Tobias

Bolesť ma stiahne dole a hlavou padnem na tvrdú zem. Registrujem len útržky a cítim len bolesť. Vidím len ako ma niekto vytiahne zo zeme a ťahá za sebou, potom ma zloží a niekto mi pichne injekciu. Vtedy, svet, aj tak zahalený tmavým závojom upadne do čírej temnoty.

+++++++++++

Otvorím oči a pomaly registrujem realitu.

Som v tmavej izbe, obklopený len čiernymi stenami. Nikto iný tu nie je. V ľavej ruke mi pulzuje ostrá bolesť. Pozriem tam a zbadám obväz nasiaknutý krvou.

Zrejme ma trafila guľka, trkne mi konečne.

Pozriem sa dookola ale nevidím len tie čierne steny, ktoré ma obklopujú a jeden priechod zatiahnutý bielim závesom. Okrem toho je tu provizórna posteľ, na ktorej ležím a biely stolček s pohárom. Zrejme je v ňom voda.

Pomaly sa posadím, pričom moja zranená ruka ostro protestuje. Nechám ju len visieť pri tele a vydriapem sa len pomocou pravačky. Stojí ma to veľa námahy a kým sa vôbec posadím vyčerpám si všetku zásobu energie.

Chvíľu sedím a uvedomím si fakt, že som v nejakej jaskyni. Neobklopujú ma nafarbené steny izby, ale masívna kamenná kupola. Vzduch je vlhký a chladný ako v podzemí, ktorým sme utiekli z Informovanosti.

Siahnem si na ubolenú hlavu a až teraz si všimnem, že je obviazaná obväzom. Keď si siahnem na čelo, do celej hlavy udrie bolesť ale ja aj tak nahmatám hrču ako moja päsť. Ruku zložím späť na posteľ a všimnem si, že som oblečený celý v bielom. Na čo je to dobré? Toľko bieloby v tmavej jaskyni?

Spoza závesu počuť kopu tlmených hlasov a zrazu sa záves odsunie a vojde Cara aj s Mathewom. Diskutujú až tak horlivo, že si ani nevšimnú, že som hore. Aj oni sú celý v bielom.

„To sa tu budeme skrývať?!" skríkne Mathew.

„Len zatiaľ." Povie Cara chladne. „Pokiaľ nevymyslíme nič lepšie."

„Ale..."

„Žiadne ale! Čuš, a rob čo ti poviem!" rozkáže Cara.

Odkašlem si. Fakt by si mihli tú milostnú naťahovačku odložiť.

„Štyri!" skríknu naraz. Cara vzápätí pozrie na Mathewa zabijackým pohľadom a pokračuje sólovo. „Ty si sa už zobudil?"

„A nevidíš?" povie mierne podráždene. „Už by si mohla to celé vyjasniť, Cara."

„Dnes to ohlásime..." začne formálne ale ja ju zatrhnem.

„Nič sa formálne konať nebude. Vysvetli mi to teraz!"

„Nie si šéf, Štyri. Zmier sa s tým. Ty mi nerozkazuješ."

„Nie so síce šéf, pani šéfova, ale mám právo vedieť pravdu." šplechnem jej do tváre.

„Na to bude oficiálne vyhlásenie." Oponuje.

„Ale ja nechcem počuť tie blbé keci, že je všetko v pohode!" Zavrčím. „Chcem vedieť holú pravdu, bez všetkých okolkov!"

Chvíľu sa ešte tvári neprístupne no potom zvesí plecia a vydýchne: „Fajn. Poviem ti všetko. Máš naozaj právo o tom vedieť."

„Hneď lepšie." Poviem už kľudne.

„A čo chceš počuť?" spýta sa.

„Všetko. Úplne."

„Fajn, ale tak si ľahni a odpočívaj pri tom." Rozkáže. Radšej ju počúvnem. Ešte by ma náhodou priviazala o posteľ.

