Auto dorazilo až poobede a šofér bol prešedivelý, no mlčanlivý chlapík, ktorý mi bez slova vzal neveľký kufor na kolieskach a šupol ho do kufra. Následne mi gavaliersky otvoril zadné dvere a on sám sa šiel usadiť za volant.

Nehovoril, nepočúval rádio a mňa rýchlo unavilo pozorovať ho. Začala som teda pozornosť venovať krajine za oknami a cestu som sa snažila vnímať ako malé očistné dobrodružstvo, po ktorom začnem žiť nový život.

***

Cesta plynula hladko a krajina vôkol ma postupne čoraz väčšmi uchvacovala svojou rôznorodosťou. Zlatými lúčmi zaliate polia pšenice a lesy ako z rozprávky. Všetko hučiace životom a spokojnosťou. Tak veľmi mi okolie pripomínalo útulné okolie domova, až to bolo takmer bolestné. Chcela som tu nájsť nový život, no okolie bolo len akýmsi odrazom toho, čo som už poznala, ale možno je vidiek jednoducho taký, všade rovnako pokojný.

Mĺkvy šofér odbočil na úzku cestu pomedzi lesný porast, skrz ktorý prenikalo len málo denného svetla. No i tak sa bolo na čo dívať. Pomedzi stromy sa prepletala vysoká zver a za autom sa dívali melancholické lanie oči, ktoré ma ponechávali v úžase. Nádherná, táto cesta bola ako dar z nebies, to som si aspoň myslela. Až na zriedkavé exkurzie sme domov neopúšťali, takže som si vychutnávala každý jeden nový podnet a prepadla ma túžba nakresliť to majestátne zviera, ktoré sme minuli, no neverila som si, že dokážem zachytiť nežný lesk v jeho očiach a hrdé držanie tela, ale môžem to aspoň skúsiť, lebo v skúšaní som bola expert.

Sotva som sa stihla spamätať, auto zastalo pred veľkou kovanou bránou, nad ktorou sa z tepaného železa týčil názov: Sídlo Sakamaki. Vystúpila som a nervózne prijala rúčku kufra. Motor hladko naskočil a skôr ako som stihla čo i len poďakovať, auto bolo preč.

Zazvonila som na zvonček pri bráne, no nik sa neohlásil. Rozhliadla som sa, no v tom sa ozval zvuk tichého mechanizmu a brána sa sama od seba otvorila. Prešla som ňou sledujúc pohľadom pozemok a príjazdovú cestu k domu. Nikde nikoho. Zmocňoval sa ma neblahý pocit, že tu niečo nie je v poriadku a že snáď došlo k chybe. No predsa by po mňa neposlali šoféra, ak by ma neočakávali.

S búšiacim srdcom a kufrom na kolieskach som podišla k masívnym dubovým dverám zdobeným úchvatnými reliéfmi. Pohladila som ich a dvere sa predo mnou rozostúpili, aby tak odhalili veľkú halu.

„Haló? Je tu niekto?" opýtala som sa naivne predpokladajúc, že sa ukáže niekto, kto by ma snáď privítal. „Haló?" Postúpila som dnu a dvere sa za mnou s vrznutím zabuchli.

Priskočila som k nim a potiahla za kľučku, no dvere sa ani nepohli. Roztrasené ruky som si pritisla na hruď a cúvla takmer do stredu haly. Kufor zostal stáť zabudnutý niekde medzi tým. Zdvihla som pohľad ku klenutému stropu a vydesene sa rozhliadla. Svojimi vybičovanými zmyslami som vnímala každý prepracovaný detail interiéru i tlkot vlastného srdca, ktorý sa musel niesť i do vzdialených častí obrovského sídla plného prepychu o akom sa mi v detskom domove ani len nesnívalo.

„Kto si?" zaznel panovačný hlas neznámo odkiaľ.

Vydesenými očami som sa znova rozhliadla a v tom som ho zbadala. Sedel tam ledabolo usalašený, akoby tam snáď bol celý deň, no bola som si istá, že ešte pred malou chvíľou bol ten diván prázdny.

„Ja, ja som..." jachtala som, no on so mnou očividne nemal trpezlivosť.

Mladý muž s ohnivými roztancovanými vlasmi a so smaragdovo zelenými očami na mňa povýšene zazrel a jeho pery sa skrútili do poloúsmevu, ktorý už od pohľadu neveštil nič dobré.

„Ja..." Cúvla som smerom ku dverám, no zastavilo ma niečo pevné.

Telom mi prebehli zimomriavky. Pokúsila som sa odskočiť, no neznáme ruky sa mi ledabolo omotali okolo pliec.

„No to sa pozrime, aké jahniatko sa to k nám zatúlalo," vyslovil nový hlas, zvodný a hravý, s podtónom škodoradosti.

Neznámy sa ku mne naklonil a zhlboka nasal vzduch, akoby ma snáď ovoniaval.

„Aká si len sladká." Odskočila som a ruky ma bez odporu pustili, akoby to bola len hra.

