Zdola sa ozval akýsi neidentifikovateľný zvuk.

Pokúšal som sa rozpamätať si, čo sa mi snívalo. Mal som pocit, že to bolo niečo dôležité, no hneď ako som si spomenul na niektoré útržky sna, zmizli mi pred očami tak rýchlo, že som sa im nestihol pozrieť do tváre. Nech som za nimi načahoval ruky akokoľvek, poslepiačky ich nasledoval do tmy, nedosiahol som na ne.

Zvuk, ktorý má zobudil, sa ozval po druhý raz. Stále bol síce tlmený hučaním v ušiach, ktoré znelo akoby mi v hlave pochodovali vojaci v ťažkých čižmách, no už nebolo pochýb. Trieštenie skla.

Zmätene som sa obzrel okolo seba, hustú tmu pretínali občasné lúče slabého svetla, ktoré prenikalo cez záclony. Zo smeru, ktorým by mali byť dvere, sa ozval krik, nasledovalo ďalšie rozbíjanie.

"Dobré ráno," ozvalo sa z druhej strany izby. Môj mladší brat sa zjavne zobudil tiež.

"Čo to dopekla robia?" zaboryl som tvár do vankúša a snažil sa spomenúť si na svoj sen. Niečo som v ňom nedokončil.

"To, čo vždy," hlas desaťročného chlapca by nemal byť naplnený rezignáciou a odporom. Za všetko môžem ja.

Hlasy zdola sa zlievali do jedného nezrozumiteľného hluku a odrážali sa od stien nášho bytu, akoby to bol operný spev a nie ďalšia nezmyselná hádka. Sklo. Predstavoval som si, ako je celá obývačka pokrytá črepinami.

"Kedy sa už jednoducho rozvedú?"

"Adam!" okríkol som ho.

"Čo? Páči sa ti ten krásny zvuk?" nočné ticho znovu preťal výkrik, "Toto vedie maximálne k tomu, že ráno nemáme do čoho nalievať vodu."

Pokrútil som hlavou, no v tme ma nemohol vidieť. Nemohol som dopustiť aby sa rozdelili. Mohol by som za to ja. Tak ako môžem za Hanu. Všetko je to moja vina. Sebec.

Adam sa už neozval, len som počul ako sa pretočil na druhú stranu a pomaly zaspával pri piesni, na ktorú si už stihol zvyknúť.

Vedel som, že tak skoro nezaspím, a to nebolo dobre. Keď nespím, tak rozmýšľam a rozmýšľanie sa stalo bolestivým. Kým som neupadol do bezsenného spánku, pred očami som mal Hanine vlasy farby sena a pach dezinfikovanej nemocničnej miestnosti.

O dva dni neskôr z tej noci neostalo nič. Bola rovnaká ako všetky ostatné a zanikla vo víre dôležitejších myšlienok.

Sedeli sme s Mung a Holgerom v kaviarni a čakali na Violet, ktorá sa k nám mala každú chvíľu pridať. Podnik sa volal Baker Street a bol plný fanúšikov Sherlocka Holmesa. Našli sa tu ľudia všetkého veku s čiapkami na hlave alebo (čo sa týkalo najmä fanúšikov nového seriálu, ktorých tu v poslednej dobe bolo vidieť viac, ako milovníkov klasiky) kabátmi s vyvratenými goliermi a šálmi. A to aj teraz v lete, majiteľ musel kúpiť tri ventilátory, ktoré ticho hučali z rohov miestnosti. Ako jedny z mála ľudí sme boli oblečení normálne. Ale aj napriek tomu všetkému tu bolo útulne, pohodlné kreslá, tichá hudba a tematické plagáty na stenách dodávali tomuto miestu oddychovú atmosféru.

Holger miešal šľahačku a horúcu čokoládu, začo mu Mung vynadala, že si mení delikatesu na akúsi bledohnedú brečku a usrkla si z tej svojej, dávajúc pozor, aby šľahačka a čokoláda ostali na svojich vrstvách. Iba som nad ňou pokrútil hlavou a chystal sa skúsiť, či moja čierna káva konečne vychladla, keď sa z druhej strany ozval zvonček.

Všetci sme sa s nádejou otočili smerom k dverám. Na koberci zaklopali letné sandále a postava v limetkovozelených šatách, ktorá v miestnosti plnej čiernych kabátov a tričiek akoby svietila, sa pohla smerom k nášmu stolu. Mung jej zakývala.

