Leah sa bez slova obliekla a vyšla z jeho domu. Zo dňa na deň čoraz viac klesala teplota. Vonku už bola taká vrstva snehu, že len s ťažkosťami prechádzala po chodníku. Šmýkalo sa jej na ľade a tak pomaly kládla jednu nohu za druhou.

Musí sa iba naučiť akceptovať svoju démonickú časť. Kiežby to bolo také jednoduché, ako si predstavoval. Bola jej totiž nanič.

Len jeden jediný raz jej mohla démonická krv pomôcť – keď ju trafila Fizza. Seth to vtedy povedal, keby bola démonom, mohli využiť jej prirodzenú schopnosť regenerácie. Ibaže o tom nevedeli. A hoci si všimla, že rany sa jej niekedy hojili rýchlejšie, než bolo normálne, pripisovala to halucináciám s prízrakom. Nikdy by jej nenapadlo, že ju poškriabal naozaj, len rana sa jej stihla tak rýchlo zaceliť.

Keby si to bola uvedomila už vtedy, mohli zachrániť Jacoba. Nemusela teraz niesť na chrbte váhu jeho obety, o ktorú nestála. Mohli byť živí obaja, no namiesto toho zostala sama a neostávalo jej nič iné, iba čakať nato, kedy si niektorý z nepriateľských démonov alebo lovcov všimne, že je polovičná. Jacob ju nezachránil, iba predĺžil jej utrpenie. Snáď jedinou útechou bolo, že sa to už nikdy nedozvie. Veril, že umrel pre správnu vec.

Leah bola ale odhodlaná. Kvôli nej už viac nikto nezomrie. Taká bola dohoda s Luciusom. On ju naučí chrániť sa a bojovať, ona mu zato na oplátku daruje svoju hlavu. No Leah chcela zabezpečiť aj niečo iné, ochrániť svojho otca a ľudí, ktorí jej boli blízki.

Lucius vytvoril ochrannú pečať v ich byte, no nakoľko tam Leah už raz pavúčieho démona povolala, nemala takú silnú moc ako tá v jeho dome. Počas uplynulých pár týždňov, kedy sa snažila svoje známky dotiahnuť naspäť na slušnú úroveň a dobehnúť všetky zameškané zadania a projekty, s Luciusom prišli nato, že bude musieť skôr či neskôr urobiť veľmi ťažké rozhodnutie. Bude musieť zmiznúť zo životov ľudí, na ktorých jej záleží.

Mobil vo vrecku jej zavibroval. Nevytiahla ho, aby sa pozrela na meno volajúcej osoby. Veľmi dobre vedela, kto to je. Keď prešla ešte jeden blok a objavila sa pred svojou bytovkou, na okraji cesty uvidela zaparkované známe staré auto.

Vonku v zime stál Cedric. Keď ju zbadal, zamával jej, očividne rád, že ju vidí. Usmiala sa na neho a podišla bližšie.

„Ahoj," povedala.

„Ahoj, Leah," opätoval jej úsmev.

Bolo vidno, že je nervózny. Nečudovala sa mu. Ušla od neho pred pár mesiacmi a hoci sa udobrili, vôbec sa mu neozvala. A teraz, tesne pred Vianocami, ho sem zavolala a povedala, že sa s ním potrebuje rozprávať. Premýšľala nad tým, čo mu asi ide hlavou. Myslí si, že sa s ním ide rozísť, alebo sa k nemu vrátiť?

„Nečakal som, že sa ozveš," prerušil ticho ako prvý. „Myslel som, že sa to medzi nami skutočne skončilo. Vôbec si sa mi neozývala a tak."

„Dialo sa toho príliš," povedala mu. „Musela som sa dať troška do poriadku. Ale o tom som sa nechcela rozprávať."

Prehrabla si vlasy a Cedric zalapal po dychu. „Preboha, čo sa ti stalo s okom?"

„Och, toto?" Leah sa s úsmevom opäť dotkla gázy, ktorú mala prelepenú cez prázdnu očnú jamku.

Lucius jej pomohol na obväz napísať zaklínadlo, ktoré odvádzalo pozornosť ostatných ľudí. Nikto si tak nevšimol, že by sa niečo stalo s jej tvárou, hoci niekoľko týždňov fungovala už iba s jedným okom. Teraz však nemala náladu na divadlo. Chcela sa s nimi všetkými rozlúčiť poriadne.

„Mala som menší úraz," povedala.

