Autobus zatrúbil. Jeho klaksón sa zmenil na drnčanie, až kým si Leah neuvedomila, že zvoní budík na poličke v jej izbe. Posadila sa na posteli, zmätená. Vždy si nastavovala budík na telefóne, nespomínala si nato, že by natiahla hodiny, ktoré jej teraz pravidelne tikali nad hlavou. Siahla rukou pod vankúš a nahmatala svoj mobil – bol vypnutý.

Chvíľku jej trvalo, kým sa zorientovala. Cedric jej vyvolával na telefón, tak ho vypla. Preto nastavila starý detský budík, ktorý už nepoužívala. Myslela na neho pred spaním, možno preto sa jej snívalo o ich poslednom stretnutí, kedy od neho utiekla.

Prečo sa jej však do sna znova vkradol prízrak, nevedela.

Rukami chcela pohladiť zlatý krížik. Bol to jej talizman, ku ktorému sa vždy utiekala, keď sa cítila nepohodlne. Stal sa z toho zvyk, ktorý ju upokojoval. Tentoraz sa jej ruka zastavila na polceste k výstrihu. Retiazka na jej krku chýbala, strhol jej ju Cedric.

Zrazu bolo všetko jasné. Mama verila, že ten prívesok ju mal chrániť. Ten prízrak sa na ňu zavesil, pretože oň prišla. To znamenalo, že dnes mala pred sebou veľmi dôležitú úlohu.

Včera prišla zo školy rovno domov a zopakovala otcovi tie isté klamstvá, ktoré si vypočula aj jej triedna učiteľka. Preto bola dnes ráno kuchyňa prázdna. Leah vzala z taniera pripravený sendvič, no dnes jeho osudom nebol koniec smetnom koši. Namiesto toho ho zabalila do svojho batohu a vyšla z bytu.

Vybrala sa smerom k železničnej stanici. Do mesta, v ktorom ešte len pred dvoma rokmi bývali, to vlakom bolo zhruba hodinu a pol. Otec by ju tam už nikdy viac nepustil. Dokonca i ona sama sa zaprisahávala, že tam už nikdy viac v živote nevstúpi. A napriek tomu tam dnes išla. Musela.

Sadla si na voľné miesto do prázdneho kupé a zatvorila dvere. Na uši si nasadila obrovské slúchadlá a sledovala nástupište z okna. Vlak bol o takomto čase prázdny. Zvyčajne väčšina ľudí išla smerom sem. Bolo tu viac škôl, viac firiem. Typické veľké mesto s obrovským množstvom príležitostí a anonymitou, ktorú ich rodina tak potrebovala.

No ona sa teraz vracala späť, na miesto, kde ju každý poznal. Kde takmer každý vedel, čo sa odohralo, no aj napriek tomu im to nezabraňovalo v súdení.

Vo vrecku jej zavrčal mobil a ona si zahryzla do pier, keď zazrela Cedricove meno. Zrušila jeho hovor a znova vypla telefón. Odstavila si tak svoj jediný zdroj hudby. Vzdychla a zložila slúchadlá dole z hlavy. Musí vydržať celú jazdu v otravnom tichu. Nekonečnú cestu, počas ktorej bude musieť tolerovať svoje zákerné myšlienky a spomienky.

Vlak sa pomaly pohol a ona zatvorila oči.

Bola unavená. Spleť obrazov zo snov ju prenasledovala aj počas bdenia.

Premýšľala nad tým, či bude triedna ihneď telefonovať otcovi, keď zistí, že chýba. Bude si myslieť, že je niekde u doktora, alebo že chodí poza školu? Môže mať rodič tak silnú moc, že zavelí domáce väzenie a zakáže svojmu dieťaťu ísť na vyučovanie?

