Tobias

V noci ma sprevádzajú nočné mory z čias vojny. Mŕtvy kamaráti a ten pocit skľúčenosti.

Zobudím sa v duchu si nadávam do bláznov. Na čo som sa prihlásil? Ja si chcem ešte pospať! Potom si spomeniem na nočné mory a zrazu si ako blázon nepripadám. Idem sa umyť a pripraviť sa. Včera sa Christina dozvedela, že idem preč tak mi dala vyprať všetky oblečenia. Aspoň si mám čo obliecť. Čierne tričko, nohavice a sveter. Štýl Neohrozených. Lezie mi to na nervy tak sa radšej len vyberiem von a kašlem na to.

Mathew na mňa už čaká. Je vo farebnom. Straaašne sa k sebe hodíme. On vyzerá ako dúha a ja ako nejaká čierna diera. To si o nás v Centre pomyslia. To je jedno, sadnem si za volant. Už sedí aj Mathew a ja už štartujem keď z budovy Informovanosti vybehne Cara.

„Počkajte!" fučí. „Čakajte!"

Vypnem motor auta a čakám kým k nám dobehne.

Dobehne a zhlboka dýcha. Potrebovala by tréning.

„Uf." Vydýchne. „Som rada, že som vás ešte stihla. Chcem vás upozorniť aby ste si dávali pozor. Ktovie na čo sú schopný keď zistia, že ste niečo odhalili. Som si istá, že by to nenechali len tak. Musíte byť v strehu. Či už od nich alebo aby ste našli nejaký dôkaz. Veľa šťastia chlapci."
„Neboj," povie Mathew. „Štyri bol predsa Neohrozený. A nie hocijaký. A ja sa vyznám so všetkými tými hračkami. My si poradíme."

„Len aby." Potom sa otočí ale počujem ako si ešte raz zamrmle: „Len aby."

Naštartujem auto a Cara nám zamáva. Tak sa vydáme pomocou GPS- ka do Centra.

Cesta má trvať približne štyri hodiny. Takže tam budeme o pol deviatej.

Dlho len mlčky cestujeme keď sa ozve Mathew: „Ako sa ti darí?" Jeho hlas znie neisto. Nevie čo má povedať. Odvtedy ako zomrela sme skoro nehovorili. Teda až na pár výnimočných situácii keď to bolo nutné.
"Dá sa." odpoviem.

Ďalších desať kilometrov mlčíme. Potom sa zase ozve Mathew. Nevzdá sa. Potlačím povzdych. „A ako ťa teraz mám vlastne volať? Štyri alebo Tobias?"

„Štyri." Poviem bez váhania. Kedysi som sa mu predstavil ako Tobias ale to už bolo dávno. Teraz Tobias nie je. Len Štyri.

„Tak Štyri." Povie si pre seba.

„Problém?" spýtam sa podráždene.

„Nie. Žiaden problém ja len... že bolo by dobré vedieť aspoň tvoje meno keď už máme spolu vypátrať zločincov."

Nastane trápne ticho až kým sa zase neozve: „Vieš, nenaštvi sa, aj mne chýba. Bola to fajn baba. Niežeby som s ňou niečo chcel, to nie ale bola super kamarátka. Je mi ľúto, že je preč. Keby som... keby som vedel, že sa tam nakoniec vyberie ona neodišiel by som. Nedovolil by som jej to. Radšej by som tam išiel ja. Nevravím to len tak. Fakt by som to urobil. Možno aj bez toho, keby ma neposlala preč. Nikdy by ma nenapadlo, že to urobí." Nechá doznieť slová. A ja sa napočudovanie nenaštvem. Akosi viem, že vraví pravdu. Urobil by to. Som mu vďačný za to, že sa snaží udobriť.

Poviem len: „Verím ti. A... ďakujem."

„Nemáš sa za čo ďakovať, T... teda Štyri. To skôr ja. Za to, že sa nehneváš."

Pery sa mi skrútia do úškľabku. Sám nechápem prečo ale stane sa to. Odpoviem mu tenkým ženským hlasom: „Dáš mi aj pusu?" zaškerím sa. Najskôr sa zmätene obzerá po mne ale nakoniec sa zasmeje. Zasmejem sa aj ja. Napätie sa prelomilo a zvyšok cesty sa rozprávame ako starí kamaráti. Prekvapuje ma to. Dávno som si s nikým tak dobre nepohovoril.

