Eddie si zrazu uvedomil , že  teraz....teraz bolo niečo iné. Jeho dávne pevne vybudované steny obyčajnosti, noriem, pravidiel, príkazov a zákazov sa pomaly ale iste začali rúcať. A mohol za to bláznivý Richie Tozier, "Chalan tisícich hlasov", "Táraj", ktorý mu rovnako bláznivo vlietol do pokojného malomestského života. Ako tornádo.

Tak isto pocítil, že v jeho objatí sa upokojil, že mu ponúka bezpečie a teplo, ach to teplo a bezpečie a pokoj...

"Naša super mega neporaziteľný  Lúzer klub sa nikdy nemôže rozpadnúť, Eddie. Ale ak by sa tak stalo...sľúb mi..Sľúb mi, že mi dvaja budeme držať spolu, nech sa deje čokoľvek. Sľúb mi, že nikdy nezostaneme sami. Nič nás predsa nerozdelí, však?" Šepol Richie a stisol menšieho chlapca silnejšie v objatí.

Eddie s opretým lícom na Richieho ramene zašepkal len slabé: "Sľubujem." Nevyslovil to úplne nahlas, pretože nemohol vedieť či to bude pravda. Čo má pre nich budúcnosť nachystané...

Ešte bližšie sa pritisol k Richiemu a už nikdy nechcel výjsť von z ich bezpečného úkrytu. Nechcel čeliť takým, akým bol Henry Bowers, nechcel čeliť celému svetu. 

A v ten deň, v tej chvíli, tam kde sa spolu s Richiem ukrývali pred zlým svetom si Eddie Kaspbrak uvedomil niečo nové, niečo celkom iné a zároveň nádherné a sám sebe sa zaprisahal, že o TOM nepovie ani živej duši až do svojej smrti.

Vtedy sa dozvedia pravdu.