Jenny

Ulicami prúdia zástupy ľudí v čiernom. Idú navlas rovnako a každý drží zbraň. Keď začnú strieľať do ľudí v sivom, pichne ma pri srdci.

Pred očami sa mi zrazu rozjasní a ja vidím zaprášenú podlahu. Hlava mi treští a mám pocit, že sa pri najmenšom pohybe rozpadne.

Predsa sa posadím a opriem o stenu. Všetko sa krúti a vidím rozmazane.

Pretriem si oči a všetko sa ešte zhorší.

Uf. Nič nepomáha. Každý pohyb si vyžaduje moju maximálnu energiu.

Dlho len sedím opretá o stenu, dúfajúc, že sa to zlepší.

Nič. Neviem koľko tam som. Hodinky so sebou nemám a to ma štve najviac.

Bolesť hlavy je stále horšia a horšia až sa nakoniec nezdržím a po mojich lícach sa roztečú slzy. Plačem a bolesť mi udiera do hlavy ako buchnutia kladivom. Chytím sa za hlavu a skrútim sa do klbka. Bolesť nie a nie pominúť.

Už to nevydržím a skríknem na plné hrdlo. Kričím a plačem. Je to totálne nezodpovedné. Ak ma tu nájdu, ktovie čo so mnou spravia. Predsa sa nedokážem zdržať a plačem a kričím. To čo ma naozaj prekvapí, že to pochvíli aj pomôže.

Bolesť trocha ustane a ja dokážem racionálne uvažovať.

Zotriem si slzy a prestanem vrieskať. Posadím sa a zhlboka dýcham. Hľadím na poličky so sérami. Neviem čo malo toto znamenať. Prečo mi prišlo tak zle pri pohľade na tie séra? Neviem.

Pochvíli sa cítim už takmer normálne a postavím sa na roztrasené nohy. Prezerám si miestnosť, ktorú osvetľuje jediná žiarovka. Naľavo sa tiahne schodisko, ktorým som sem prišla a zvyšok stien je zaprataný plnými poličkami. V strede miestnosti sú tie čierne debny, ktoré sem nosili.

Prejdem k debnám a otvorím tú na vrchu. Je plná použitých injekcií a vyprázdnených fliaš. Pri tom pohľade mám pocit akoby som dostala zaucho. Pošúcham si spánku aby som si trocha vyčistila hlavu, potom debnu privriem, čudesným, sivým vrchnákom. Je na ňom čierny nápis: Centro a ešte niečo ale moja ubolená hlava to nedokáže rozlúštiť.

Zas sa poobzerám po izbe ako keby som čakala, že sa vytvoril priechod, cez ktorý uniknem. Smola! Nič som nenašla.

Pokúšam sa sústrediť. Musí byť nejaká cesta von. Proste musí! Na nič však neprídem tak to vzdám a vydám sa hore schodiskom.

Pri príklope je už úplná tma. Márne doňho narazím ani sa nepohne. Takto sa von nedostanem. Odolávam pokušeniu zakričať o pomoc. Krik by znamenal pozornosť ľudí a to by znamenalo prúser. Obrovitánsky prúser. Aj tak mám podkúrené lebo si Freedie myslí, že som vyvádzala na periférii. Keby k tomu pridám ešte aj toto... to by ma fakt zabili.

Zahryznem si do vnútornej strany líca a sadnem si na schod. Nemôžem tu len sedieť a čakať kedy to niekto otvorí. Možno by tu už našli len moju vyschnutú kostru.

Fajn. S tým okamžite prestaneš, Jenny! Kostra sa nekoná. Dostaneš sa odtiaľto. Len musíš zapnúť tvoj zlenivený mozog.

Jasné, jasné. Mozog... pííííp... momentálne nie je dostupný, pokúste sa ho kontaktovať neskôr. Presne takto sa moje myšlienky cítia: Nedostupne.

Poviem si, že prejdem do tej miestnosti. Tam je aspoň svetlo. Opatrne kladiem nohu pred nohu aby som sa nezrúbala po tom schodišti. Konečne prejdem celým tmavým tunelom do osvetlenej miestnosti. Sklenené nádobky odrážajú umelé svetlo. Čo teraz? Pomyslím si trpko. Budem tu len sedieť a čakať na zázrak? Nie, to neurobím. Už nie. Vezmem si osud do vlastných rúk. Táto myšlienka ma naštartuje ako vrtuľa a ja sa plnou parou rozbehnem k čiernym debnám.

Prvú som už skontrolovala. Podvihnem ju až sa veľkým Buch! zrúti na podlahu. Sklenené nádobky sa rozkotúľajú po celej izbe.