"Ahojte," pozdravila nás Violet, a keď si sadala k stolu, kreslo pod ňou nepatrne zavŕzgalo. Vyzerala, ako vždy, oddýchnuto a veselo, rozmýšľal som, čo jej tak často zlepšuje náladu.

"Už sme si mysleli, že neprídeš. Tuto Vinco do seba leje druhú kávu," Holger kývol hlavou smerom ku mne. Na znak pozdravu som zdvihol šálku a znova ju položil, pretože bola celá rozpálená

"Prepáčte, cestou som sa zasekla v podchode."

"Podchody väčšinou bývajú dostatočne široké," usmiala sa Mung a počkala, kým si Violet objedná niečo na pitie.

"Nejaký muž tam hral na husle. Musela som sa pri ňom zastaviť"

"Mala by si si dávať väčší pozor, nebývajú tam dobrí ľudia."

"Ako môže niekto, kto tak krásne hrá,  niekomu ublížiť?" začudovala sa. Slabo som sa zasmial, na čo do mňa Holger strčil lakťom.

"Ľudia ubližujú. Všetci bez rozdielu. Je jedno ako sa tvária navonok," cítil som zvláštnu radosť z toho, čo hovorím, akoby som zakrýval čo som spôsobil, ale Violin sklamaný výraz tento pocit ihneď zahnal.

"Mýliš sa," zabodla očí do tých mojich, ale tam sa rozhovor našťastie skončil, prerušený čašníčkou, ktorá jej priniesla horúcu čokoládu.

Teraz na stole ležali tri, jedna bledohnedá, druhá do polovice prázdna (alebo plná?) a tretia s extra cukrom. Študoval som kávové kruhy na stole. Vždy doň niekto omylom kopol, tak sa pohli, akoby sa chceli vyliať z im predurčeného celku, no napokon poslušne ostali stáť a odrážali žltkasté kaviarenské svetlo.

"Chutí ti to?" Violet sa zamračila na moju šálku, ktorá už vychladla a ja som si ju mohol konečne vychutnať, horká káva chutila nevýrazne a kyslasto. Presne, ako to mám rád.

"Nechápem ako niekto môže piť také svinstvo. Je to divné, však?" Mung, ako uhlavný nepriateľ kávy, odpovedala za mňa.

"Hovorí slečna, ktorá počúva klasickú hudbu," usmial som sa do šálky a ona len prevrátila oči.

Mung sa otočila smerom k Violet a vysvetľovala: "Každý je tu tak trochu z iného súdka. Tuto Holger napríklad... Holger nemiešaj si tú čokoládu, lebo prisahám pred pánom bohom, že ťa zabijem... Tuto Holger napríklad počúva punk. Kto by to naňho povedal, že?" Mung znela ako mestský sprievodca, zatiaľ čo Violet dookola prikyvovala a zdala sa byť zmätená z toho, že ju Mung držala za plecia a otáčala k ľuďom, o ktorých práve rozprávala. Muselo to byť poriadne nepríjemné, "a hen Vincent, ten neviem odkiaľ prikvitol, ale ten nepočúva hudbu vôbec a nikdy ani nepočúval."

Možno zabudla, že som ešte pred polrokom chodil všade so sluchátkami. Presnejšie, počúval som len jednu pieseň, stále dookola. Hanina obľúbená, No Ceiling od Veddera. Neviem posúdiť, či mi to pomáhalo, alebo škodilo. Mung mi to asi iba nechala pripomínať. Niekedy som chcel zo seba vykričať nech sa o mňa nestará. Že som v poriadku, nech s Holgerom neplýtvajú čas na niekoho, ako ja, pretože som posledný človek, ktorý si to zaslúži.

"A ty?" Obrátil som sa na Violet.

"Ja... Je to trochu zložitejšie. Keď to zoberieš z tejto stránky, tak v podstate počúvam všetko."

"To akože pop, blues a metal v jednom." Mung zdvihla obočie.

Violet chvíľu neodpovedala, iba sa zaprela chrbtom o nízke operadlo kresla, akoby, ako fotograf, haľadala najlepší záber a obzerala si nás: "Ako ste sa vy traja našli?"

"Čože?"

Cítil som sa zvláštne keď o nás hovorila ako o záhade, zatiaľ čo ona sama jednou bola. Ale prinútila ma zamyslieť sa nad tým. Ako sme sa my vlastne spoznali?

