„Konečne sa mi podarilo vypratať pre teba nejakú izbu," povedal Lucius.

Otvoril dvere dokorán a vpustil Leah do poslednej voľnej miestnosti na poschodí. Bol to úzky priestor s malým okienkom a drevenými parketami, ktoré pri každom kroku hlasno vŕzgali. Leah nerozumela, na ktorú časť izby bolo možné aplikovať slovo „vyprataná". Takmer celá bola stále zahádzaná príšerným nábytkom. Leah zazrela množstvo skriniek a poličiek, ale v rohu bol aj stôl a stará kovová posteľ, ktorá možno bude použiteľná.

„Predpokladám, že ten starý nábytok nebudeš používať."

Bolo jasné, že túto miestnosť používal ako skladisko pre všetok bordel, ktorý nemal kam napchať. Bolo tam totiž aj obrovské množstvo krabíc, ktoré boli prelepené lepiacou páskou a naukladané v niekoľkých vysokých vežiach.

„Tie veci tu nechali ešte majitelia," odvetil. „Keby som mal zakaždým so sebou nosiť také množstvo harabúrd, sťahovalo by sa mi len ťažko."

Pozrela na neho. Do ich školy nastúpil len pred niekoľkými mesiacmi. Znova pozabudla nato, že nie je odtiaľto.

„Budeš sa zase sťahovať?"

„Skôr či neskôr áno," mykol plecami. „Neoplatí sa mi pridlho zostávať na jednom mieste, pokiaľ si nezačneme s ostatnými lovcami deliť teritóriá."

Znamenalo to, že bude musieť ísť s ním. Nepočítala s tým. Bola jedna vec vymazať pamäť otcovi a Cedricovi, no po celý ten čas sa utešovala tým, že ich bude pozorovať z diaľky a keby sa malo niečo stať, zachráni ich. Možnosť, že s Luciusom odíde do úplne iného mesta, alebo dokonca krajiny, ju vyvádzala z miery.

„Predpokladal som, že odpravím toho démona, ktorý ťa prenasleduje a odídem. Lenže situácia sa skomplikovala. Teraz si tu a to znamená starosť navyše."

„Nemusel si ma zobrať," prekrížila si ruky na prsiach.

„Samozrejme, že musel. Nemôžem dopustiť, aby si padla do rúk niekomu nevhodnému. No stále sme nevyriešili jeden problém."

„A ten je?"

„Netuším, ako ukryjeme tvoju existenciu. Ideálne by bolo nechať ťa v tomto dome, no z dlhodobého hľadiska to nie je žiadne riešenie. Ak sa s tebou začnem ukazovať v našich kruhoch, skôr či neskôr niekto odhalí, kým si v skutočnosti. Ale ak ťa budem skrývať, bude to omnoho podozrivejšie."

„Nemôžeme skrátka zapečatiť moju démonickú časť a urobiť zo mňa znova človeka?" nadhodila naoko ledabolo, ale on rozoznal skrytú nádej v jej hlase.

„O tomto sme sa už bavili, Leah. Tvoja pečať sa nalomila krvavým splnom. Raum ju počas vášho stretnutia zrušil nadobro."

„Tak to spravme ináč. Nemôžeš sa jednoducho tváriť, že si nepoznal moju pravú identitu?"

„To mi nikdy nikto z nich neuverí. Nato som príliš dobrý v tejto brandži," povedal.

Horenos, pomyslela si Leah.

„A navyše, mnoho z nich ma považuje za silného súpera, určite budú radi, keď nájdu príležitosť pridať ma na čiernu listinu lovcov odmien."

„Myslela som si, že ste jeden tím. Čakala som, že démoni budú vašimi úhlavnými nepriateľmi."

„Tu nikto nie je tímovým hráčom."

Leah sa zamračila.

„Kedysi to tak bolo. Situácia sa však zmenila. Povedzme, že práce už niekoľko rokov postupne ubúda. Momentálne väčšina z nich vezme džob a je jedno, či musia zabiť démona, alebo im dá démon zabiť človeka."

„To je hrozné."

„Nikdy som netvrdil, že je táto práca fajn."

Leah zhodila svoju tašku na zem a potom si sadla na jednu zo skriniek, ktoré tam boli: „Ako si sa vlastne k tomu dostal? Stredná škola lovcov démonov predsa neexistuje."

