Zo salóna ma odviedol postarší muž, asi komorník, na Reijiho rozkaz. Kráčala som za ním so zachmúreným pohľadom. Hlavou sa mi premávalo množstvo nereálnych a znepokojivých myšlienok. No ani jedna z nich mi nebránila skúmať svoje okolie a pátrať po spôsobe, ako z tejto šlamastiky von.

Chodby boli dlhé, tmavé a rovnako ako všetko ostatné, starosvätsky zariadené. Za normálnych okolností by som sa kochala olejomaľbami na stenách a gotickou krásou nového domova. No teraz som pátrala po jedinom, únikovej ceste.

Na chodbách bolo mnoho dverí a komorník mi zbežne ukazoval, kde sa nachádzajú aké spoločenské priestory. Neveľmi ma to zaujímalo. Nemala som v pláne priblížiť sa k nim väčšmi ako bude nevyhnutné.

Ešte stále sa vo mne dvíhala vlna nevoľnosti z ich zákernosti a hravej krutosti, ktorej som sa stala obeťou. Nechcelo sa mi veriť, že by skutočne mohli byť upírmi, no pri pohľade do ich hladných očí a na ostré tesáky sa mi žalúdok prepadal až do ponožiek.

„Vaša izba, slečna." Uviedol ma komorník do prepychovej spálne, ktorá bola asi taká veľká ako herňa v domove.

Vošla som dnu a on za mnou zatvoril dvere. Kufor na mňa čakal pri komode, no nemala som ani pomyslenia na jeho vybalenie. Rozhliadla som sa po stenách s tapetami, zlatom lustri s krištáľovými girlandami a posteli s nebesami. Izba ako pre princeznú, ale ubytovali v nej popolušku.

K oknu som podišla s len chabou nádejou, že mi poskytne útechu a hoci bol výhľad na záhradu plnú kvitnúcich ruží s altánom očarujúci, neponúkalo mi cestu úniku, po ktorej som bažila. Otvorila som ho a vyhliadla, nebolo tam však nič, po čom by sa dalo v prípade potreby zliezť ak si len nechcem pri páde zlámať väzy.

Zatvorila som ho a oprela sa oň. Hlavou som udrela do sklenenej tabule a tá ticho zarinčala vo svojom ráme.

Podišla som ku dverám v izbe a nahliadla do neskutočnej kúpeľne. Jej centrom bola samostatne stojaca veľká vaňa na levích nohách. Po strane som zbadala sprchu s presklenou stenou veľkú aspoň pre štyroch ľudí a v oddelenej miestnosti sa nachádzala toaleta.

Krásne, luxusné a pohodlné, dokonalá zlatá klietka.

Obeť, to slovo mi rezonovalo v celom tele. Ale prečo práve ja? Čo som urobila zle, že sa ma takto zbavili? Predhodili ma vlkom ako nadbytočné zviera z výbehu, nepotrebná.

Reijiho slová ma zasiahli väčšmi ako som bola ochotná dať najavo. V tomto dome neradno ukazovať bolesť. Z ich reakcií sa dalo veľmi rýchlo pochopiť, že moje utrpenie im slúži pre pobavenie. Moja prítomnosť je len trpená. Akási nevyhnutná súčasť ich života, trpieť vo svojej blízkosti ľudskú ženu, ale na čo? Prečo? Vraveli, že som ďalšia, teda len jedna z mnohých, ktoré už prešli dverami tohto domu a nikdy z neho neodišli. Sú naozaj mŕtve? Ktorí z nich je natoľko krutý, že sa vyžíva vo vraždení nevinných dievčat a žien? Z tých úvah ma mrazilo až v kostiach. Sadla som si na kraj postele a dovolila zradným slzám, aby mi zmáčali tvár. Neboli to však slzy smútku, ale frustrácie a bezmocnosti, ktorá sa mi rozlievala žilami spolu s krvou, ktorá by mala byť ich výživou a ak aj náhodou nie, ak aj po nej nebudú túžiť, ale nie... Na to sa radšej nebudem spoliehať.

Spomenula som si na malý strieborný ruženec, ktorý dostalo každé dieťa v ústave. Nenosila som ho už roky, ale možno je čas znova si osvojiť zvyk, ktorý sa v nás snažili vypestovať.

Odobrala som sa ku komode a otvorila svoj kufor. Posunula som skicár a spod neho vytiahla takmer prázdnu kozmetickú taštičku. Otvorila som ju a vybalila krabičku, kde odpočíval. Prívesok bol veľmi jednoduchý, ale krížiky boli posvätené, ak sú tým, za čo sa vydávajú, potom bude lepšie neriskovať a aspoň to skúsiť a samozrejme predovšetkým dúfať, že legendy, aspoň niektoré, sú pravdivé.

***

Ani po mnohých hodinách som sa nevybalila. Stále som sedela na posteli a načúvala zvukom z chodby. Strnula som vždy, keď sa v blízkosti dverí ozvali kroky. Na dverách nebol zámok a kľúč som nemala, takže zamknúť som sa nemohla. Nezostávalo mi iné, než dúfať, že mi dajú pokoj.