Predo mnou stál ďalší mladý muž s podobne ohnivými vlasmi, snáď len o čosi dlhšími a schovanými pod štýlovým klobúkom. Jeho zelené mačacie oči ma prepaľovali zanieteným pohľadom.

„Kto ste?" vypadlo zo mňa.

„To by sme sa mali pýtať my," ozval sa zo schodiska hlas naplnený chladnou dôstojnosťou.

Zvrtla som sa za ním s pocitom, že neviem kam sa dívať skôr a ktorého z nich sledovať skôr. Na vrchole schodiska stál ďalší muž. Tento sa však svojim spôsobom týčil nad ostatnými dvomi. Bol vysoký, dôstojný, s popolavými vlasmi a purpurovými očami. Okuliare, skrz ktoré na mňa skúmavo hľadel, ešte podtrhovali jeho prísny výraz tváre a dodávali jeho zjavu nádych elegancie.

„Prepáčte," ospravedlnila som sa nevediac za čo vlastne.

„Tak, hovor," vyzval ma mrazivým tónom.

Obzrela som sa na muža v klobúku a cúvla tak, aby som všetkých troch mala v zornom uhle.

„Volám sa Miura Ayumi. Rodina Sakamaki si ma adoptovala a odo dnes by som tu mala bývať."

Muži si navzájom premerali jeden druhého a potom sa ich pohľady opäť sústredili na mňa.

„Ayumi," zahrkútal zvodne muž v klobúku, akoby skúšal chuť môjho mena na jazyku.

„Nasleduj ma," vyzval ma chladne muž na schodisku. „A vy dvaja zvolajte bratov. Možno o nej niektorý z nich počul."

Muž na diváne si znechutene odfrkol: „Mne rozkazovať nebudeš." Tvár muža na schodisku stuhla, no poznámku nekomentoval.

Chcela som nájsť pohľadom druhého muža, no ten medzičasom zmizol neznámo kam.

„Poď," opäť ma vyzval ten muž, no tentokrát o čosi netrpezlivejšie a s väčším dôrazom na rozkaz v jeho slovách.

Šla som, lebo ma nenapadlo nič lepšie, ako sa pokúsiť objasniť túto bizardnú situáciu.

Muž ma usadil do salóna s vintage nábytkom. Všetko tu bolo ladené vo svetlých farbách, no vzhľadom na postupne sa zhoršujúce počasie za oknami to pôsobilo ponurým dojmom. No možno to bolo nie len tým, ale na dojme sa podpísal i fakt, že títo muži na mňa pôsobili na úrovni, ktorá mi naháňala strach a vyvolávala vo mne vlny desu. Všetky inštinkty sa vo mne búrili a kričali, aby som sa dala na ústup. No nechcela som, aby medzi nami zostalo toľko neznámych, tak som poslušne sedela a čakala na ostatných, ktorých dal ten muž zavolať.

„Uvoľni sa, Maličká," zašepkal mi do ucha zvodný hlas až som sa strhla a vyľakane sa obzrela na muža v klobúku.

Otočila som k nemu tvár a pocítila ako pohovka vedľa mňa poklesla. Prudko som sa zvrtla a ocitla sa zoči voči skôr chlapcovi ako mužovi s detskou tvárou a vlasmi i očami rovnako levanduľovými.

Prepadol ma náhly stiesnený pocit obkľúčenia a vyskočila som na rovné nohy. Prešla som okolo konferenčného stolíka a cítila na sebe šesť párov očí, z ktorých som strácala niť myšlienok.

Len zbežne som si prezrela mladých mužov, ktorých som ešte nevidela a ktorí na mňa hľadeli ako na otravného švába, čo sa im votrel do života.

O zárubňu dverí sa opieral rebelsky pôsobiaci muž s vlasmi takými plavými, až boli biele a v očiach mu plápolala nenávistná iskra, ktorej som nerozumela. Mohla i nemusela som byť príčinou jeho hnevu, ale možno ho rozzúrilo už len to, že ho vyrušili kvôli môjmu príchodu.

Celkom vzadu pri stene ma spod neprítomne privretých modrých očí sledoval ďalší z bratov s blond vlasmi s jemne ryšavým nádychom a slúchadlami v ušiach. Nebola som si istá, či vníma vzniknutú situáciu a či má vôbec v pláne počúvať.

Chlapec na pohovke ma potešene sledoval zákerným pohľadom zatiaľ čo v rukách zvieral plyšového medvedíka s koženou páskou cez oko.

„Toto je Miura Ayumi," predstavil ma a mávol mojim smerom rukou v bielej rukavici, „počul niekto z vás o tom, že by dnes mala prísť?" opýtal sa ten dôstojný muž s popolavými vlasmi svojich súrodencov. Sedel v kresle, s nohami ledabolo prekríženými, skúmal tváre svojich súrodencov a hľadal v nich náznak vysvetlenia mojej prítomnosti.

