Začala si robiť stručné poznámky. Ticho v triede prerušoval iba tikot hodín a šelest stránok papiera. Keď bola z časti hotová, vyzrela von oknom. Dovidela krížom cez celý školský dvor, ktorý teraz zíval prázdnotou. Väčšine žiakov už dávno skončilo vyučovanie a až na pár výnimiek sa spolužiaci krúžkom vyhýbali. Vedeli tráviť svoj voľný čas aj zmysluplnejšie, než trčať ďalšiu hodinu v škole.

Pohľadom skĺzla k vstupnej bráne pozemku a zazrela postavu. Dievča stálo chrbtom, dlhé strapaté vlasy jej povievali v nárazovom vetre. Otrhaná sukňa šiat sa jej vlnila okolo kolien a Leah si uvedomila, že stojí bosá na zemi. Chodidlá mala špinavé a čierne. Temnota z nich sa štverala nahor po jej lýtkach. Rovnako tak i z prstov rúk k lakťom.

Bol to ten prízrak. Nemusel sa k nej ani otočiť tvárou, a ona vedela, že je to on.

Leah očami skontrolovala pána Haydena. Práve doopravoval jednu z písomiek a vyzrel von oknom. Leah s očakávaním sledovala, či si to hrôzostrašné dievča všimne. No bol stále rovnako zamračený, v jeho pohľade nebolo badať záujem, či prekvapenie. Zrejme nič nevidel, pretože po chvíľke siahol po ďalšej z písomiek a pokračoval.

Bola jediná, čo tú bytosť vidí?

Leah vstala a podišla k otvorenému oknu. Vyzrela cezeň von. Prízrak tam už nebol. Zatvorila okno a kľučka cvakla. Dievča sa zjavilo znova pri bráne. Takmer odskočila od okna, no podarilo sa jej zachovať kamenný výraz tváre a pokojne ustúpiť. Uvedomila si, že ho tam vidí iba vtedy, keď sa pozerá cez povrch skla.

„Pán Hayden?" odvážila sa ho opýtať.

Nevidel ju preto, lebo sa díval cez otvorené okno?

„Čo je?"

„Nestojí tam pri bráne nejaká študentka?" spýtala sa ho.

Nebola natoľko hlúpa, aby sa niekomu priznala, že ju prenasleduje prízrak ako vyšitý z nejakého hororu. Také niečo sa klasifikovalo ako halucinácie. Od nich to bol k psychickej poruche už iba krôčik. Otec sa ju už roky snažil presvedčiť, aby išla k doktorke. Určite by bol rád, keby ju zobrali na nejaké liečenie. Ideálne spojené s hospitalizáciou.

Vedela si predstaviť, ako asi by sa zatvárili jej spolužiaci. Vyzeralo by to presne rovnako ako dnes ráno. Vedela si živo vybaviť ich raňajšiu konverzáciu.

„Zistili, že sa vyhla psychologickému testu, tak jej ho spravili. Predstav si, že sa jej podarilo vyhnúť aj testu z prvého ročníka. Výsledky mimo normy. A tak ju zobrali so sebou."

„Bola nebezpečná?"

„Určite. Ináč by sa jej tak rýchlo nezbavili."

„Vždy som vedela, že nie je normálna. Správala sa čudne."

„S nikým sa nerozprávala a nemala žiadne kamarátky."

Leah kedysi mala priateľov. No všetkých ich nechala vo svojej minulosti, keď sa s otcom rozhodli odsťahovať. Nemienila sa tam vracať.

„Nikoho nevidím," odvetil Hayden a pokračoval v opravovaní testov.

Leah posledný raz vyzrela von oknom. Prízrak tam už nebol, či sa dívala cez tabuľu skla a či cez otvorené okno vpredu. Obrátila sa naspäť k lavici a sadla si na miesto.

„Och, pán Hayden, nevedela som, že ste ešte tu."

Dvere na triede boli otvorené a dnu vošla jej triedna učiteľka.

„Slečna Edwardsová. Nechal som jednu z vašich študentiek po škole."

„Myslím, že sa mi niečo také dostalo do uší," usmiala sa na neho milo. Tak sa na ľudí usmievala vždy, keď od nich požadovala nejakú láskavosť, alebo klamala. „Pokiaľ by vám to nevadilo, ja si to tu s ňou už vybavím."

Leah prevrátila očami a tvárila sa, že ďalej usilovne píše. Kútikom oka zazrela, že Hayden si zbalil všetky svoje lajstrá a odišiel. Zrejme bol rád, že tam nemusí trčať celú hodinu, kým nedopíše tie prekliate poznámky. Keby to bola tušila, nepísala by si vôbec nič.

„Leah," prehovorila k nej učiteľka. Sadla si za lavicu pred ňou a otočila sa k nej na stoličke. „Ako tvoja triedna učiteľka som si všimla, že sa ti za posledné týždne výrazne zhoršil prospech. Musela som upovedomiť tvojho otca."

Musela upovedomiť. Leah mala sto chutí na ňu nakričať. Nemusela mu to vôbec povedať. Mohla si to vybaviť rovno s ňou. Namiesto toho musela ísť žalovať. Premýšľala nad tým, či učiteľke skutočne záleží na nej, alebo na priemernom prospechu celej triedy, podľa ktorého im vyplácali štvrťročné odmeny. A ktorý sa kvôli nej teraz neustále zhoršoval.

„Nepremýšľala si nad tým, že by si si vybavila nejaké doučovanie? Ak sa chceš dostať na univerzitu, budeš musieť troška na sebe zapracovať. Bola by som nerada, keby sa ti kvôli jednému spackanému polroku nemohli splniť sny."

Leah jej neverila ani slovo. Nechali ju po škole. Všetci už dávno išli domov, ale ona tu musela sedieť a počúvať falošné reči o tom, ako im na nej naozaj záleží.

Nezáležalo.

„Viem, že mi to teraz nejde," odpovedala Leah. „Budem sa viacej snažiť."

Bola to lož, ale to nebolo podstatné. Bolo potrebné súhlasiť, aby jej konečne dala pokoj. No Leah nechcela na sebe zapracovať, neobávala sa toho, že by jej zlé známky prekazili sen. Žiadny totiž nemala.

To, že musela každé ráno vstať a dať sa do poriadku, aby vyzerala aspoň troška udržiavane a potom sedieť nekonečné hodiny v triede, ju stálo obrovské množstvo námahy. Nechápala, ako ostatní ľudia môžu prekypovať takou hromadou energie. V triede to vždy zunelo ako v úli a ju z toho pravidelne bolievala hlava.

Potrebovala si vziať time-out na celý život. Jednoducho iba sedieť v ničote a na chvíľku prestať existovať.

Keď triedna po svojom zničujúcom monológu konečne odišla, Leah vyzrela von oknom. Prízrak stál za školskou bránou a vyškieral sa na ňu.