Jenny

Skočím pod stôl a dúfam, že si ma nevšimli. Zo stola visí obrus, tak som v relatívnom bezpečí.

Z môjho úkrytu vidím len topánky, ktoré stoja úplne pri stole. A viem komu patria.

Jedine Freddie nosí ošúchané čierne topánky, ktoré sú už tri roky poznačené zeleným fľakom. To, že je to on potvrdí aj to, keď prehovorí.

„Ako sa to vyvíja?" povie a nasleduje ticho.

„Skvelé. Keď je vonka on, tak sa to vydarí." Prehovorí znova Freddie a ja si konečne uvedomím, že telefonuje. „Nie. Ešte nie je čas. Môže si spomenúť... Povedal som nie! Času je koľko chceme. Tento týždeň to vyskúšame. Dovtedy bude Štvrté mesto zrovnané zo zemou aj s každým kto tam je. Rozumieš?" nastane dlhé ticho. „Nechcem počuť výhovorky. Čakal som dosť. Chcem skoncovať s každým jedným divergentným, nech to stojí čo chce!... Áno, aj s ňou."

Telefón s buchnutím zloží na stôl a prejde k počítaču na opačnej strane izby. Sadne si a počujem ako ťuká na klávesnicu.

Ja tam len sedím a čakám kým vyjde z miestnosti. Prečkám tam asi aj pol hodinu v nemom tichu, tak, že sa pokúšam rozlúštiť význam jeho slov. Rozmýšľam tak intenzívne, že nemám ani čas obáavať sa, či si ma všimne. Chce vyhladiť nejaké mesto, chce zničiť divergentných. To všetko, chce zabiť toľko ľudí len preto, aby získal moc? Je mi z toho až zle. Toľká sebeckosť v jednom človeku...

Potom sa dvere znova otvoria niekto vojde. Spoznám ho až keď prehovorí: „Jenny zmizla." Povie Eddie a ja zatajím dych.

„Čože?!" vyletí naňho Freddie. „Akoto, že zmizla?"

„No normálne, nie je vo svojej izbe." Eddieho hlas ešte nikdy nebol tak napätý.

„Ako mohla zmiznúť? Veď si ju mal strážiť!" vybuchne.

„Ale ako som tam došiel, tak tam už nebola." Obhajuje sa vystrašený Eddie.

„Tá mrcha jedna!"

Prosím? Musím sa zdržať aby som nevybehla a nevlepila mu riadnu facku.

„Kde mohla zmiznúť? Ja som vedel, že nám niečo tají. Určite si začína spomínať. Zajtra jej podáme sérum a keď vyjde... tak to s ňou ukončíme. Definitívne."

Položím si ruku na ústa aby som nezaskučala. Chcú ma zabiť... zabiť... a vo mne to nevyvolá strach. Ako je možné, že sa toho nebojím? Ako je možné, že sa im chcem len pomstiť? Ukázať, že nie som tak slabá ako si myslia? Je to normálne? Zrejme nie.

Freddie aj s Eddiem vypochodujú z miestnosti.

Okamžite vyleziem spod stola a opriem sa o stenu. Zhlboka sa nadýchnem a chytím sa za hlavu. V posledných dňoch sa toho udialo až príliš veľa. Tri roky som len sedela na zadku ako poslušné dievčatko a zrazu zistím, že ma chcú zabiť. A nie len to. Keďže chcú podať mne to sérum to znamená, že ja budem tá divergentná, na ktorej to ešte nefunguje. Ale skadiaľ, sakra, vedia, že to nefunguje? Veď ja som žiadne sérum neskúšala. No okrem toho, po ktorom som bola šťastná, ale... to mi pripadá málo.

Ešte raz sa zhlboka nadýchnem a opatrne otvorím dvere. Cez malú škáru vykuknem na chodbu, kde našťastie nikto nie je.

Pomaly vyjdem von a zamknem za sebou. Kľúčik si pozorne uložím do zadného vrecka a pomaly prejdem chodbou. Cez prvé dvere, ktoré sa mi naskytnú vyjdem von do záhrady. Tam sa to hmýri ľuďmi, ktorí niečo hľadajú. Teda nie niečo, ale pravdepodobne mňa.

Stiahnem si na hlavu kapucňu a prejdem cez celú záhradu až na koniec pozemku. Tam si sadnem. Tu ma nikto nehľadá, tak môžem s kľudným svedomím vyhlásiť, že som bola tu celý deň. Viem, že mi Freddie veriť nebude, ale nebude mať ani dôkaz, že to tak nie je.