Zasmiala sa nad vlastnou hlúposťou. To by sa jej tak hodilo. Nikdy nechápala, prečo niektoré školy v ich okolí za trest študentov suspendovali a nemohli prísť na vyučovanie. Pre ňu to bolo skôr niečo ako vykúpenie. Nemusela ísť nikam, mohla sedieť doma pred telkou, nevnímať žiadne slovo z toho, čo pozerá, ale hlavne, nemusela sa pred nikým tváriť, že je v poriadku.

Napokon sa jej podarilo zaspať pokojným spánkom. Žiadna príšera ju v snoch nenavštívila, no aj napriek tomu sa strhla zo spánku po takmer hodine. Pretrela si oči a spoznala, že na ďalšej vystupuje. Tých pár minút už prešlo rýchlo.

Nástupište bolo presne také, ako si ho pamätala. Malé a špinavé. A takmer prázdne.

Vyložila si batoh na chrbát a prešla ku schodom. Kráčala podchodom, ktorý sa jej vždy snažil nahovoriť, že je vlastne vo veľkej tunelovej mrazničke. V lete jej ten chlad prišiel ako príjemné osvieženie. Teraz na ňom nič srdečné nebolo. Ignorovala nápisy pouličných pseudo-umelcov na stenách a vytrvalo kráčala za svojim cieľom.

Kostol a fara boli neďaleko námestia, takmer v samom centre mestečka. Mama spomenula, že prívesok posvätil kňaz z ich farnosti. Hoci sa ho nato nikdy v živote neopýtala, musel to byť otec Francis. Iného farára tu nemali.

S otcom Francisom sa naposledy rozprávala predtým, ako sa odsťahovali. Iba on jej vždy dokázal pomôcť. Nebolo by to tým, že sa mu podarilo obrátiť ju na vieru, alebo presvedčiť, že Boh ju spasí. Bolo to tým, že ju ako jediný dokázal vypočuť bez toho, aby ju odsúdil za všetko, čo sa udialo. Nech mu povedala čokoľvek, nemyslel si, že je blázon, nemyslel si, že je zlým človekom.

Bol to pravdepodobne on, čo dal jej matke zlatý krížik, ktorý nosila po celý ten čas so sebou. Leah ho aj napriek tomu považovala iba za memento po matke. No až teraz, keď bol fuč, začínala premýšľať nad tým, či ju skutočne nechránil.

Keď napokon zastala pred dverami fary, dopriala si pár hlbokých nádychov, aby sa upokojila. Natiahla ruku a zabúchala na dvere.

Z úst jej vyšla para, bolo tu o dosť chladnejšie, než u nich. Dúfala, že sa jej to podarí čo najrýchlejšie vybaviť a potom odtiaľto vypadne. Všetky tie známe budovy a chodníčky jej zamotávali hlavu.

Ťažké drevené dvere sa otvorili a von vytrčila hlavu stará pani. Leah si nespomínala na jej meno, ale na vráskavé čelo tvár a prižmúrený pohľad áno. Bolo iróniou, že najväčšia klebetnica mestečka sa hrala na najväčšiu sväticu a takmer každý deň pomáhala na fare.

„Leah?"

Zovrela pery. Tá stará ženská ju spoznala. Myslela si, že to nebude možné, mala predsa prefarbené vlasy, nosila výrazný očný mejkap. Ako ju len mohla rozoznať?

„Hej," odvetila a potom si odkašľala. „Otec Francis tu nie je?"

„Ale moja drahá, otca Francisa preložili na inú farnosť."

„Čože?"

„Po niekoľkých rokoch zvyknú jednotlivých kňazov vymeniť. Nevedela si o tom?"

„Nie," pokrútila hlavou.

Jej plán B sa rozpadol na prach. Farár bol preč. Už tu nebol nik, komu by mohla povedať o tom, čo sa jej stalo. Nebol nikto, kto by jej mohol pripraviť prívesok, ktorý by ju ochránil.

„Vďaka," povedala len.