„Bolí to?" opýtal sa.

Pomaličky sa nadýchla a rukou siahla do rukáva na svojej bunde. Na predlaktí jej v momente vyrástlo čierne pierko, ktoré vytrhla. „Ani nie," odpovedala mu. Vytiahla pierko von a znova sa na neho pozrela. „Len som ti chcela povedať, že som ťa vždy mala rada. Bol si prvý človek, pre ktorého som niečo znamenala a ktorý veľa znamenal pre mňa."

„Prečo mi to takto hovoríš?" spýtal sa. „Vyzerá to, akoby si sa so mnou lúčila. Dúfam, že sa nechystáš..."

„Dúfam, že sa ti podarí byť slobodným a šťastným," usmiala sa na neho.

Pobozkala ho na pery a potom mu na čelo priložila svoje čierne pierko. Dlaňou pohladila jeho viečka. Prehlo ho dozadu a podlomili sa mu kolená. Zachytila ho do rúk, no aj tak nezabránila tomu, aby si svoje kolená neudrel o chodník.

Nejakým zázrakom sa jej podarilo otvoriť dvere na jeho aute a potom ho s námahou usadila na sedadlo. Zabuchla za ním dvere.

Len čo sa Cedric preberie, nebude si ju vôbec pamätať. Zažmurkala. Všetky tie večery, ktoré trávili spolu, rovnako tak i ich rozhovory. Bude to, akoby v jeho živote vôbec neexistovala. Vedela, že ju potreboval. Bol osamelý a zraniteľný. Ľudia z tej šialenej sekty to zneužili. A jej neostávalo nič iné, iba ho opustiť tiež. Skôr, ako ho to všetko bude stáť život.

Za Cedricovým autom sa mihol tmavý tieň. Spoznala v ňom Setha.

„Prišiel si," skonštatovala.

„Lucius ma poslal, aby som na teba dozrel, či sa ti podarí vymazať im pamäť. Ale vyzerá to tak, že jeho obavy boli úplne zbytočné. Zdá sa, že nebojovanie ti ide vynikajúco."

„Poslúchol si ho."

Seth sa jej doteraz vyhýbal a odmietal ho počúvať, pokiaľ mu Lucius kázal niečo urobiť. Myslela si, že ho musia poslúchať na slovo, no vyzeralo to, že mali celkom na výber. Očakávala, že ich bude viac drezúrovať.

„Čo sa zmenilo?" opýtala sa ho.

„Nebol som si istý, či si nekopem vlastný hrob, keď sa s tebou stýkam."

„A teraz to už vieš?"

„Už viem, že áno. Ale tentoraz je to moje rozhodnutie. Ja, Lucius a Laura sme boli odjakživa anarchisti," zasmial sa. „Nemyslím si, že existuje niečo, čo by ešte viac zhoršilo našu situáciu."

„Fajn," vydýchla.

Necítila sa fajn, cítila sa mizerne. Smrkla a rukávom utrela svoje uslzené oko. Napravila si pásku so zaklínadlom. Pri otcovi sa neodváži ukázať bez oka.

„Bude to v pohode," povedal jej Seth.

„Môžem ťa objať?" opýtala sa ho.

Roztiahol ruky a ona pristúpila bližšie. Objala jeho široký chrbát rukami a zaklonila hlavu, aby zadržala ďalšie slzy. Aby viac neublížila nikomu, na kom jej záleží, bude musieť od všetkých odísť, odrezať ich a spáliť mosty, akoby v jej živote ani nikdy neexistovali. Ak toto všetko musel urobiť aj Lucius, nečudovala sa, že sa obklopoval iba démonmi a bol večný samotár.

„Dobre, som v pohode," odtiahla sa od neho.

Nebola.

„Ako je možné, že sa nesprávaš ako ostatní démoni?" opýtala sa ho, aby rozptýlila svoje myšlienky.

„Aj ty si démon a predsa sa nesprávaš podľa démonickej normy, ktorú si si vytvorila v hlave," povedal jej.

„Môžem sa vyhovoriť nato, že som polovičná. Lenže ty nie si."

„Opovrhujem nimi," povedal.

„Čo tým myslíš?" pustila ho a zdvihla hlavu, aby sa mu mohla pozrieť do očí.

„Byť súčasťou démonického sveta je ako hrať šach proti nekonečnému množstvu nepriateľov. Nemôžeš veriť ľuďom, pretože ťa považujú za zlého démona.

