Tobias

Keď vyjdeme na kopec, kde sa cesty delia pozriem na Mathewa: „Neurobíme si menšiu obchádzku?"

Dlho len na mňa pozerá s prižmúrenými očami, nakoniec však prikývne. Už už sa chystám zabočiť ale on sa ešte opýta: „Na čo tam chceš ísť, Štyri?"

Riskujem, že zmení názor ale poviem pravdu: „Ani neviem."

Zas prikývne a vydáme sa na perifériu.

Ako vyšlo najavo periféria je ďalej než sme si mysleli.

Išli sme už hodinu po rovnej ceste, bez odbočiek, bez hrboľčeka na ceste a mne sa zdalo, že sme zablúdili. Ďalších pätnásť minút rovnej cesty a konečne zbadáme zopár budov.

Staré, schátrané, polorozpadnuté budovy. Zužujúci pohľad. A to ešte nehovorím o zapadajúcom slnku, ktoré vrhá na všetko tmavé, strašidelné tiene.

Mathew, ktorý mlčky hľadel dopredu, nahlas preglgne a pozrie na mňa. Potom sa otočí dopredu a zamrmle si: „Ja hlupák som sa dal nahovoriť."

Zdvihnem naňho obočie. Na čo som ho akože nahováral? Radšej to ani nebudem rozoberať... to by nedopadlo najlepšie.

Autom pomaly vojdeme do mesta a blúdime v uličkách. Nakoniec to už nevydržím a pozriem na Mathewa, hoci dobre poznám odpoveď a dobre viem, že ju nechcem počuť.

„Povedz prosím, že poznáš cestu von."

„Jasné, že poznám." Aspoň jedna dobrá správa.... teda až kým na mňa nepozrie a nepokračuje. „A poznám aj jednorožca menom Pegas."

„Myslíš, že je to vtipné?" fľochnem naňho.

„Som si stopercentne istý, že to vtipné nie je." Tento chalan je určite blázon...

Už je taká tma, že nevidíme skoro nič a my stále blúdime dookola. Aspoň myslím, že blúdime. Totižto, stratil som sa.

Vojdeme do ďalšej uličky, z ktorej sa vykľuje slepá cesta. Už fakt naštvane, začnem cúvať. Vtedy zbadám obrys človeka.

Dupnem na brzdu a len len, že ju neprejdem. Už ma to naozaj unavuje. Kašlem na všetko len vystúpim z auta a prejdem k tej ženskej v otrhaných šatách.

„Čo ste sa zbláznili?!?!" skríknem na ňu.

Nadvihne hlavu. Na tvári sa jej vinú vrásky starostí. Vyzerá na niečo cez tridsať ale jej oči plné energie, vravia niečo iné. Patria mladej dievčine, ktorá ma rada život. Ako na ňu takto hľadím mám pocit, že nie je staršia ako ja.

Zabodne do mňa svoje prenikavé, zelené oči.

„Čo ste sa zbláznili?!?!" dosť obstojne napodobní môj hlas. „No, milý pane. Prepáčte, že som prerušila vaše blúdenie, ale ponáhľam sa. Takže s dovolením."

Prejde vedľa mňa ale schmatnem ju za ruku.

„Kto ste?"

„A čo vás do toho?"

„Nie ste stadiaľto. Myslím z periférie." Na tvári sa jej objavený prekvapený výraz.

„Tak? Z kadiaľ by som asi bola? Z Marsu?"

„Neviem ale nie z tadiaľto."

„Prečo si to myslíte?"

„Proste to viem. Ste iná ako ostatný na periférii."

„V čom?"

„Tak celkovo. Nie ste stadiaľto. Mám pravdu?"

„Nie." Povie a vytrhne sa mi. Potom ju vidím už len miznúť za rohom tmavej uličky.

„Čo si tam vonka stváral, Štyri?" spýta sa Mathew, keď si sadnem do auta.

„Nič."

„To vrav vieš komu."

„A čo som asi robil? Nadával tej žene čo nám skočila do cesty." Prekrútim oči.

„Dobre. Len už nájdime cestu von."

Na toto sa dá len prikývnuť.

„Doriti!"

„Čo a stalo?" spýta sa Mathew.

„Niekto nám vypichol gumu na aute." Poviem a kopnem do úplne spľasnutého kolesa.

„Kto to mohol byť."

„Ten tvoj jednorožec, Pegas!" odseknem. Načo sa pýta takéto sprostosti?

Prekrúti oči.

„A teraz čo urobíme?"

„Ty si ten múdry, tak niečo vymysli." Zavrčím.

„Nájdime si nejaké auto." Navrhne.

Pochybovačne naňho zazriem: „To si fakt myslíš, že tu nejaké funkčné auto nájdeme?"

„Máš lepší nápad?"

Odovzdane pokrútim hlavou.

„Tak poď. Niečo si nájdeme." A tak sa vydáme do tmy.

„Už to vzdaj, Mathew! V tejto sprostej tme blúdime viac ako hodinu."

„Keby som nepoznal tvoje bludisko... povedal by som, že sa bojíš tmy."

„Tmy sa nebojím ale keď ma tak dobre poznáš mohol by si vedieť, že sa aj ľahko naštvem."

„Tak dobre ťa nepoznám ale to viem." V jeho hlase počujem iróniu ale netuším čo sa mu zdá ironické.

Chodíme po tmavých a ešte tmavších uliciach. Celé to tu má strašidelný nádych. Pri každom podozrivom pohybe mi prebehnú zimomriavky na chrbte, hoci sa z tých zvláštnych zvukov vždy vykľuje len zatúlaný potkan.