Pamätám si veľa detialov, tváre, hlinu, kresbu lacného dubového dreva na stoloch v jedálni a ťažký dusný vzduch.

V deň, keď som spoznal Holgera, bolo príšerne teplo, hoci deň predtým pršalo. Viem to, pretože hlina do ktorej som prstom kreslil obrázky bola z jednej strany rozpálená a z druhej vlhká a neforemná. Začínal sa môj druhý rok na základnej. Nemal som veľa kamarátov, hoci si už nepamätám presne prečo.

Chlapec, ktorého som až do konca deviateho ročníka volal Ten s tou krivou ofinou sa pozeral na obrázok, ktorý som práve kreslil. Myslím, že to bol brontosaurus. Za jeho smiechom sa otočila polovica triedy a všetci sa okolo mňa postavili do kruhu a hovorili mi, aký som hlúpy a nedeukovaný: Derren Potter (ktorému sa neskôr smiali kvôli priezvisku) očividne od tatka počul nové slovo a ostatní po ňom ako ovce chybne opakovali. Z nejakého dôvodu som si pripadal ako africké jazero ku ktorému sa všetky šelmy prišli napiť mojej trpezlivosti. A tá by v tej chvíli aj zmizla ako horolezec do hlbín pod ním, keď sa mu pretrhne lano, nebyť mojej záchrany.

Dovtedy som Holgera len vídal v triede a s rešpektom ho obchádzal, volajuc ho Ten strašne vysoký chlapec, ale potom sa všetko zmenilo. Lakťami si prakticky prebil miesto do stredu kruhu. Najprv som sa zľakol, že ma ide zmlátiť.

Pamätám si, čo povedal svojím vysokým piskľavým hlasom: "Choďte všetci preč a starajte sa o seba. Derren, očividne si tu ty ten needukovaný."

Skupina sa s úctou pred jeho slovami (hoci pravdepodobne skôr výškou) rozpŕchla a nechala nás osamote. Usmial sa na mňa a pomohol mi vstať. Od toho dňa to už nebol Ten strašne vysoký chlapec, ale Holger.

Mung a Hanu sme obaja spoznali v ten istý deň. Začala sa stredná škola, pritrafilo sa nám s Holgerom ostať spolu a všetci nový študenti hľadali svoje učebne a liezli učiteľom na nervy. Jednou dôležitou úlohou bolo tiež nájsť nejakých ľudí, ktorí vám až tak nevadia a spoznať ich. Keďže sme s Holgerom už nikoho na večerný maratón seriálov a videohier nepotrebovali a spolužiakov sme už na začiatku okato odsúdili ako osoby mimo nášho záujmu, ostali sme len my dvaja. Mysleli sme si, že nám nikto nechýba, dokým sa k nám raz na obede zrazu nepridali dve dievčatá a nezačali kričať jedna cez druhú.

Celý rozhovor, alebo skôr monológ, znel príliš chaoticky, aby z neho niečo bolo. Týkalo sa to toho, akí sú chalani v ich triede dementní, ale ja som veľmi nepočúval. Pozeral som sa na Hanu. Zatiaľ bola len bezmenným dievčaťom, ale to sa malo zmeniť. Vlasy mala vtedy ešte dlhé po pás, v hustých vlnách jej padali do tváre a neprestajne si ich odhŕňala, na perách jej celý čas hral slabý úsmev. S hanbou priznávam, že Mung vedľa s hnedou metlou na hlave a veľkou vyrážkou v strede čela ma od začiatku vôbec nezaujala. Neviem, ako som vtedy rozmýšľal, bol som len povrchný hlupák, záležalo mi na veciach, ktoré sú v skutočnom úplne irelevantné. Im to však asi nevadilo, pretože prišli aj na ďalší deň. A potom aj na ďalší. Potom neprišli, lebo bol víkend, ale odvtedy sa z týchto dvoch šialených dievčat stala súčasť môjho života.

A teraz sme tu sedeli, v našej kaviarni. Ale namiesto Hany tu bola Violet. Tá Violet, ktorá sa neskôr stala stredom môjho sveta, ktorá skladala servítky do lodičiek, bola záhadou a pripomínala mi Hanu, no zároveň bola úplne iná.

"Bolo to vlastne celkom normálne stretnutie."