Nečakala na odpoveď starej panej, ponáhľala sa rýchlo preč, potláčajúc sklamanie v celom svojom bytí. Dúfala, že sa jej podarí zmiznúť skôr, než sa po meste rozšíri, že sa tu zjavila. Niektorí z otcových známych tu stále boli a on by sa tak mohol o tomto jej dnešnom výlete ľahko dozvedieť. No najbližší vlak išiel až o hodinu. Musí vymyslieť, ako sa zabaviť v tomto prekliatom meste. V žalúdku jej zaškvŕkalo, ale mala ho príliš zovretý nato, aby sa pokúsila o zjedenie raňajok.

Namiesto toho sa pobrala k cintorínu. Bol za farou, ale museli ste ísť viac dozadu, ďalej po ceste, ktorá smerovala do kopca. Navôkol boli stromy a ako malá sa tam rada chodievala hrávať. Páčilo sa jej, že hoci žila v meste, boli tam miesta, kde sa dal nájsť nedotknutý kus prírody.

Jej terajší domov pozostával z mixu betónu, asfaltu a vysokých sklenených budov. Občas sa našlo pár vetchých stromov, no so zeleňou tu sa to nedalo porovnať.

Prešla na druhú stranu cesty a kráčala nahor do kopca. Trocha sa pri tom zadýchala, jej kondička bola mizerná. Vypnutý mobil vo vrecku ju pálil. Odolávala pokušeniu zapnúť ho. Bola si istá, že len čo sa prebudí, zasype ju množstvo neprijatých hovorov od Cedrica a možno i otca. Musí sa dnes vrátiť do školy. Vymeškala vyučovanie, aby mohla získať naspäť prívesok, no prepočítala sa. Teraz príde naspäť s prázdnymi rukami a absolútne nič svojim výletom nezíska.

Zastala pred pootvorenou kovovou bránou cintorína. Bola tvorená tenkými čiernymi tyčkami, ktoré boli obmotané hrdzavejúcimi okvetnými lístkami. Dotkla sa rozheganej kľučky a potom potiahla dvere k sebe. Pánty prenikavo zaškrípali.

Vošla dnu a pokračovala po dláždenom chodníku. Bolo tu ticho a až na jednu starú pani, ktorá práve čistila jeden z hrobov, tu už nik ďalší nebol. Nečudovala sa. Väčšina normálnych ľudí bola o takomto čase v práci alebo škole. To ona tu strašila ako duch z minulosti.

Po oboch stranách cestičky rástol rad vysokých tují a nechýbalo ani pár okrasných kríkov. Všade navôkol zo zeme trčali náhrobné kamene. Niektoré boli vyleštené a nové, iné naopak staré a ošarpané, ich vytesané písma pomaly strácali svoju čitateľnosť. Ich sivosť dopĺňali množstvá farebných kytíc a sklenených kahanov. V niektorých ešte stále blikotali sviečky. Sviatok mŕtvych sa blížil.

Leah prešla popri starších náhrobkoch a zamierila ešte vyššie. Cintorín pomaly nemal miesto a nové hroby posúvali čoraz vyššie do kopca. Tak tomu bolo aj pred dvoma rokmi, keď spolu s celou triedou kráčala hore chodníkom a premýšľala, čo urobí mesto potom, keď sa jeden z náhrobných kameňov dostane na vrchol nízkeho kopca.

Zastala pred radom, ktorý jej bol povedomý. Pamätala si elegantný hrob z čierneho lešteného kameňa, ktorý tam stál odjakživa. Vtedy tento rad končili, no teraz videla, že ďalej nahor sa tiahli dva nové rady. Pomyslenie nato, ako veľa ľudí umrelo za posledné roky, ju vyľakalo. Pripomenulo jej, že hoci jej sviečka života stále horí, plameň jedného dňa skôr či neskôr zhasne.

Odbočila do uličky a prechádzala pomedzi hroby až na samý koniec. Zastala pred jednoduchým sivým náhrobným kameňom a pozrela na čiernobielu fotografiu pripevnenú na kameni, ktorá bola zarámovaná v oválnom bielom ráme dozdobenom zlatým prúžkom.