Ozvalo sa tiché zaklopanie, no skôr ako som sa stihla ozvať, dvere sa otvorili. Stál v nich komorník.

„Podáva sa večera, madam." Uklonil sa, zatvoril dvere a odišiel.

Nepočula som ho odchádzať, rovnako ako som nepočula jeho kroky prichádzať. Znepokojivé zistenie.

Chvíľu som zízala na dvere a zvažovala, či ísť do jedálne. Na jednu stranu sa mi nechcelo, ale možnosť, že by som im dala zámienku prísť si po mňa sem, bola ešte horšia.

V rýchlosti som sa prezliekla do jedných z mála šiat, čo som vlastnila. Boli staroružové s úzkymi rukávmi a siahali mi do pol stehien. Vysoký golier tvoril čipkový vzor a rukávy mali výčnelky , ktoré vzbudzovali dojem, že mám oblečenú košieľku na tričku s dlhým rukávom. Spodný lem bol taktiež tvorený čipkovým vzorom vystrihnutým do látky. Pod ne som si obliekla biele nepriehľadné pančuchy a hnedé sandále, ktoré boli vlastne moje jediné. Drobný krížik som si prezieravo skryla pod šaty.

Dlhé rovné vlasy som si učesala a na jednej strane vypla sponkou s umelými perlami. Výsledok bol uchádzajúci, ale určite nie taký luxusný, ako budú očakávať.

Nervózne som vyšla z izby a vybrala sa do jedálne. Bola obrovská, hoci ich tu bolo šesť i bez inej spoločnosti, tak sa mi zdala priveľká. Každý sedel na svojom mieste a jediné voľné prestreté miesto bolo medzi Shuom a Kanatom. Väčšmi ma desil chlapec zabratý do živého rozhovoru so svojim plyšovým priateľom. Našťastie boli miesta dosť ďaleko od seba a tak nehrozil ani len náhodný fyzický kontakt.

Potichu som pricupkala na svoje miesto a usadila sa.

„Dobrú chuť," zaželala som a so stiahnutým žalúdkom sa pustila do jedla.

Množstvo príborov predo mnou ma na chvíľu zmiatlo, no po chvíli pozorovania ostatných som sa začala prispôsobovať. Moje spôsoby neboli ani zďaleka také vybrané, ako tie ich. Stolovali s vybranou gráciou a hoci sa niektorí z nich, predovšetkým Kanato, v jedle vyslovene len brblali, robili to nenápadne. Každý prehrešok komentoval zo svojho miesta za vrchstolom Reiji.

Bol chladný, no dozeral na správanie ostatných ako matka kvočka a bol pripravená pohotovo vyčiniť každému z nich za ich prehrešky. Z bratov na mňa pôsobil v túto chvíľu najmenej zastrašujúco.

Nenápadne som kĺzala z jednej krásnej tváre k ďalšej a hľadala medzi nimi podobu, no rovnako ako sa líšil ich charakter, sa i oni sami na seba príliš nepodobali. Najväčšmi sa na seba ponášali Ayato a Raito. Spriaznenosť medzi nimi bola očividná, ale povahy sa zdali byť diametrálne odlišné.

„Učíš sa rýchlo," podotkol Reiji, spaľujúc ma skúmavým pohľadom, „táto schopnosť ti bude užitočná." Nevedela som, či to mal byť kompliment a tak som to prešla mlčaním.

Podobne ako bratia, i ja som jedla málo. Akosi mi zvieralo hrdlo, keď som každú chvíľu na sebe cítila pohľad niektorého z nich.

„Môžem už ísť?" zakvílil Kanato, ktorý sa svojho hlavného pokrmu takmer nedotkol, za to dezert zlupol ako malinu.

„Až dojedia ostatní," schladil ho ľadovým pohľadom. Kanato si odfrkol, ale z miesta sa nepohol.

Nakoniec sa večera skončila a každý sa vybral svojou cestou. Medzi sebou sa takmer nezhovárali. Zdalo sa, že podobne ako trpia mňa, trpia i seba navzájom. Tak by to medzi bratmi nemalo vyzerať. Ich vzťahy neboli dobré, ale prečo? Čo medzi nimi mohlo vytvoriť tak hlboké priepasti, že nie sú schopní nájsť si k sebe cestu?

***

S každým krokom, ktorý ma od nich vzďaľoval, sa mi uzol v útrobách uvoľňoval a do izby som už vkĺzla s vidinou kúpele a dlhého spánku.

Urobila som pár krokov a zarazila sa. Na posteli spokojne leňošil Ayato s rukami založenými pod hlavou.

„Konečne, už som si myslel, že neprídeš."

Srdce sa mi prudko roztĺklo, zvrtla som sa ku dverám, no ani som sa ich nestihla dotknúť. Zavreli sa mi rovno pred nosom a zostal len výhľad na ruku, ktorá ich tak bleskovo pribuchla. Roztriasla som sa v zlej predtuche, no nechcela som ho potešiť pohľadom na môj des.

