Tobias

Ostanem osamote s Johanou. Netuším, čo odomňa môže chcieť, tak len sedím na stoličke a nervózne podupkávam nohou. Každý pohyb cítim aj v postrelenej ruke, tak s tým radšej prestanem a len sa uprene zadívam na veliteľku mesta.

Ona prejde na druhú stranu stola a sadne si na stoličku oproti mne. Lakťami sa oprie o stôl, vlasy jej padnú dozadu a odkryjú hlbokú jazvu na tvári.

„Tak," začne. „Ako si si všimol, zvolala som si sem len málo ľudí a to z toho dôvodu aby sa nešírila panika. Avšak, potrebujeme s tým niečo urobiť. Chápem tvoju pripomienku aby sme zaútočili, lenže, nemáme čím. A okrem toho, akoby sme sa stadiaľto nepozorovane dostali?"

Pozrie sa mi do očí.

Chvíľku porozmýšľam potom ma napadne, čo mi povedal, Mathew.

„Tieto chodby. Mathew vravel, že sú rozšírené po celej Severnej Amerike. Možno by sa tam cez ne dalo dostať."

„Ale ako nájdeme tú správnu chodbu?" namietne Johana.

„Určite sú tu nejaké plány..." začnem.

„To môže trvať roky, kým niečo nájdeme. Sám si vravel, že sú tie chodby veľmi rozšírené." Namieta.

„Možno áno." Prikývnem. „Ale nejaký spôsob byť musí."

„Určite aj je." Prikývne Johana spokojne, akoby sme sa práve dostali k tej téme, kde chcela. „"Práve preto som si tu nechala teba. Si medzi nami jediný neohrozený. Viem, že posledné roky to s tou frakciou išlo dole vodou, ale niečo ste sa určite naučili aj o stratégii. Ty si jediný, kto by mohol vymyslieť niečo užitočné."

Ostanem ticho. Jej poznámka ma prekvapí. Toto som od nej nečakal. Takto otvorene požiadať o pomoc neohrozeného...

„Ja viem, že to nie je ľahké," pokračuje. „ale musíš niečo vymyslieť."

Prikývnem: „Pokúsim sa."

Postavím sa, že vyjdem z izby ale Johana ma ešte pozastaví: „A keby to šlo, tak... mohol by si vymyslieť niečo, čo by nebolo až tak hrozné, z hľadiska straty na životoch."

Znova prikývnem a vyjdem z tej izby cez dvere.

Ako náhle sa dostanem von zastaví ma Evelyn.

„Čo od teba chcela?"

„A čo ťa do toho?" vyprsknem na ňu.

„Je mi do toho viac, než si si ochotný priznať." Povie.

„Nie, nič ťa do toho nie je. Je to len medzi mnou a Johanou." Prejdem popri nej a vydám sa po strmej cestičke hore do tej provizórnej nemocnice.

Sadnem si na posteľ a sledujem ranených. Ako vidím ich zranenia, pripadá mi čudné, že som tu medzi nimi.

Moja, postrelená ruka je v prirovnaní k tomu nič.

Pozerám sa na tú celú situáciu. Ako sestričky chodia od jednej postele k druhej, pacienti pomaly jedia tie hnusné kaše a niektorí len spia.

Celé je to neskutočne pochmúrne.

Z pochmúrnosti ma vytrhne keď do izby vojde Mathew a prejde ku mne.

„Čo sa deje?" spýtam sa.

„Nedeje sa nič, len som si povedal, že máš zrejme dosť sedenia a nič nerobenia, tak ti to tu poukazujem." Povie.

„Máš pravdu." Vyhlásim a postavím sa, pričom pocítim bolesť v ruke, ale nevšímam si to. Chcem len vypadnúť, ešte chvíľa v tejto miestnosti by zo mňa urobila neživú mŕtvolu.

„Tak poď," kývne mi Mathew. „Poukazujem ti to tu."

Vyvedie ma von a smeruje hneď dole po strmej cestičke.

Pomaly ho nasledujem až kým ma nedovedie až úplne dole na spodok jamy.

„Takže," začne a pozrie na mňa. „Doľava je jedáleň." Stlmí hlas. „Určite tam choď, viem, že si sa z tej gebuzinu nenajedol."

„Kto by sa z toho už najedol?" zdvihnem naňho obočie.

„Zrejme Cara, keďže vytvorila také „menu"." Zasmeje sa.

Smiech neopätujem. Viem, že sa ma snaží rozveseliť, alebo aspoň zbaviť pochmúrnych myšlienok, ale moc mu to nejde.

Mathew si odkašle: „Potom, tam..." ukáže na stenu oproti nám. „Tam je niečo ako parkovisko. Sú tam dopravné prostriedky, ktoré sú tu od, neviem kedy. A tá chodba vedľa," ukáže napravo od Parkoviska. „Tá vedie ešte strašne ďaleko. Prieskumníci už tadiaľ išli a vrátili sa tak, že cesta vedie ešte stále a stále ďalej."

„Podľa teba kde môže viesť?" spýtam sa ho.

„Podľa mňa, to môže viesť kdekoľvek. Náhodou som započul, čo vraveli prieskumníci. Vraj je tam veľa bočných chodieb a všetky cestu vedú tak ďaleko, že sa nedostali na koniec ani jednej."

V mojej hlave sa začnú otáčať kolieska a dostanem šialený nápad.

„Mathew? Nevravel si náhodou, že tie chodby mi mohli viesť aj do Centra?" opýtam sa.

„Ale áno..." začne pomaly a pozrie sa mi do tváre. „Pozri, Štyri, na žiadne šialenstvo ani nepomysli." Varuje ma.

„Nešaliem." Poviem mu a usmejem sa. „Ktorým smerom by si išiel, keby chceš ísť do Úradu?"

„Išiel by som rovno a stále viac zahýbal doľava." Odpovie a rukou naznačí trasu.

„A keby chceš ísť na perifériu? Ale tam kde sme zablúdili."

„Tak to by bol presný opak." Povie. Chvíľu mlčí a pokračuje. „Čo máš v pláne?"

„Ako dlho trvá cesta do Centra?" spýtam sa, nevšímajúc si jeho otázku.

„Okolo štyroch hodín." Povie.

„A ako dlho išli prieskumníci rovnou cestou?" spýtam sa ešte.

„Nebolo to tak dlho. Štyri, vyklop už konečne, že čo chceš." Vyzve ma.

„Nebudem to vysvetľovať tisíc krát, Mathew. Zaveď ma za Johanou a všetko sa dozvieš."

„No dobre, tak hor sa nájsť Johanu!" zvolá hlasno a prejde do jedálne.

Ahojte! :D

Ďakujem za prečítania, vote a komenty :) a hlavne za to, že ste sa pri predošlej kapitole celkom jasne vyjadrili, že Jenny nemá zomrieť :) Rozhodla som sa, že vám pravdepodobne vyhoviem :D