„Takže. Ako so už vravela, Centro chce získať nadvládu nad Amerikou. Bolo to tak už dávno, za čias Úradu ale potom sme sa tam priplietli my, tak svoje plány na revolúciu odložili. Od začiatku sme vedeli, že je len otázkou času kým nás začnú ničiť, no a stalo sa. Prečo práve teraz nevieme. Predsa sa nič nezmenilo, teda okrem toho, že ste tam boli vy dvaja ale to zrejme nie je skutočný dôvod. No ale teraz sme od každého odrezaný a nemáme na pomoc nič. Toto kde sme teraz sú tajné chodby vybudované ešte spred čias experimentských miest. Teraz sme niekde pod Harmóniou. Dostalo sa sem niečo cez trištvrte obyvateľstva a o ďalších nemáme správy. Nemáme ani zbrane ani nič. Tie, ktoré sme zobrali zo skladu sme tam museli nechať lebo sme sem museli doniesť teba a ďalších zranených. Teraz sme tu napospas osudu a môžeme len čakať, ako sa to ďalej vyvinie. Toto je pravda, Štyri. Vieš všetko. Ako bude ďalej ešte nevieme, ale dnes to oznámime, hej? Tak si teraz pospi." Pristúpi ku mne a pichne mi injekciu. Svet sa znova zapadne do temnoty.

Keď sa znova vrátim do reality, je to už iné. Vedľa mňa je ešte asi zo sedem postelí a na každom ležia zranení. Chrbtom ku mne ja Mathew a práve niekomu obväzuje ruku.

„Hej! Mathew!" zakričím aby si ma všimol.

„Štyri?!" začuduje sa a otočí sa smerom ku mne. „Ty si zas hore?!"

„Nechaj tak! Prečo je tu toľko ľudí?"

Povzdychne si: „Išli sliediť. Vrátila sa polovica. A aj to zranení."

„To je až tak hrozné?" spýtam sa potichu.

„Horšie. Centro obsadilo už celé mesto. Zabijú každého, kto sa im dostane pod ruky. Nemajú zľutovanie. A nie len to. Prevzali vládu aj nad ostatnými mestami ale len nenápadne. Robia akoby sme ich ešte stále ovládali my. Vydali rozkaz, Štyri." Úplne stlmí hlas. „Má sem každé mesto poslať divergentných."

Preglgnem. Je to možné? Všetko sa zosypalo kvôli jednej listine? Už nemám pochyby o tom, že som to posral.

„No počuj," začne zase Mathew. „Zmeškal si vyhlásenie. Zajtra sa máš, vraj, aj po štvornožky, to povedala Cara, doplaziť do Veliteľne. Ja ťa tam mám zaviesť."

„A ešte čo vraveli?"

„Nič také. Len, že kto bude mať čo za úlohu a podobne."

„Dik." Kývnem mu. „Mám otázku. Prečo je tu každý v bielom?"

Mathew vyprskne smiechom: „No aby si oči príliš neprivykli na tmu, tak sa to takto vyrovnáva. Môžeš hádať kto to vymyslel."

Ani nemusím. Na sto percent to vymyslela Cara.

Potom vojde dnu nejaká sestrička a bezo slov mi položí do lona tácku s jedlom. Nevyzerá to najlepšie.

„Treba šetriť." Vysvetlí Mathew a ja sa zahryznem do niečoho, o čom fakt netuším čo to vlastne je.

Nechcel som to zjesť ale tá sestrička s hnedými vlasmi (zistil som, že ju neznášam) zavolala Caru, ktorá nadomnou stála, až kým som nedojedol. To fakt nemá nič lepšie na robote? Vyhrážala sa, že ma sem priviaže a bude mi toto dávať dvadsaťštyri hodín denne. No neber ju vážne keď nad tebou stojí s povrazom v ruke.

Nakoniec som to do seba celé napchal a potom som zvyšok, možno dňa, možno noci, strávil nad lavórom a išla zo mňa von aj minuloročná večera.

To akoby mi nestačila nehybná ruka, hrča na hlave ešte som si aj povracal parádne.

Keď za mnou príde Mathew vymeniť obväz a dať mi lieky proti bolesti som už na dne a ledva držím otvorené oči. Kto by povedal, že deň nič nerobenia ťa tak môže zničiť? A už ani neprotestujem keď mi do krku zabodne tú injekciu, po ktorej zaspím.

Ahojte! :D

Pokračovanie je na svete :D

Dúfam, že sa zapáči a ďakujem vám za hlasy, prečítania a komenty :)

Čo dodať? :D Asi len toľko, že každý, kto chodil na obed do školskej jedálne si zrejme vie predstaviť chuť, toho záhadného jedla :DDDD