Usmejem sa. Dnes ma nájdu, zajtra mi dajú sérum a potom... viem len to, že ak prežijem, Centro si to odskáče.

Vtedy sa poddám ľahkému vánku, ktorý mi hladí líce a zatvorím oči. Len sedím a moja hlava je prázdnejšia ako dutý sud. Netrápi ma nič. Dokonca ani vedomie, že zajtra môžem zomrieť.

„Jenny!" hlas Eddieho ma vytrhne z nemého a kľudného sveta.

Postavím sa a pozriem naňho úplne ináč než doteraz. Maskujem to ale pod mojím povrchom vrie len nenávisť a zhnusenie.

„Prosím?" poviem čo najpokojnejšie.

„Kde si bola?"

„Tu, samozrejme."

„A čo si tu robila?"

„Oddychovala." Poviem nevine.

„Aha. No, poď za mnou. Všade sme ťa hľadali."

Predstieram prekvapenie: „Hľadali? A to už prečo?"

„No, nevedeli sme kde si." Povie.

„A to prečo sa o mňa tak strachujete?"

„No lebo..." improvizácia mu ide pomerne ťažko. „Veď máš predsa tú chorobu. To preto."

„Jasné. Samozrejme." Vydýchnem.

Odvedie ma rovno do mojej izby. Niekto do mňa zozadu strčí a potom počujem len to ako zamkýnajú dvere.

Na jazyku mám zopár nelichotivých poznámok ale nemám ich komu povedať, tak si radšej hryznem do jazyka.

Teraz mi je už všetko jedno. Kašlem na to, že ma zavreli a aj na všetko ostatné. Proste si ľahnem na posteľ a zaspím.

Už dlho som nemala taký pokojný spánok.

Ráno som skoro hore, čo je dobré lebo o siedmej už Eddie otvára dvere a vedie ma cez chodby rovno do Ošetrovne. Ani jeden z nás neprehovorí ani slovko.

Vojdeme do tej miestnosti kde som strávila väčšinu môjho života. Teda, tú časť, na ktorú si pamätám.

Bez slov prejdem ku kreslu, kde s injekciou v ruke stojí Freddie.

„Čo budeme dnes robiť?" spýtam sa nenápadne.

„Nič výnimočné." Povie Freddie.

„Aha." Poviem a sadnem si.

Freddie mi do krku zabodne hrot injekcie a ja vtedy prídem na to, že mi to jedno nie je. Nie je mi jedno čo sa stane. Ja nechcem zomrieť! Nemôžem dovoliť aby sa to Centru prepieklo. Musím pomôcť tomu, kto mi dal ten list. Ja nemôžem zomrieť! A to znamená, že musím na skúške zlyhať.

Dokážem to. Viem to. Len musím chcieť.

Freddie vytiahne injekciu a môj zrak sa zakalí.

Vidím načierno a som v tej tme uviaznutá. Neviem sa hýbať, neviem ani dýchať. Moje srdce bije ako splašené a stále len zrýchľuje. Mám pocit, že sa moja hruď roztrhne. Tvár mi obleje pot a len tam som. V tej čírej temnote, ktorá nemá ani začiatok, ani koniec. Dlho tam len tak stojím a nič sa nedeje, len mi srdce tlčie čoraz naliehavejšie. Potom sa tá tma začne vyjasňovať až úplne zmizne a ja sa ocitnem zase v Ošetrovni.

Zmätene sa okolo seba pozriem a uvidím Freddieho, nie práve nadšenú tvár.

„Ďakujem, Jenny. Na dnes končíme. Môžeš ísť. Eddie ťa odprevadí do izby.

Eddie ma dosť surovo zdrapí za ruku a vedie do mojej izby. Strčí ma dnu a zamkne.

Podarilo sa mi to? Neuspela som? Tieto myšlienky ma prevádzajú celý deň a aj celú noc.

Takže, túto časť venujem BlawCara :)

Takto sa ti chcem poďakovať hlavne za kopu rád, ktoré si mi dala ohľadom tohto príbehu :) Dúfam, že sa ti tento príbeh bude páčiť aj naďalej :) a hlavne dúfam, že som aspoň v tejto kapitole neporobila toľko gramatických chýb :D

A, samozrejme, ďakujem aj každému inému, kto si tento môj príbeh číta, hlasuje zaň alebo ho komentuje :)