„Moja rodina sa zaujímala o démonov už desaťročia, možno dokonca i storočia. Kedysi dávno sme vlastnili knihu, na základe ktorej sme mohli hocijakého démona identifikovať. Stačilo získať iba jeho krv. To nám dávalo značnú výhodu pred ostatnými lovcami. Túto knihu nám ukradli a ja som sa stal lovcom, aby som ju získal naspäť. Odjakživa patrila nášmu rodu."

„Myslíš grimoár."

„Áno. Keby som vedel, že mi teraz bude nanič, mohol som sa tomu všetkému vyhnúť. Ako lovci démonov sme boli prenasledovaní a museli sme sa často sťahovať z miesta na miesto. Hoci väčšina z nich je dostatočne chytrá nato, aby sa nám vyhýbala."

„Netúžia démoni po pomste ako ľudia?"

„Túžia. Ale vedia, že pomsta ich nikdy nenaplní. Väčšina z nich si to už vyskúšala na vlastnej koži. A riskovať pobyt v pekle len preto, aby zabili nejakého človeka, ktorý skôr či neskôr umrie, im zato nestojí."

Samozrejme, démoni žijú dlhšie. Bolo jasné, že zdanlivo nesmrteľní sa nebudú zaujímať o ľudí, ktorých život v priemere trvá nanajvýš iba niekoľko desaťročí. Premýšľala nad tým, aké to asi musí byť, keď vidia, ako sa svet a ľudia menia pred ich očami, kým oni zostávajú uviaznutí v čase, z ktorého niet úniku.

„Čo sa bude diať so mnou? Budem starnúť?"

„Ťažko povedať. Faktom je, že si z dieťaťa vyrástla. Buď sa tvoj rast zastaví na prahu dospelosti, alebo budeš starnúť ako normálni ľudia. To nám ale ukáže zrejme iba čas."

Keby starla ako človek, znamenalo by to, že čas by sa jej krátil. Vzdychla a potom si podoprela bradu. Bolo tak veľa vecí, ktorým stále nerozumela. Hoci sa stala súčasťou tohto sveta, nevedela o ňom nič. Lucius jej sypal fakty ako z rukáva, ale to ju nerobilo o nič múdrejšou.

„Vybaľ si veci a potom budeme pokračovať s tréningom."

Zatvoril za ňou dvere a ona počula, ako jeho kroky prešli na koniec chodby k dreveným schodom, po ktorých zišli dole. Tie vŕzgali snáď rovnako strašne, ako parkety v tejto miestnosti.

Prehrabla si vlasy a pretrela oko. Keby sa jej niekto pred polrokom opýtal, ako vidí svoju budúcnosť, ani zďaleka by sa nepodobala na súčasnosť.

Vianoce strávila ešte v mizernejšej nálade, než svoje narodeniny. Po tom, čo vymazala Cedricovi a otcovi spomienky, presťahovala sa k Luciusovi. Vianočné sviatky neoslavovali, presne ako predpokladala. Žiadne darčeky, žiaden vianočný stromček. Nebyť troška slávnostnejšieho jedla, ktoré sa Laure celkom slušne vydarilo, mala by pocit, že je úplne obyčajný deň.

Svoje vianočné sviatky teda strávila tým, že pár dní prespávala na gauči v jeho obývačke, kým sa mu podarilo nájsť pre ňu miesto, aby mala dostatok súkromia.

Jej život bude odteraz úplne iný, než na aký bola zvyknutá. Už nikdy nedokončí strednú školu a nepôjde na žiadnu univerzitu, na ktorú ju otec tak veľmi chcel poslať. Ten zrejme teraz sedí doma, kde míňa svoje posledné dni dovolenky a vôbec netuší o tom, že v priebehu Štedrého dňa prišiel o svoju jedinú dcéru.

Pozrela na mobil, ktorý si zobrala so sebou a ktorý ju ako jediný spájal s minulosťou. Načo jej bol telefón, keď neexistoval nikto, komu mohla napísať alebo zavolať?

Zavrtela hlavou a schmatla tašku. Do jednej zo skriniek napchala všetky svoje veci a potom si na pás nohavíc pripla Jas. Posledné dni ho nosievala stále so sebou. Zľahka pohladila kožené puzdro a vyšla von.