V tej tme sa nedokážem sústrediť ale moje myšlienky sa aj tak stále vracajú na to isté miesto. Do tej spálne. Spálne Jenny. Pripadá mi tak zvláštna. Taká iná. Nehodí sa medzi tých z Centra. Je výnimočná. Akurát neviem prečo.

Buch!

Ďalší vyjavený potkan vybehne spoza smetných košov a ja podskočím. Toto je na nervy! Na čo tu blúdime? V živote tu nič funkčné nenájdeme.

„Štyri? Si si istý, že s nebojíš tmy?"

„Mathew, si si istý, že ma chceš naštvať?"

Teraz už mlčí.

Ja sa tmy nebojím. Nemám pred ňou strach. Akurát je to strašidelné. To je niečo iné. Aspoň to mi raz tvrdil Amar.

„Tamtadadáááááá!" kričí Mathew a jeho hlas sa rozľahne uličkami.

„Tichšie!" syknem. „Chceš zobudiť celú perifériu?"

„Ale no tááák." Vraví ešte stále dosť hlasno. „Veď som našiel auto!"

„A aj funguje?"

„To čoskoro zistíme." S tými slovami vlezie do starého, čierneho auta. Vyzerá, že by mohlo fungovať. Teda ak sa Mathewovi nejakým zázrakom podarí nájsť kľúče.

Opieram sa o auto kým Mathew sa hrabe po celom aute a pokúša sa naštartovať. Ja sa len pozerám na stenu nejakej budovy a moje myšlienky znovu zablúdia k čiernovlasej Jenny. Ako vyzerala keď spala. Aaaaa.... no stop Štyri! Okamžite s tým prestaň! Okríknem sa v duchu.

Z myšlienok ma vytrhne zvuk motora.

„Tamtadadááááá!" kričí Mathew znova.

„Chápem." Prekrútim nad ním oči. „Môžeme konečne ísť?"

„Tváriš sa ako keby prísť sem bol môj nápad. No drahý, Štyri, zdá sa, že si potrebuješ prečistiť pamäť." Nič by som mu na to nepovedal lebo je to pravda ale on to vykladal takým blbým všetkovediacim hlasom.

„Ty si ten múdry, tak čo si ma neodhovoril? Okrem toho sa nepamätám, žeby si mal niečo proti!"

„Radšej už naozaj vypadnime." Zamrmle nakoniec a sadne si na miest šoféra.

„Ty vieš šoférovať?"

„Jasné, že viem! Tak už nasadaj."

„Našiel si kľúče?"

„Samozrejme. Dal mi ich môj jednorožec, Pegas. Kde by sme prosím ťa našli otvorené auto aj s kľúčmi?"

„Tak ako si to naštartoval?"

„Zdá sa, že ti v noci nie si dosť aktívny, že?"

Ježíííš! Ja som sprostý! Samozrejme, že viem ako to urobil. Veď to dokážem aj ja. Mathew má zrejme pravdu... v noci som fakt mimo.

„Tak už len poďme."

Auto išlo napodiv celkom dobre a aj dosť rýchlo. A Mathew? No bol dosť na nič šofér. Nakoniec sme sa však z periférii ako tak dostali a potom prídeme na to, že sme GPS nechali v druhom aute.

„To sme fakt až taký debili?"

Prišlo mi to už naozaj maximálne prehnané. To keby aj chceme tak celé takto nedokašleme. Proste to sa ani nedá. Najskôr zablúdime (No dobre to sa môže stať, lebo GPS na periférii nefungovalo). Potom skoro zrazím nejakú uštipačnú ženskú (S touto časťou problém nemám). Pár minút na to nám vypichnú gumu na aute (To už bolo dosť). Ďalej blúdime pešky (To ma dožralo najviac). Konečne nájdeme auto, nejak sa nám aj podarí dostať aj z toho prekliateho bludiska a nakoniec zistíme, že sme si zabudli GPS? No prosím... na toto existuje naozaj len jediná definícia: DEBILI.

„Pozri, keď sme už zvládli toto, zvyšok dáme ľavou zadnou." Povzbudzuje ma Mathew.

„Jasné." Zavrčím.

Našťastie máme pred sebou niekoľko kilometrov len jedinú cestu. To sa však zmení a hneď pred nami vyrastú tri odbočky.

Veľvýznamne sa pozriem na Mathewa: „Čo teraz, pán Vševedko?"

„Doľava."

„Prečo?"

„Logicky mi to tak vychádza."

„Takže tipuješ."

„Presne."

Bez ďalších okolkov zabočí.

Jeho tipovačka sa vydarila lebo o pár hodím, po asi piatich otočkách, konečne zbadáme vrch Hancocovho mrakodrapu.

Konečne! Konečne! Konečne!

Slnko vyšlo už dávno... môže byť niečo okolo obeda.

Mathew ma vyloží pred mojím domom, blízko centra Otvorenosti.

„No, Štyri. Bolo mi cťou." Povie s potláčaným smiechom. „Niekedy si to rozhodne zopakujeme. Ale teraz... zajtra ťa prídem vyzdvihnúť. Nechcem Care sám vysvetľovať čo sa stalo."

Upsss! Cara nás riadne zdrbe.

„Máš pravdu. Budeme jej musieť čeliť spoločne." Na tomto sa už zasmejeme obaja.

„Tak čau."

„Čau."

Konečne doma!

Ľahnem si na posteľ ale dlho ešte nezaspím. Pozerám na strop a rozmýšľam o Centre. Hlavne o Jenny. Urobil som dobre, že som ju poprosil o pomoc?