Dievča na nej malo bledú okrúhlu tvár, na ktorej vyčarovalo ostýchavý úsmev. V svetlých očiach ešte stále bola iskra života. Jemné hnedé vlasy jej dopadali až za chrbát. Vždy snívala o havraních vlasoch, no nikdy sa neodvážila ich zafarbiť. Plánovali, že si tie vlasy raz prefarbia spoločne a budú ako sestry, no nedočkala sa toho.

Čupla si k hrobu a trhane vydýchla.

Romaine vždy obdivovala biele tesané vtáčiky, ktoré rodičia dávali na hroby svojim deťom. Tento zmysel pre estetiku mali spoločný. No ani vo sne by im nenapadlo, že Romaine sa svojej vlastnej mŕtvej holubice dočká.

Romaine – jej najlepšia priateľka. Maine bývala samotárka a celý život poriadne nemala žiadnych kamarátov, až kým sa s ňou nezačala baviť ona.

Leah ju v prvom ročníku na ich starej strednej rýchlo zatiahla do ich partie a zrazu zistila, že majú kopec vecí spoločných. V prvom rade to bola ich láska k nadprirodzenu. Obe zbožňovali strašidelné televízne šou a skúšali drobné kúzla. A obe verili, že niekedy stačí dúfať v zázrak a on sa skutočne stane.

Keby sa o tom zmienila teraz, na prahu dospelosti, mohli by jej nariadiť vyšetrenie. Každý tak nejako očakával, že decká z takýchto vecí časom skrátka vyrastú. Medzi jej spolužiakmi kolovali rôzne hororové historky o tom, čo sa skutočne dialo s ľuďmi, ktorí v takéto niečo verili. Zvyčajne boli úzko prepletené s príbehmi ľudí, ktorí spackali psychologické testy.

Otec dokonca spomínal, že iba pred pár rokmi boli bežné sekty a kulty, ktoré verili v rôzne nadpozemské bytosti. Neboli to vždy iba bohovia, boli to často démoni, alebo naopak, anjeli. Veštice a liečitelia boli takmer na každom rohu. Aj Leah si spomínala na jednu z paranormálnych šou, ktoré kedysi so zatajeným dychom sledovala.

V priebehu posledných rokov však tieto veci postupne vymizli. Ľudia na ne prestali veriť. Nahlasovali veštice a liečiteľov ako podvodníkov a šarlatánov, ktorí okrádajú bezbranných ľudí. Museli si teda zbaliť svoje veci a zdúchnuť skôr, než skončia na súde. Úrady boli voči nim nekompromisné. Novodobá verzia procesov s čarodejnicami.

Vtedy však boli všetci iba deckami. Ich záľuby síce neboli ideálne, alebo boli stále akceptovateľné ako pozostatok detskej hravosti. Preto im nikto nevenoval pozornosť. No oni brali svoje záľuby vážne. Mali svoj vlastný tím, vždy vzali svoje mobily a fotoaparáty a snažili sa nafotiť nejaké strašidelné miesta. Potom na fotografiách hľadali zvláštne znamenia a škvrny, ktoré by sa mohli podobať na duchov.

Hoci nikdy nič nenašli, bola to pre nich zábava. Až kým sa jej Maine nepriznala, že počuje čudné hlasy a musí byť prekliata. Bola zvláštna a ľudia to z nej dokázali vycítiť. Mnohí ich spolužiaci si preto od nej udržiavali odstup. Väčšina z nich už z takých vecí predsa dávno vyrástla.

O pár týždňov nato ju na hodine telesnej v rámci vybíjanej strčili. Keď si narazila ruku, učiteľka jej vyhrnula rukáv a celá trieda uvidela, že má predlaktie pokryté jazvami a chrastami. Niektoré z nich boli dokonca čerstvé. Potom sa všetko vymklo spod kontroly...

