pozn. upozornenie: homofóbia, vulgarizmy

pozn.č.2: Kapitolu 2. som musela trochu skrátiť, basically neviem písať krátke príbehy a tú pred tým časť by som mala na viac ako tisíc slov, takže pokračovanie je v tejto kapitole :D

edit. + v ďalšej :D

•••

"Musíme sa ale niekde ukryť.Ešte stále tu môžu zavítať. Majú šancu poľovať na dvoch osamotených lúzrov, možno tepľošov." Richie sa uškrnul a pozrel na Eddieho. Dokonca ešte aj v tejto situácií žartoval.

Eddie sa zamračil. "Hej! Nehovor tak, dobre?"

Richie len pokrčil plecami a poobzeral sa po okolí a napravil si okuliare. Hore bol mierny kopec, na ktorom sa nachádzal spadnutý strom, ktorý vytvoril malý tmavý previs ale dostatočne veľký, akoby jaskynku. Richie ukázal na to miesto a Eddie súhlasil. Vyštverali sa tam aj s bicyklami a po minútovom skúšaní sa obidvaja zmestili do toho priestoru. Bicykle pre istotu zahrabali do lístia. Eddie sa posadil na jednu stranu, Richie na druhú, ale opierali sa kolenami.

"Ach, vôbec som si tento deň nepredstavoval takto." Zamrnčal Eddie.

"Nechcem ťa prekvapiť, ale ja tak isto nie." Sucho poznamenal Richie.

"Možno keby si sa na tej ulici nesprával ako..." Eddie začal mierne obviňujúcim tónom, no zarazil sa.

"Ako čo, Eddie?" Richie prižmúril oči. Eddie však pokrútil hlavou, nechcel to vysloviť na hlas a tak ho vyšší chlapec začal bezhlavo štekliť.

"Prestaň! Richie! Richie!" Zvolal, no pomaly sa jeho výkriky menili na šepot keď započul kroky a hlasy. A započul ich aj Richie a tak astmatikovi okamžite priložil ruku na ústa. Ešte aj cez teplú dlaň cítil ako sa chlapec mračí. Eddie sa pomstychtivo natiahol a tak isto svojou malinkou dlaňou zakryl RIchieho ústa, ak by si ten Táraj náhodou neudržal ústa na uzde. Takto tam sedeli a navzájom si dýchali do dlaní. Richie pokojne a pravidelne, Eddie zrýchlene a plytko.

Zatiaľ čo Henry a jeho banda prečesávali okolie Eddie čakal na to najhoršie. A vôbec to nepomáhalo. Bože, prosím, nech nás tu nenájdu. Ale čo ak nás nájdu? Čo by nám spravili? Čím ďalej rozmýšľal nad rôznymi spôsobmi ako umučiť človeka, tým sa mu dych rapídne zhoršil a pocítil známu úzkosť na hrudníku. Nadýchnuť sa bolo zrazu veľmi ťažké a pri každom plytkom výdychu sa ozval divný vrzgot a pyskot.

"Eddie..."Zaúpel Richie a zovrel chlapcovu ruku na svojich ústach. "Prosím ťa vydrž. Ešte vydrž. Povedz tej zasranej astme nech teraz odíde." Hľadel mu do očí zatiaľ, čo Eddieho tvár menila farby na všetky možné odtiene.

"Nie sú tu. Poďme. Tí zasrani určite zaliezli domov ku mamičkám." Začuli hlas Henryho a dupot jeho frajerských kovbojských čižiem, keď spolu s bandou odchádzali. "Išli si vyplakať ich buzerantské očká. Haha! Len si to predstavte : Štvoroký a ten krpatý, slabošský, zachrapčaný buzerant nemôžu byť spolu ! Len si to predstavte ako kvôli tomu revú. Buzny jedny! Keď ich ešte raz uvidím nedožijú sa východu slnka. Zabiť všetkých buzerantov, do riti!" Vykrikoval Henry po lese ako zmyslov zbavený. Nakoniec jeho hlas zanikol, nastalo hlboké ticho, ktoré prerušil Eddieho nekontrolovateľný kašeľ a lapanie po dychu. Richie na neho hľadel len s otvorenými ústami.