Tento starý dom mal maličkú mizernú kúpeľňu na prízemí, ktorá vyzerala, akoby sa mala každú chvíľku zrútiť. No v jej zrkadle sa aspoň nezjavovali žiadne prízraky.

Keď konečne vyšla von, zistila, že obývačka bola prázdna. Z kuchyne ale počula ešte stále znieť vianočné skladby z rádia, ktoré budú zrejme prehrávať až do začiatku nového roka. Prešla teda priamo do kuchyne, ktorá nemala dvere, iba prázdnu klenbu. Keď zdvihla pohľad od podlahy a uvidela tú scénu, zabudla zavrieť ústa a meravo zastala uprostred.

Laura sedela na kuchynskom stole, jej ruky omotané okolo Luciusovho krku, ktorý sa k nej skláňal. Ako aj vtedy, keď ich prichytila v obývačke, bozkávali sa, no tentoraz tam bolo čosi viac. Kolená jej odstávali po jeho bokoch a hoci boli obaja kompletne oblečení, bolo to na Leah až príliš intímne. Boli v tesnom objatí a zrazu to nevyzeralo iba ako kŕmenie.

Lucius mal zatvorené oči, neuvedomil si, že Leah je tam. Dlaňou prešiel Laure po chrbte a potom jej vkĺzol pod tričko. No nechytal ju za prsia, ako by bola čakala, keď si spomenula na Cedrica. Namiesto toho, jeho ruka spočívala na jej páse, kde ju v pomalých pohyboch hladila.

Vo vzduchu cítila stále tú istú ťažobu, z ktorej sa jej začalo ťažko dýchať, no to nebola vec, ktorá jej na tom všetko vadila.

Seth povedal, že ich neznáša preto, lebo sú démonmi. Toto nevyzeralo ako nenávisť. Keby Lauru využíval iba na sex, správal by sa k nej ináč. Bolo úplne jasné, že ju mal rád.

Leah preglgla. Žiarlivosť, ktorú by nikdy v živote nečakala, pomaly otvorila oči, predrala sa z jej vnútra na povrch a Leah zaťala päste. Zahryzla si do pier. Veselé vianočné skladby v rádiu ju vytočili.

Nahlas si prehnane odkašľala a pristúpila bližšie. „Ospravedlňujem sa, že ruším," odvetila ostrým tónom.

Obaja sa od seba odtrhli a pozreli na ňu.

„Ale vôbec nerušíš," začula Setha.

Naklonila hlavu a keď Laura zoskočila zo stola, uvedomila si, že sedel na stoličke pri nich po celý ten čas.

„Díval si sa na nich?"

„Cudzopasil," odvetila Laura.

Leah sa čudovala, že to Luciusovi nevadilo. Ten sa rozhodol situáciu nekomentovať a namiesto toho postavil vodu na poobedňajšiu šálku kávy. Zjavne kofeín doteraz nepotreboval. Zdalo sa, že to robí preto, len aby sa niečím zamestnal. Odvrátila sa od neho. Ako mohol byť taký? Na jednej strane po nej vždy štekal a prezentoval sa ako neohrozený lovec a na druhej strane sa ostýchal, keď ich dvoch nachytala, akoby bol staromódny. Tento kontrast ju privádzal do šialenstva.

„Poď si sadnúť sem a nenechaj sa nimi rušiť," zamával jej Seth.

Sadla si na voľnú stoličku vedľa neho a šibla po ňom zeleným pohľadom. „Nie je to náhodou nejaká úchylka, pozerať sa na ľudí, ktorí to robia?"

„Len sa bozkávali," uškrnul sa na ňu. „Iba som oceňoval, aké je úžasné, keď láska nepozná hraníc."

Luciusovi treskli v dreze šálky. Leah si bola istá, že ich tam teatrálne hodil naschvál, aby im ukázal, že si majú tieto reči odpustiť. Chcel čosi povedať, ale Seth ho ignoroval a tak sa obrátil naspäť ku kávam. Seth sa namiesto toho sklonil k Leah.

„Že si to práve ty, kto rozpráva o úchylkách," pošepol.

Jeho dych ju šteklil na krku, na chrbte jej naskákali zimomriavky, keď jej odhrnul prameň vlasov a zasunul jej ho za ucho.