Znenazdajky sa ozval ten muž s neprítomným pohľadom a všetky pohľady sa sústredili na jeho flegmaticky podanú informáciu.

„Vravel, že pošlú ďalšiu," vyslovil a ostatným to očividne stačilo.

„A aká je rozkošná," podotkol muž v klobúku s hriešnym úsmevom na moju adresu.

„Tentokrát ju máme nechať žiť," dodal modrooký muž a opäť akoby sa ponoril sám do seba.

Chlapec stisol svojho medvedíka a nespokojne si odfrkol, ale potom, akoby ho napadla nová hra sa na mňa znova pozrel s fanatickým výrazom v tvári a prázdnymi očami.

Chlapec v klobúku sa znova zjavil po mojom boku a objal ma okolo pliec, tentokrát mi nedovolil tak ľahko sa z jeho zovretia vymaniť. Pritisol sa ku mne a cítila som jeho ľadový dych na šiji. Vydesene som vzhliadla pred seba snáď v nádeji, že mi niektorí z nich pomôže, no predo mnou stál chlapec so svojim medvedíkom. Náhle sa ku mne naklonil a olízal mi tvár. Vydesene som zhíkla a chcela od nich odstúpiť, no zovreli ma vo svojom objatí.

„Nie, prosím, pustite ma!" Ale moje slová a prosba v nich im len vyčarovala potešené úsmevy na tvárach.

„Hm," naklonil sa dopredu muž s štýlovo strapatými červenými vlasmi a zaujato scénu sledoval.

„Vy ste synovia rodiny Sakamaki?" Elegantný muž na pohovke prikývol a poopravil si okuliare. „Adoptovali ma ako vašu sestru, takto by ste sa ku mne nemali správať!" zdôraznila som, brániac sa ich zovretiu. Moje slová nemali požadovaný účinok, rozosmiali ich.

Bielovlasý muž si znechutene odfrkol, otočil sa a vyšiel z miestnosti, akoby sa míting skončil.

„Vysvetlím ti, čo ti zamlčali. Si len obeť, jedna z mnohých, ktoré sem poslali." Zamyslel sa ten elegán a dodal, „je na tebe či sa budeš slušne správať a prežiješ, alebo zomrieš."

„Prosím?"

„Cirkev, ktorá sa o teba roky starala ťa teraz obetovala. Chovali ťa ako jahňa na porážku," odvetil.

„Tomu neverím!" oponovala som mu.

„A predsa si tu. Vydaná na pospas našim túžba. Si väčšmi naším majetkom ako sestrou." Pozrel na dvoch zo svojich bratov, ktorí ma medzi sebou zvierali a hravo do mňa dobiedzali. „Pustite ju, podobné aktivity si nechajte na neskôr."

Muži, ktorý ma medzi sebou zvierali ešte chvíľu otáľali, no nakoniec ma nespokojne prepustili.

„Od tejto chvíle si súčasťou domácnosti Sakamaki," informoval ma strojene muž v okuliaroch zo svojho miesta. „Bez povolenia neopustíš pozemky našej rodiny, ak sa o to pokúsiš – zomrieš."

Nemo som na neho zízala a snažila sa stráviť všetko to, čo sa tu práve odohralo. Snažila som sa dať tejto situácii akýkoľvek zmysel, ale hlavou sa mi preháňali len samé šialenosti.

„Toto je Shuu," ukázal na modrookého blondiaka s medovými vlasmi, „prvorodený syn. Ja sa volám Reiji. Tamto je Ayato," pohodil rukou k panovačnému mužovi, ktorý ho zjavne nerešpektoval. „To je Raito," kývol na muža v klobúku, ktorý sa mi posmešne uklonil, „a vedľa neho je Kanato." Strelila som pohľadom po chlapcovi s medvedíkom.

„To bude zábava, Tedy. Urobíme ti z nej novú kamarátku," prihovoril sa hračke, no všetci to ignorovali, akoby to bolo úplne normálne.

„A ten čo odišiel sa volá Subaru," dodal.

Hľadela som z jedného na druhého v nádeji, že sa jedná o nejaký krutý žart, ale muži na mňa hľadeli rovnako ako mačka sleduje nič netušiacu myš. Striaslo ma a poodišla som ešte o hodný kus z dosahu Kanata a Raita.

„Ja myslím, že tu došlo k nejakému omylu," podotkla som s tichou dušičkou.

„Všetko sa vysvetlilo, nie je to omyl, drahá sestra," vyslovil s iróniou v hlase Reiji.

„Vitaj do rodiny," zaševelil mi do ucha zvodný hlas so sadistickým potešením.

Uskočila som a ustúpila o ďalší krok.

„Čo ste zač?" opýtala som sa s rastúcim podozrením.

Na otázku mi odpovedali oči zvýraznené ich vnútorným svetlom a niekoľko zubatých úsmevov s vycerenými tesákmi.

„Upíri," šepla som neveriacky.

„Užijeme si spolu množstvo zábavy," usmial sa Raito a prebodol ma mačacím pohľadom sľubujúcim hriech.