Bolo to len päť dní, odkedy sa Taehyung dozvedel tú novinku. Bogum prišiel osobne spolu s rodičmi a celým svojim sprievodom. Pravdepodobne si myslel, že tým naňho spraví dojem, no priveľká majestátnosť celej situácie ho namiesto toho len vydesila.

Stál v trónnej miestnosti a na hlave mu spočívala zlatá koruna. Formálny plášť, ktorý bol nútený nosiť, bol na horúce letné počasie príliš hrubý, takže cítil, ako mu po krku steká pot.

„Vaše veličenstvo," povedal Bogum a s úctou sa hlboko uklonil. „Prichádzam, aby som s pokorou požiadal o ruku vášho syna."

Tie slová pre Taehyunga neboli veľkým prekvapením. Táto správa sa k nemu dostala už ráno. Toto bol len formálny obrad, ktorý sa musel odohrať, pretože – no, vlastne ani nevedel prečo. Zjavne to muselo mať niečo spoločné s kráľovskou ústavou.

„Vaša výsosť," odpovedal Taehyungov otec. Bogum bol samotným princom z neďalekého kráľovstva krajiny Astrana. „Ďakujem za vašu ponuku a v mene svojho syna ju prijímam."

Otec mu niečo naznačil, čo znamenalo, že toto bola chvíľa, kedy sa má ukloniť. Malo to symbolizovať prijatie návrhu aj z jeho strany. Ďalší prázdny symbol, pomyslel si Taehyung. Jeho otec s tým už predsa súhlasil. Obchodná dohoda, ktorú im Bogum ponúkol výmenou za jeho ruku, bola príliš dobrá na to, aby ju odmietli.

Nebolo to tak, že by proti nemu niečo mal. Stretli sa už niekoľkokrát predtým. Ich rodiny navzájom navštevovali svoje krajiny, aby udržiavali dobré vzťahy medzi oboma kráľovstvami. Bogum sa k nemu správal veľmi milo, vždy bol láskavý a zdvorilý.

Ale jednoducho k nemu necítil nič viac, ako náklonnosť k staršiemu bratovi. Nazval by sa romantikom, vždy sa chcel zamilovať. Nechcel myslieť na to, že toto je to najviac, čo mu môže jeho život ponúknuť.

Nie, že by s tým plánoval niečo spraviť.

Nie, poddá sa rýchlemu zasnúbeniu s Bogumom, potom honosnej svadbe a nakoniec trvalému presunu do Astranu, kde bude žiť so svojím manželom – ktorý bude naopak korunným princom jeho kráľovstva, zatiaľ čo on nie.

No podarilo sa mu presvedčiť svoje stráže, aby mu dovolili prechádzku po meste. Bol krásny deň a on nemal veľa šancí ho preskúmať. Vystačil si aj s krátkou prechádzkou cez námestie a späť do paláca.

Stáli pri prístave, keď sa z ničoho nič pred ním zatackal muž v otrhanom odeve.

„Prosím, prosím," zastonal muž a natiahol k nemu slabé ruky, „ušetríte chudobnému žobrákovi nejakú mincu?"

Jeho stráže sa muža okamžite chopili a odhodili ho od neho. No jeho hlas sa niesol okolím, priťahoval pozornosť a o malú chvíľu sa spoza Taehyunga vynorili ďalší žobráci.

„Vaša výsosť!" zakričal uprostred rastúceho davu jeden z jeho strážcov – najmladší, ten, ktorý nevedel, že nemá jeho identitu odhaľovať na verejnosti. Dav zahvízdal vzrušením zo zistenia, že sú v prítomnosti princa.

V hrudi sa mu začal zhromažďovať strach. Jeho stráže boli niekde v dave ľudí, no nevidel ich. Nevidel nič okrem zdanlivo nekončiaceho množstva kostnatých rúk a vychudnutých tvárí.

Nebol pri zmysloch. Vôbec nepremýšľal, keď sa slepo pretláčal davom. Potom sa tak rýchlo rozbehol, ako len mohol. Preč od všetkých tých ľudí, čo sa ho snažili ohmatávať.

Netrvalo dlho a stratil sa. Bežal krútiacimi sa uličkami a cestičkami až sa takmer okamžite ocitol v úplne neznámej časti mesta. Jeho stráže nikde.