Zľahka sa o mňa oprel a jeho hruď sa obtrela o môj chrbát. Hlavu mi zložil do jamky medzi šijou a ramenom. Zhlboka sa nadýchol a vyšiel z neho zvuk podobný tichému zapradeniu.

„Na toto som čakal od chvíle, keď si sa tu ukázala. Nebyť ostatných, už by si bola dávno moja."

Pohol sa a ruka zapierajúca sa o dvere sa stiahla ku golieru mojich šiat. Zháčila som sa pri dotyku jeho ľadových prstov, keď pod neho siahol a prstami prešiel až k zadnej časti, kde bolo niekoľko gombíčkov, čo ho držali pokope.

Strhla som sa a jeho prsty vykĺzli spod látky, pokúsila som sa uhnúť z jeho dosahu, no bol neuveriteľne rýchli.

Váhou svojho tela ma pritisol o dvere a ja som sa o ne bezmocne zaprela.

„Nie, prosím," zafňukala som, no ignoroval ma.

Telom ma tisol ku dverám a jednou rukou šikovne rozopol tých pár gombíkov. Potiahol látku a rozhalil ju. Cítila som ako sa na mňa ešte väčšmi pritisol a roztúžene ku mne privoňal. Znova som sa mu pokúsila vytrhnúť a tak mi zovrel v rukách obe zápästia a i naďalej sa ku mne od chrbta tisol.

Jeho vlasy ma pošteklili za uchom, pery a jazyk popálili na holej pokožke. Pocítila som jeho zuby, zľahka sa otierajúce o citlivé miesto a vtedy som zdvihla nohu a z celej sily mu dupla na chodidlo.

Pustil ma a v tom krátkom okamihu, keď zahromžil od bolesti, som rozhalená vybehla na chodbu. Vedela som, že nemám mnoho času a že je pravdepodobne oveľa rýchlejší ako ja, ale rozhodne som nečakala, že mu za prvou odbočkou vbehnem rovno do náruče. Skríkla som, zatiaľ čo on sa dravo usmieval. Zohol sa a ako vrece múky si ma prehodil cez plece. Kričala som, kopala a tĺkla ho do chrbát po celú dobu, čo ma niesol späť do spálne.

Zhodil ma do postele, no sotva som sa spamätala už na mne ležal a tisol ma do matraca. Bol o toľko silnejší ako ja. Snažila som sa spod neho vymaniť, ale márne, bol to prehratý boj.

Obe zápästia mi zovrel v jednej ruke nad hlavou. Druhou rozhaľoval látku, ktorá sa mu nechcela podvoliť a tak ju jednoducho roztrhol.

„Zdá sa, že s tebou bude zábava," zašepkal a znova mi jazykom dráždivo pohladil vybrané miesto na šiji.

„Pusti ma!" zaprosila som a potriasla hlavou v snahe zabrániť mu znova sa k tomu miestu dostať.

„Neboj sa, bolieť to bude len chvíľu."

Nahol sa ku mne a ja som sa odvrátila, krátko na to som to pocítila: Ostré bodnutie tesákov, ktoré mi prebodli pokožku a vnorili sa do môjho tela. Prehla som chrbát v bolestnej agónii, čím som mu nevedome umožnila ešte lepší prístup k rane. Cítila som a počula, ako lačne zo mňa pije. Jeho telo sa začalo zahrievať a potom sa odo mňa náhle odtrhol a zostal na mňa hľadieť.

Voľnou rukou mi siahol pod bradu a prinútil ma pozrieť sa mu do očí.

„Čo si zač?" opýtal sa náhle, no zdesenie a rezignácia z faktu, že dosiahol svoje mi nedovolili prehovoriť. Na moment, len na krátku chvíľu som sa cítila ponížená a zlomená, ako ešte nikdy v živote. No náhle sa mi do žíl vliala zlosť a tá sa nakoniec premietla i do očí.

„Zlez zo mňa, ty prekliata pijavica." Usmial sa pobavene a zvedavosť vystriedala dravosť.

„Si moja," zohol sa ku mne a bez ďalšieho úvodu sa do mňa znova zahryzol. Tentokrát nástojčivejšie ako predtým. Akákoľvek jemnosť sa vytratila a zostala len jeho neuhasiteľná túžba.

Od bolesti som v rukách zovrela obliečku a zastonala. Pokúsila som sa znova pohnúť a vytrhnúť sa mu.

„Nehýb sa, len si zbytočne spôsobuješ ďalšiu bolesť. Poddaj sa mi a uvidíš, akú rozkoš ti môžem ponúknuť," zašepkal krátko a hneď sa do mňa znova vnoril.

„Budem sa vzpierať," vyslovila som sťažka, potláčajúc nevoľnosť a mrákoty, ktoré sa na mňa znášali ako teplá perina. Snažili sa ma strhnúť do mdlôb, no chcela som, aby vedel, aby pochopil, že neprestanem.

„každú chvíľu čo sa o mňa budete pokúšať, sa vám budem vzpierať," zašepotala som z posledných síl, no potom ma už kotva stiahla do bezbolestného bezvedomia.