Leah prehľadala celý hrob, no nenašla žiadne sviečky. Vlastne, nemala so sebou ani len zápalky, či zapaľovač. Zasmiala sa na vlastnej hlúposti. Hľadá sviečky, aby mohla na jej pamiatku nejakú zapáliť a úplne zabudla nato, že nemá čím.

Kým v rozpakoch aspoň z hrobu rukou zmetala napadané suché lístie a ihličie, oči ju zaštípali. Párkrát zažmurkala a potom si chrbtom ruky utrela slzy, ktoré sa pomaly predierali na povrch. Neplakala už celé mesiace. Istým spôsobom bola rada, že sa jej to teraz podarilo. Mala tak istotu, že je ešte stále človek a že ju všetky tie veci, ktoré sa stali, skutočne mrzia.

„Leah."

Zovrela pery, slzy sa vytratili. Zdvihla sa a otočila.

Pred ňou stál vychudnutý chalan s blond vlasmi, ktorého veľmi dobre poznala. No hoci mal byť v jej veku, vyzeral, akoby bol o desať rokov starší. Bol neoholený a na tvári mal množstvo hnisavých vredov, ktoré vyzerali nielen odpudzujúco, ale i bolestivo. Jeho vlasy zrejme už niekoľko dní nevideli hrebeň, či šampón. Oblečenie, ktoré mal na sebe, bolo špinavé, akoby spadol a zabudol sa oprášiť.

„Jacob," narovnala sa.

Bývalý premiant ich ročníka a jej prvá láska. Teraz bol z neho úplne iný človek.

„Reči sa šíria rýchlo," schoval ruky vo vreckách. „Čo tu chceš?"

„Nič také extra," povedala opatrne.

Očami ho ešte raz skontrolovala. Vyzeral strašne.

Kedysi ho ľúbila, no on mal oči iba pre ďalšiu babu z ich partie. Simone bola do neho až po uši a vždy muselo byť všetko podľa nej. A tak sa Leah naučila svoje pocity uzamkýnať vo svojom vnútri. Postupom času úplne vymizli a ona sa dokázala na nich dvoch pozerať bez toho, aby pocítila čo i len záchvev žiarlivosti. A keď sa stalo to s Maine, akosi sa od seba odcudzili. Išlo to samé, akoby k nim nikdy v živote ani poriadne nepatrila.

Až po dlhej dobe nabrala odvahu a rozhodla sa ich znova vyhľadať. Boli predsa stále kamoši. Išla preto za nimi na jedno z ich tajných miest, kde sa stretávali. Bola šokovaná tým, čo uvidela. Rozdávali si to priamo na schodoch v tom prachu a špine. Kým ona svoju osamelosť izolovala vo svojej hlave zatvorená v izbe, oni ju zaplnili navzájom sami sebou.

Bez slova ušla a už nikdy viac sa neukázala.

V Jacobových očiach videla hnev. Ešte stále z toho všetkého vinil ju. Koniec koncov, ona bola tou, ktorá priviedla Maine do ich partie. A tým to všetko začalo.

„Ako sa má Sim?" skúsila sa opýtať, aby prelomila ľady.

Pokiaľ si dobre pamätala, tí dvaja boli stále spolu. Kolovali o nich rôzne reči ešte predtým, než sadla so svojim otcom do auta a potom navždy odišli z tohto miesta preč. Dúfali, že definitívne opustia minulosť a táto kapitola bude už navždy uzavretá. Niektorí ľudia však zostali stáť na mieste v minulosti.

Jeho tvár sa ešte viac zamračila. „Ty to nevieš? Sim je mŕtva!"

Leah prudko vydýchla. Nemala ani tušenia. Nikto jej nepovedal, bývala príliš ďaleko nato, aby sa to dopočula a mala dosť veľa vlastných problémov a...

„T-to ma mrzí," dych sa jej zasekával v hrdle. „Ako sa to stalo?"

„To Maine ju zabila," povedal.