V stredoveku by si skončila na hranici. Teraz to síce máme jednoduchšie, pretože v nás takmer nikto neverí, no aj tak sa nájdu ľudia ako Lucius, ktorí nás lovia. Len tak, pre peniaze, alebo pre radosť zo zabíjania. Takisto môžeš nájsť ľudí, ktorí na nás vykonávajú pokusy. Zneužívajú našu schopnosť regenerácie.

A bytosti svetla sú zase tvojimi úhlavnými nepriateľmi. Tak to bolo stále od nepamäti."

„A čo ostatní démoni," opýtala sa Leah.

„Zrejme tušíš, aké to bude," odpovedal. „Čakala by si, že keď sme všetci tej istej podstaty, budeme držať spolu. Démonom nikdy nemôžeš veriť. Zradia ťa buď preto, aby si zachránili vlastnú kožu, alebo aby sa zapáčili niekomu z vyšších démonov.

Súperia medzi sebou ako besné psy, snažia sa jeden druhého zničiť, rozširujú a cvičia svoje légie. Nie je to tak, že sa snažia zabiť iba polovičných, sú nepriatelia, aj keď im velí ten istý démon."

„To je strašné," povedala.

„Je jedna vec, ktorú závidíme ľuďom. Slobodu. My ju nikdy nebudeme mať. Musíme vždy niekomu patriť, sme iba súčasť pyramídky, na vrchole ktorej sedia tí najsilnejší démoni."

„Znamená to, že i ty máš svojho nadriadeného démona?"

„Samozrejme, že áno. Musím ju poslúchať, musím s ňou spolupracovať. Ale spolu s Laurou sme sa vzbúrili a ušli. Sme teraz pod Luciusovou ochranou a zabíjame ostatných démonov, aby nás nehodil k nej. Už teraz nás čaká u nej obrovský trest a tým, že neustále vzdorujeme, si ho ešte predlžujeme."

„Pod koho patrím ja?" opýtala sa Leah.

„Predtým zrejme pod Rauma. Teraz pod Luciusa."

„Ako vy."

„Presne tak."

„Naozaj pôjdem do pekla, keď umriem?"

„Ako aj ostatní plnokrvní démoni. Už len tvoja samotná existencia je obrovským hriechom."

Leah sa zasmiala nad celou tou absurdnosťou. Akoby mohla zato, že je polovičným démonom. Akoby jej mama mohla zato, že si vzala obyčajného človeka, s ktorým mala dcéru. Za všetko mohol Raum.

„Mala by si ísť domov, Leah. Neostávaj pridlho vonku. Viem, že už si sa naučila zahaľovať svoju prítomnosť, no môže sa stať, že ťa niekto z nich vystopuje už teraz. To by sme predsa nechceli."

„Viem," povedala.

Bez rozlúčky prešla k svojej bytovke a otvorila vchodové dvere. V živote by to nikomu nepovedala nahlas, no po prvý raz sa tešila nato, že uvidí svojho otca. Hoci sa posledné mesiace často iba hádali, chápala, že jej chcel po celý ten čas pomôcť. Ranený smrťou svojej ženy, ktorá umrela a on nemal ani tušenia, prečo. Vlastne sa nedozvedel ani to, kým je jeho dcéra v skutočnosti.

Nasledujúci deň mali byť Vianoce. Dnes je posledný deň, kedy Leah bude spolu so svojim otcom. Potom mu vymaže pamäť a neskôr zrejme odíde spolu s Luciusom a ostatnými preč z tohto mesta. Možno hneď, možno neskôr, nevedela. Lucius svojou dohodou dosiahol to, že nemala právo mu do toho zasahovať. Musela sa iba prispôsobiť jeho želaniam.

„Som doma," povedala.

„Ako dopadlo doučovanie?" opýtal sa jej ihneď.

Prešla do kuchyne a potom si sadla za stôl. Vyložila si nohy hore na stoličku a rozhliadla sa po kuchyni, akoby ju videla po prvý raz. Hoci bol otcom, ktorého si večne predstavovala pred telkou s pivom v ruke, práve teraz varil večeru. Videla upratané poličky a práčka veselo hrkotala. Nespomínala si, kedy mu naposledy pomáhala s domácimi prácami.

Zrazu si uvedomila, čo všetko pre ňu robil, kým jej najväčším problémom bolo napísať test z dejepisu.