Prepukla v ňom panika, no keď sa rozhliadol po okolí a snažil sa nájsť cestu späť, niečo si uvedomil. Prvýkrát v živote mal slobodu. Možno asi len na hodinu alebo aj menej, do doby, kým ho nenájdu a neprivedú naspäť. Ale zatiaľ si ju mohol vychutnať.

Strhol zo seba kráľovskú bundu a hodil ju na hromadu odpadkov. Nebolo to nič prepychové, no stále nákladnejšie ako to, čo mali na sebe všetci okolo.

A potom vykročil vpred.

Kráčal a kráčal, prekvapený faktom, že ho ešte nenašli.

Kráčal, kým sa znovu neocitol pri oceáne – aj keď nie v tej istej časti prístavu, kde zo seba striasol stráže. V tejto časti nebolo takmer nikoho, akoby ani nebola súčasťou prístavu. Zdalo sa mu to skôr len ako malé mólo na prázdnej pláži.

Bola tu však loď. V porovnaní s obrovskými plachetnicami v hlavnej časti a tými, ktoré videl v kráľovskom námorníctve, bola malá.

Pomaly k nej po vratkom drevenom móle prišiel. Na palube stáli dvaja muži a vyzeralo to, že sa hádajú. Schoval sa za hromadu debničiek poukladaných na konci móla.

„No, povedal Namjoon, kam ideme?" spýtal sa jeden z mužov.

„Neviem, ale záleží na tom?" odpovedal druhý a žiarivo sa uškrnul. „Sme voľní, môžeme ísť kamkoľvek chceme."

Kamkoľvek. Znelo to pekne. Prial si, aby aj on mohol ísť kamkoľvek chce.

Druhý muž nebol tým taký ohúrený ako Taehyung. „Chce, aby sme všetky tie debne naložili na palubu s tým, že vôbec nevieme, kde ich predáme?" spýtal sa podozrievavo. „Vieme vôbec, čo v nich je?"

„Nie!" Bolo odpoveďou. „Ale Namjoon dostane záchvat, ak sa vráti a zistí, že sme ich nenaložili. Takže poďme na to."

„Fajn," zahundral jeho spoločník. „Ale dúfam, že nie sú ťažké."

To bola chvíľa, kedy dostal Taehyung nápad. Nemal veľa času – obaja muži sa už otáčali a mali namierené k mólu – takže zdvihol veko jednej z dební a vliezol dovnútra. Keď ho spolu s ňou zdvihli a nevrlý muž sa sťažoval, aká je ťažká, musel si rukou zakryť ústa, aby potlačil chichot.

Až keď sa loď na otvorenom mori začala hojdať vplyvom nemilosrdných vĺn, uvedomil si, že je u pirátov.

Počul, ako sa posádka rozpráva. Pohybovali sa v nákladných priestoroch a netrvalo mu dlho, kým nazbieral dostatok informácií na to, aby mu došlo, že sú piráti. Začal sa v ňom zbierať strach, potom ľútosť a akési zmierenie s vlastnou smrťou.

Potom počul, ako sa jeden z nich sťažoval na to, ako sú prepracovaní a že potrebujú ďalšieho člena posádky. Vtedy sa Taehyung rozhodol. Pridá sa k nim. Stane sa pirátom.

Zdalo sa mu ako hodiny, odkedy sa mu tento nápad držal v hlave. V čase, kedy ho objavia, konečne začne žiť svoj život.

Predstavoval si, ako mieri mečom na starca s jazvou na tvári. Predstavoval si, ako otvára truhlice s pokladom plné trblietavých zlatých mincí. Predstavoval si, ako len tak stojí na palube lode a na tvári cíti morský vánok.

Predstavoval si, že je slobodný.

O tom, že sa stane pirátom sa presvedčil s takou istotou, že tie slová mu samovoľne vypadli z úst.

„Chcem sa pridať k vašej posádke."

Z ničoho nič do lode narazila dosť silná vlna, ktorá ju takmer prevrátila. Vtedy sa Taehyung povracal.

©calypsio [ao3]
All rights reserved

T/N

Ahojkyy :] Tento preklad som mala v drafte už tri roky, síce neviem ako často mi čas dovolí prekladať, ale pokúsim sa aspon jednu alebo dve časti do týždňa ✨
Majte sa a množte sa