V druhej je to rovnako: kopa prázdnych injekcií a fliaš. Ďalšie buch, ďalšie utekajúce fľaštičky.

Takto prehrabem ešte dve debny a výsledok je kopa rozbitého skla pri mojich nohách. No hej, toto nie je najlepší spôsob špehovania. Takýmto tempom bude zo mňa špión roka.

Už je len jedna debna a ja ju otvorím dúfajúc v iný pohľad.

Podvihnem veko a v debne sa kopia kopy papierov.

Chytím prvé čo mi padne pod ruku a je tam kopa odborných slov, ktoré sú na mňa veľa. Prezriem nasledujúci a takto to pokračuje pár minút.

Prídem len na to, že ide o nejaký experiment, ktorý sa viaže s týmito sérami. Ide o desať ľudí, na ktorých testujú ich účinky a zapisujú to. Niektorý prejavujú imunitu a niektorý im úplne podľahnú. Tých druhých je viac. Tí netušia čo sa deje počas toho ako to v sebe majú. Ale... pozriem na ďalšie papiere. Tí druhí pribúdajú.

Skontrolujem dátum. Tie hore sú najčerstvejšie. Dvaja imúnny.

A tie predtým... traja, štyria... desiati.

Všetci začali ako odolný a teraz sú len dvaja! Nie, nie dvaja... zbadám najčerstvejšie hlásenie. Projekt je úspešný, divergentný sú vyhladený. Sérum zabralo.

Divergentný... nepamätám sa čo to slovo znamená ale viem že ho poznám. Prečítam ďalšie riadky. Podrobný výskum zistil, že ak bude fungovať na 001- tku, tak bude fungovať na každého. Zničením najdokonalejších génov dostaneme dlho očakávaný výsledok Primus.

Kto je 001? A čo znamená Primus? Prečo ničia dokonalé gény?... mám priveľa otázok a ani na jednu nepoznám odpoveď. Hľadám v papieroch ale nenájdem o tom nijakú ďalšiu zmienku. Tak prejdem k poličkám a hľadám pomenovanie zvláštneho séra.

Neviem čo presne hľadám. Proste nejakú zvláštnu fľaštičku alebo čo. Prehrabávam sa medzi sklenenými nádobkami. Všetko sú to opakujúce sa názvy, rovnaké fľaše a priehľadné tekutiny. Žiadny rozdiel nebadám a predsa si každú párkrát pretočím v ruke.

Zrazu sa to stane. Z vrchnej poličky stiahnem jednu fľašku. Nie je iná ako ostané, priezračná, podlhovastá nádobka. Ale keď ju zoberiem do rúk a odlepím od povrchu poličky celá stena zastená. Ozve sa škrípanie a celá stena sa odsunie. Odhalí sa tmavá chodba.

Preglgnem. Možno som našla cestu von.

Dvakrát si to ešte rozmyslím predtým ako sa tou cestou vydám ale nakoniec naberiem odvahu.

Tá chodba je dlhšia ako som si myslela. Vedie hore kopcom ale nevyzerá to ako keby sem chodili často. Mám nutkanie otočiť sa a prejsť späť do svetla. Našťastie to nutkanie premôžem lebo predomnou sa zjaví svetlo. Pridám do kroku a čochvíľa uvidím kompletne zariadenú pracovňu. Sú tu dve počítače, kopy papierov, nejaké tlačiarne a ktovie čo všetko ešte. Nikto tu nie je a na konci chodby sú dvere. Je v nich kľúč.

Chvalabohu!

Prejdem cez celú pracovňu a odomknem dvere. Chystám sa ich otvoriť a zmiznúť ale nedá mi to. V tých počítačoch môžu byť údaje, ktoré to všetko objasnia.

Otočím sa chrbtom k dverám. Pozriem sa? Alebo vypadnem?

„Chrrrrrrr." Začujem chrápanie. Skoro vyskočím z kože. Pozriem smerom odkiaľ to prišlo. V rohu miestnosti sedí a pochrapkáva na stoličke postarší muž v bielom plášti so zašednutými vlasmi.

Vypadnem! Vytiahnem kľúčik, strčím si ho do vrecka a pomaly vyjdem.

Prekvapene si uvedomím, že je už noc.

Ahojte! :D

Konečne je tu pokračovanie. Ďakujem za prečítania, hlasy a komenty :) Dúfam, že sa nová časť zapáči. :)

Teraz niečo mimo príbehu :D

Dnes som bola v kine na Experimente a je to naozaj skvelé :3 Nemôžem povedať, že sa moc podobá na knihu ale predsa je to skvelé. Vrelo odporúčam každému :) :D