Možno bola taká sentimentálna len preto, že zajtra odchádza, no keď videla všetky tie veci, čo sa okolo nej diali, kým ona bola slepá a ponorená vo svojich problémoch, zrazu jej v hrdle navrela obrovská hrča a ona nebola schopná zo seba dostať jediné slovo.

„Leah?"

„Hm, ušlo," spamätala sa.

„Stalo sa niečo?" opýtal sa jej.

„Vlastne," povedala. „Bude to blbosť, že nepočkám do zajtra, ale mám pre teba darček."

„Čo to je?" podišiel bližšie.

Leah sa zasmiala a potom vytiahla z tašky papier. Bol to výpis známok. Podala mu ho a čakala, ako sa zatvári.

„Zlepšila si si známky," povedal prekvapene.

„Hej no," sklopila pohľad. „Všetky tie príšerné doučovania sa konečne vyplatili."

Kŕčovito zovrela skutočný darček vo svojej dlani. Nechá mu ho zajtra. Nebol to predsa žiadny skvelý darček, ako by normálny človek očakával.

Keď večer odišiel spať a ona prešla so zbaleným batohom po špičkách do kuchyne, položila na drez malú škatuľku. Bol v nej zlatý krížik po mame, ktorý už viac nemohla nosiť, nakoľko ju pálil. Ale otca ochráni. Chvíľku váhala a potom vedľa krabičky položila ešte aj čierne havranie pero. Patrilo jej.

Prišla k nemu, kým spal, a vymazala mu pamäť. Šlo to až príliš ľahko. Preglgla. Už nebolo cesty späť. Znova zahalila svoju prítomnosť, presne tak ako ju to učil Lucius, a potom vyšla do nočného zasneženého mesta.

Na okraji cesty pred ich starou bytovkou parkovalo Luciusove auto. Život, ktorý doteraz poznala, sa navždy stane minulosťou, a ona bude bývať spolu s ním ako jeho démonický služobník.

„Hotovo?"

Sústredila sa na pravidelné dýchanie, aby neprepukla v plač. „Povedala som mu večer, že ho ľúbim. Bol tak troška prekvapený, zväčša som sa s ním tak pekne nezhovárala, no myslím, že ho to potešilo."

„Pripravená?" opýtal sa jej.

„Hej. Vlastne, ešte nie. Ešte chcem, aby sme niekam išli."

„Kam?"

„Do školy."

Školský dvor zíval prázdnotou. Luciusa nechala osamoteného stáť na parkovisku. Pomaličky preliezla cez bráničku a dopadla na zem. Budova bola tmavá, na chodníku sa povaľovalo niekoľko odpadkov, ktoré tam dofúkal vietor.

Kopla do skrčenej plechovky od koly a pokračovala ďalej po chodníku, až kým nezastala priamo pred budovou. Niekedy dávno verila, že raz všetko dobre dopadne. Pár týždňov dozadu chcela urobiť všetko preto, aby situáciu napravila.

Zohla sa a vzala skalu, ktorá sa povaľovala na okraji chodníka. Poťažkala kameň v ruke a potom sa nadýchla.

Svet, v ktorom doteraz žila, bol falošný. Život, ktorý bol jej všetkým, bol falošný. Už nebola Leah, osamotené dievča, ktoré prišlo o svoju najlepšiu kamarátku. Teraz z nej bola prekliata bytosť, ktorej nezostáva nič iné, len čakať nato, kto ju popraví ako prvý.

„Rozbila si tie okná, aby si na niečo poukázala, však?" posmešným tónom nahlas zopakovala slová svojej triednej učiteľky.

Vrhla kameň smerom k budove. Letel priamo k veľkému oknu na prízemí. Vrazil s rachotom do bezchybnej tabule skla a urobil do neho dieru.

Snažila sa byť dobrou študentkou, skutočne sa snažila. Ale vymaniť sa z ich predsudkov viac nedokázala.

Kľakla si a vzala do ruky ďalšie kamene. Zaradom ich hádzala do všetkých okien na prízemí, s uspokojením sledovala, ako postupne praskajú. Chcela vrhnúť ďalší kameň, no niekto jej schytil zápästie a vypadol jej z ruky. Zdvihla hlavu a uvidela nad sebou Luciusa.

„Myslím, že na dnes už vandalizmu stačilo," povedal rázne.

„Ako poviete, pán učiteľ," usmiala sa na nehoa potom sa mu uklonila.