Snehové vločky sa lenivo znášali z tmavej oblohy. Oceľové mračná vytvárali nepriepustnú stenu medzi hrejivými slnečnými lúčmi a zemou. Sedela na okennom parapete a sledovala uzimenú  decembrovú prírodu. Holé konáre stromov ozdobené girlandami cencúľov, kríky pokryté iskrivým popraškom a zamrznuté chodníky, po ktorých sa prechádzali dvojice zaľúbených v objatí.

Smutným pohľadom odprevadila další párik, až kým nezmizli za rohom. Vzdychla si a opäť sa vrátila k fotografii, ktorú pevne zvierala. Pozerala sa na chlapca s neposlušnými havraními vlasmi a kreolskou pokožkou, ktorý sa šťastne usmieval do objektívu. Za ním stálo dievča, bradu malo položenú na jeho ramene a objímalo ho okolo krku. Hnedé kučery mu padali do šedých očí a tiež sa vyškieralo.

Hľadela na spomienku zachytenú v drevenom ráme a snažila sa potlačiť plač. Ešte poslednýkrát pohladila chlapcovu tvár, potom fotografiu odložila, načiahla sa, zo stojana vzala milovanú gitaru a rozozvučala jej struny.

„Len ty si v mojej mysli.
Dnes hľadám porozumenie.
Pamätám si ťa tu na mojej koži,
bez toho, že by som sa chcela zblázniť."

Nechala sa unášať hudbou a spomienkami. Zavrela oči a začala snívať.

„Tento mesiac december.
Som sa už pokúšala byť tou silnou,
ale som tu znovu,
postrádajúc ťa ako včera."

Akoby sa preniesla späť v čase. Znovu ho videla vchádzať do dverí jej izby. Ostal stáť opretý o zárubňu a s jeho typickým úškrnom ju pozoroval.

„Povedz mi, či sú naše dvere stále otvorené.
Dnes na teba nemôžem zabudnúť."

Pohládzala gitarové struny v melódii spomienok. Vnímala jeho pohľad a podvedome sa usmiala. Bol tu. Neopustil ju. Všetko bolo tak, ako malo byť.

„Viem, že si myslíš, že tá láska zhasína.
Zatiaľ čo tu stále sedím, čakajúc
aby som sa znovu ocitla v tvojom náručí.
Spojiť kúsky, ktoré ostávajú.
Viem, že to, že mi chýbaš, nikdy nebude dostatočné,
a že osud sa nenapíše hneď.
Umieram túžbou povedať ti, že... "

Pohľady sa im stretli. Odrazil sa od zárubne, ona odložila gitaru a vstala. Začali sa k sebe približovať. Ruky jej položil na boky a ona ho objala okolo krku. Bradu si položila na jeho rameno. Začal sa s ňou pohybovať z boka na bok.

„Hľadám tvoj pohľad
a nachádzam diaľku.
Môžem vidieť zapadať slnko,
snažiac sa pochopiť."

Tancovali v jej izbe ako za starých čias. V pozadí počula svoj hlas, no nedokázala, nechcela vnímať slová. Slová, ktoré spievala boleli a ona nechcela precitnúť do krutej reality. Natisla sa naňho, ešte tuhšie ho objímuc. Nechala sa ním viesť.

„Povedz mi, či sú naše dvere stále otvorené.
Dnes na teba nemôžem zabudnúť."

Trochu ju od seba odstrčil, aby ju mohol otočiť. Užívala si jeho dotyky, vnímala teplo a vôňu kávy, ktorou bolo nasýtené jeho oblečenie. Cítila zimomriavky, príjemné bodanie všade, kde sa jej dotkol. Pozrela sa do milovaných čokoládových očí, aby videla šťastie a lásku, čo k nej cítil. Usmiala sa a znovu sa k nemu pritisla.

„Viem, že si myslíš, že tá láska zhasína.
Zatiaľ čo tu stále sedím, čakajúc
aby som sa znovu ocitla v tvojom náručí.
Spojiť kúsky, ktoré ostávajú.
Viem, že to, že mi chýbaš, nikdy nebude dostatočné,
a že osud sa nenapíše hneď.
Umieram túžbou povedať ti, že..."

Začal sa k nej nakláňať. Cítila  jeho teplý dych na svojej tvári. Pomaly sa približovali. V bruchu sa jej rozletel roj motýľov, už chýbal len kúsok. Naklonila sa viac v snahe prekonať posledných pár milimetrov, ktoré ich od seba delili.

„Viem, že to, že mi chýbaš, nikdy nebude dostatočné,
a že osud sa nenapíše hneď.
Umieram túžbou povedať ti, že ťa milujem."

Rozplynul sa jej pred očami, sotva sa ich pery dotkli. A ona sa opäť ocitla v prázdnej izbe s gitarou, sediac na okennom parapete.
Po líci sa jej skotúľala prvá slza. Dokonca, ani v predstavách mu nemohla darovať svoj prvý bozk.
Znovu sa zahľadela von oknom a na hruď si pritisla ich spoločnú fotku.

„Te amo."