++++++++++++++

To, že sme blízko nám prezradí veľká tabuľa s nápisom: Centro- Sme tu pre ľudstvo!
To znelo strašne prehnane. A nejak... sladko? To asi nie je správne slovo. Proste to znelo prehnane optimisticky a nápomocne. Alebo skôr umelo. Áno, znelo to umelo. Pozriem na Mathewa: „Čo si o tom myslíš?"

„Myslím, že táto návšteva bude všelijaká." Zaškerí sa. To mi teda pomohol. Všelijaká, na to som prišiel aj sám. Zazriem naňho ale on sa len zasmeje.

Centro sa nachádza v krásnom údolí. Vedie k nej piesočnatá cesta z vrcholu kopca. Avšak ešte predtým ako zachádza do údolia sa delí na dve bočné cesty. Pri ceste vľavo stála tabuľa s nápisom Úrad ale vpravo... cesta bola ešte v lepšom stave ako tá čo viedla k Úradu ale žiadna tabuľa tam nestála. Drgnem do Mathewa: „Vieš čo je tým smerom?"

„Hej." Prikývne. Čakám ale nič nepovie.

„A čo také tam je?" znie to blbo takto sa na to osobitne pýtať ale neodpovedal takže nemám na výber.

„Jaaaaaaj. Jasné prepáč. Tadiaľ je periféria. Neviem presne aká časť ale Cara vravela niečo, že tam je to najhoršie. Neviem v akom slova zmysle. Zrejme to myslela tak, že je tam najviac atentátov. Práve preto prišla aj teória, že to celé organizuje Centro. Aby dostalo zase všetko pod svoju vládu. Vlastne... to je len moja teória. Mne nič nevravia ale... občas niečo začujem. Náhodou, samozrejme." Je mi jasné čo tým chcel povedať. Tak trochu špehoval Caru a ktovie koho ešte. V každom prípade som rád, že sa mi s tým zdôveril.

„Len jedno nechápem," začnem. „Tá cesta je ešte lepšia ako tá čo vedie k Úradu alebo celá cesta, na ktorej sme išli sem."

Mathew sa zamyslene zahľadí na cestu: „M- máš pravdu. To je zvláštne. Prečo by niekto robil luxusnú cestu na perifériu?"

„Neviem." Zašemotím a teraz sa zameriam na Centro. Vyzerá skvelo. Je to jednoposchodová budova. Ťahá sa do diaľky. Vlastne celá vyzerá ako dlhá, prerastená chodba. Veľa stien pokrývajú okná. A záhrady sú ešte pôsobivejšie. Farebné kvety, trávnik a stromy udržiavane v skvelom stave. Pozriem na Mathewa, ktorého zrejme tiež ovládla krása Centra.

„Ideme?" spýtam sa ho.

„Jasné. Poďme."

Vystúpime z auta ani neviem ako ale hneď sa pri nás ocitnú dvaja zvláštny muži. Sú rovnaký až na to, že ten napravo je vo svetlom a ten naľavo v čiernom.

„Čauteeeeee," začne ten v čiernom. „Ja som Eddie a toto je Fr.." preruší ho ten vo svetlom: „Zdravím vás. Toto je Centro a vy ste zrejme vyslanci zo Štvrtého mesta. Volám sa Freddie, vrchný riaditeľ Centra a toto je môj zástupca a brat v jednom Eddie." Krásny príhovor. Zrejme si ho už nacvičoval aj hodinu.

Mathew k nemu natiahne ruku: „Ja som Mathew. A toto je Štyri. Teší nás." Podáme si ruky ale z Freddieho výrazu vyčítam, že jeho naše stretnutie až tak neteší.

„Kde chcete začať?" opýta sa Freddie.

„No," začne Mathew. Na túto maličkosť sme zabudli. My vlastne nevieme kde máme hľadať.

„Čo keby ste nás najskôr previedli a povedali čo chcete a my by sme sa potom popýtali na zvyšok. Zrejme by to bolo najúčinnejšie." Navrhnem. Zdá sa mi to takto najrozumnejšie.

„To je dobrý nápad." Uzná Freddie. „Poďte za mnou." A vydá sa smerom do budovy Centra. Mathew na mňa uznanlivo pozrie a vydáme sa pozrieť na to ich divadielko.

Ahojte:D
Taaaak konečne je tu ďalšia časť:) dúfam, že sa páči:) A ďakujem za prečítania, vote a komenty:)