•••

-Po finálnom boji s TÝM, posledný augustový týždeň, rok 1989-

•••

Vykračuje si pokojne cez dlhú chodbu. Všetko sa zdá byť pokojné. Dokonca mu ani nevadí, že kráča chodbou školy. Bowers a jeho partia už viacej neterorizujú okolie. Žiadne To a príšery už neexistujú. Vyučovanie skončilo a v škole takmer nikto nie je. Eddie si pospevuje v dobrej nálade. Namieri si to do jedálne, tam sa má stretnúť s Richiem. Odpísal mu na jeho list. Eddie tomu nemohol uveriť. Ani nevie odkiaľ pozbieral toľko odvahy na to aby mu napísal list a hodil mu ho do skrinky. Po súboji s Tým sa cítil, akoby nabral nejakú nadpozemskú silu a odvážnosť. Vec sa má tak, že Eddie bol vždy odvážny, len si to pred tým až tak zreteľne neuvedomoval. 

Bolo ťažké priznať, že sa mu páči, o to viacej to bolo ťažšie keď bol Richie chlapec. Bál sa toho, spoločnosť vravela, že je to choré a tak isto to tvrdila aj jeho mama. A čo povie mama Kaspbraková to je predsa sväté! Tuto pravdu vedel odveky. Vnucovala mu tieto výstrahy chorých vecí a ľudí. Vedela, že Eddie sa bojí všetkého chorého. No obdobie strachu mal už za sebou, sakra, veď porazil To. Teraz sa nebojí ničoho. Eddie si povedal "Teraz alebo nikdy". Matka mu celý čas klamala o jeho astme. Prečo by toto malo byť iné? Nie je chorý, nie je.  

Otvorí dvere a vojde do prázdnej jedálne. Vo veľkosti tej miestnosti sa cíti zrazu malý. Richie tam nie je alebo sa ani nezdá, že by tam vôbec bol a zanechal nejaký odkaz. Eddie si začne nervózne žmoliť okraj trička. Je toto nejaký vtip? Alebo sa s ním Richie nechce stretnúť. Možnože ten list bola somarina, sentimentálna sračka, a práve sa dobre strápnil. Povzdychne si, no nadskočí, keď ho náhle niekto zozadu uštipne na pás. 

"Hej! Eddie Špagéétyy!"

Samozrejme Richie.

"Au."Eddie si pomasíruje ubolené miesto, po Richieho uštipnutí. "Toto nerob, ty hovno. "

"Čo je? Tvojej mame sa páčia tieto naťahovačky. Myslel som, že aj tebe." Žmurkne na neho Richie. Eddie ho otrávene buchne lakťom do boku. 

"Hovor so mnou vážne, ty Táraj."   

"Takže, Edínko." Richie dôležito nadvihne obočie. "Spusti svoje ústočka. Čo si mi to chcel vytárať, ctenný seňór ?" 

Eddie sa premáha, aby ho netresol znovu. 

"J-ja, chcel som sa porozprávať o- o...tom liste." Dostane zo seba a nervózne si obhrýza peru.

"Áh, o tomto." Richie sa chvíľu prehrabuje v zadnom vrecku džínsov a vytiahne dokrčený papier. Eddie preglgne. Je to tu, priznanie.. "Čo o ňom?"

"Možno o- o tvojich pocitom, ja neviem, Richie !" Eddie sa pomaly začína cítiť viac a viac trápne.

"O mojich pocitoch ?" Richie sa spýta, ako keby to slovo nikdy nepočul. Eddie si povzdychne, toto nikdy nemal robiť...

"Tak ja ti teda poviem čo cítim..." Richie zrazu spraví dlhý krok vpred a Eddie uskočí do zadu. 

"Mám pocit, že..."

"Áno?"

"Mám pocit, že väčšiu babskú kravinu som nečítal...Si naozaj vtipný, Eds. Vraj:.. Richie, mám pocit, že toto leto sa medzi nami niečo zmenilo, a dúfam, že si si to možno všimol, ale myslím, že sa mi páčiš. Ak to tak necítiš, ignoruj tento dopis." Posmešne a nahlas napodobňujúc dievčenský hlas začne čítať, to už  do miestnosti postupne prúdia davy študentov. Eddieho žalúdok sa stiahne na veľkosť malej slivky. Obzerá sa okolo seba. Všetci hľadia na nich dvoch. Čo sa to deje? Nemali byť všetci po škole doma?! Potom pozrie zmätene na Richieho, sakra, aj ignorácia by bola lepšia ako toto verejné vysmievanie. Nie, toto sa nemôže diať. Richie nie je taký krutý. Eddie si však po chvíli zdesene všimne, že Richie sa šplhá na jedálenský stôl a zrazu tam pevne stojí a hľadí na svoje obecenstvo.

"Dámy a páni. Rád by som oznámil zaujímavé žhavé školské novinky. Všetci počúvajte. Tuto náš drahý Eddie je na chlapcov!" Rozrehotá sa, jeho smiech sa ozýva veľkou miestnosťou a ten zvuk prenasleduje menšieho chlapca pod stolom. Všetky oči sa obrátia na neho a smejú sa aj oni, aj ostatní. Smejú sa a smejú do nekonečna, do popukania.

Eddieho svet sa pomaly, ale isto začína rúcať. Už ani nevníma ako Richie znova a znova a nahlas číta list pred všetkými, zakrýva si uši a okamžite vybehne z budovy. Uteká, pre istotu uteká. Dole ulicou, hocikom, len už nikdy nechce vidieť obrysi tej odpornej školy. Vlastne celé mesto je proti nemu. Ani nevie ako, no ocitne sa na bolestne známej ulici. Neilbolt street. Nachvíľu opatrne zastane, aj keď vie, že by nemal, no potrebuje sa vydýchať a vstreknúť si pár vstreknutí toho upokojujúceho inhalátora. Nachvíľu zatvorí oči, nadýchne sa, vydýchne, opäť otvorí oči. A vtedy ho zbadá. Hrôzostrašne vykríkne. Z pozemku toho opusteného domu sa vynorí málomocný a neľudsky dlhými krokmi výjde z bráničky.

"Hej, Eds? Nechceš vyfajčiť?" Oblizuje si zhnité čierne ústa.

Eddie má v hrdle zrazu čoraz väčšiu úzkosť. Č-čo tam robí? Predsa To porazili! Nie je však čas na ďalšie premýšľanie. Snaží sa upokojiť roztrasené nohy a dá sa na útek. Málomocný ho však jednoducho chytí za golier trička a potiahne. Eddie spadne na tvrdý betón, rovno si udrie kostrč a vydá bolestivý vzdych. Pichavá bolesť putuje do oblasti chrbtice a lona. 

"Nie, nie, nie, kurva,nie ! Daj mi pokoj!" Dychčí zúrivo a snaží sa odplaziť do zadu. Pocíti však málomocného ruku zabarajúcu sa do jeho lýtka. "Nie!" Zaúpe zúfalo slabým zlomeným hláskom. 

"Iba sa spolu chvíľu pohráme, uvidíš bude sa ti to páčiť, Eds. Postarám sa o teba.Budeš vzdychať až do nebies! A urobím ti to zadarmo, Eddie, zadarmo." Malomocný ho ťahá ku tráve na pozemku. Eddie sa trhá a kope. Nič nepomáha. Cíti, ako z panického záchvatu pomaly stráca vedomie.

***

Eddie sa v tú horúcu letnú noc zobudil z príšernej nočnej mory a vydesene sa rozplakal do vankúša. Nevedel, či bude  ešte niekedy schopný zaspať. A ani netušil, že desivé nočné mory budú pokračovať...