"R-Richie!" Zachrapčal Eddie.

"Čo mám robiť, sakra?!" Richie sa dramaticky chytil za hlavu.

"M-mám a-astmu. Čo si ppráve zabudol?! Vy-vytiahni mi môj inhalátor, mám ho v pred-prednom vrecku..." Eddie bol v takom šoku, že koktal ako Bill a bol paralyzovaný, takže nedokázal ani zdvihnúť ruku a vybrať si inhalátor. Takýto šok sa mu ešte nestal, vždy si dal hneď dávku a všetko sa vrátilo do normálu, no teraz v tomto nebezpečenstve myslel len na to, ako nevydať ani zvuk. Nedostatok vzduchu sa ukázal práve takto.

Richie okamžite spravil, ako mu povedal a pridržal mu inhalátor pri ústach. Zatlačil a Eddie potiahol a zhlboka sa nadýchol. Už len zrýchlene dýchal a oprel sa o veľký koreň stromu. Z čela mu stiekla malá kvapka potu, no potom si Richie všimol, že aj obidvoch očí, no zrazu si uvedomil, že rozhodne to nie je pot. Eddie plakal, vôbec sa neupokojil, no zároveň sa svoju slabosť snažil zamaskovať smrkaním predstierajúc, že má nádchu  a slzy sa mu spustia vždy po astmatickom záchvate.

"Hej, Eds..." Nachvíľu sa odmlčal, kedže si spomenul, že Eddie tú hlúpu no zároveň roztomilú zdrobneninu mena pravdepodobne nemá rád. "Teda, Eddie." Opravil sa a kľakol si k nemu na kolená. "Čo sa deje?" 

Eddie si zakryl tvár vreckovkou, no Richie vedel, že potrebuje objatie. A tak sa nahol a vzal svojho menšieho kamaráta do náručia. Eddieho prekvapilo, že ho Richie objal bez jedného zaváhania, zrejme ho slová Henryho Bowersa o buzerantoch až tak netrápili. V tom momente bolo aj Eddiemu úplne jedno, že sa objíma s chlapcom.

"Nie som ten krpatý, slabošský, zachrapčaný buzerant. Nie som!"Povedal Eddie pevne na Richieho ramene a zahryzol si do pery. Nebude plakať.

"Pozri, to je okej."Povedal Richie jemne. "Aj keby si bol...no veď vieš..tak by mi to nevadilo. Počuješ, Eddie? NEVADILO BY MI TO." Zahučal mu do ucha a Eddie sa musel cez slzy zasmiať, no zároveň si aj potichu povzdychol, tak aby to Richie nepočul a nezacítil. Richie predsa nevedel aké to je. Richie predsa nemohol vedieť aké to je keďže si evidentne nedáva denne otázku kto vlastne je? Richie to nemohol vedieť, keď si bol svojou sexualitou zrejme istý. 

A to všetko Eddie vedel, lenže naďalej to popieral a tak si kládol stále tú istú otázku. A tak veľmi sa bál. Bál sa neznámeho. Niečoho iného. Chorého. Tak TO nazývala ich terajšia spoločnosť. Eddie sa jednoducho bál byť tým...iným. Nechcel byť. Nemohol byť. Vedel, že raz si nájde manželku (podľa hlavne) matkinho vkusu, a možno budú mať aj deti a dom, vedel, že mu jeho pohlavný úd bude tvrdnúť a občas z neho vystrekne niečo...Och, Bože. Nad tým nechcel ani pomyslieť. Najradšej by o tom nevedel. Od vždy sa mu zdali tieto veci, tieto témy nechutné...ako choroba, ktorá sa pomaly ale isto blíži a vie, že ho bude zožierať až do smrti.