem sa v ňom prehrabávať. Nájdem súbor o ustanovení mieru a podobné veci. Viac nepotrebujem.

Prejdem na internetové spojenie a tam na e-mail.

Už viem, čo chcem. Viem ako dám vedieť Štvrtému mestu.

Mám vo všetkom jasno.

Na e-mail netreba ani heslo ani nič. Pokojne ho otvorím a uvidím presne to, čo som chcela.

Kontakt pod názvom Štvrté mesto.

Ahojte! :D 

Nová časť je tu a vy sa môžete upokojiť, lebo Jenny žije. Zatiaľ :D

No v každom prípade vám ďakujem za prečítania, hlasy a komenty :)

Ešte jedna maličkosť: Mám nový príbeh, Rádioaktívna, tak by som bola vďačná, keby ste sa naň mrkli :) a nie, vôbec si nerobím reklamu :D