„To nie je možné," zamrmlala Leah.

Už asi tri hodiny strávila tým, že v ich mestskej knižnici pátrala po starých článkoch z novín. Zastavila sa v roku, kedy umrela jej mama, no nech sa akokoľvek usilovala, nikde o nej nenašla žiadnu zmienku. Ak to tak bude pokračovať, znamená to, že jej otec hovoril pravdu.

Leah tomu neverila. Niečo na tom všetkom nesedelo. Mama jej podarovala prívesok preto, lebo niečo vedela. Tým si bola istá. Ináč by ho nedala vysvätiť, aby ju chránil pred démonmi.

„Leah."

Zvrtla sa a uvidela Luciusa.

„Čo tu robíš?" opýtala sa ho, hoci si uvedomovala, že to neznelo práve najslušnejšie.

„Odchádzame. Musíme zistiť, kým v skutočnosti si."

„Veď práve to robím. Hrabem sa v článkoch, no neviem nič zaujímavé nájsť."

„Pátraš po svojej mame?"

Prikývla: „No nikde som nič nenašla. Keby zomrela za podozrivých okolností, určite by sa toho chytil nejaký bulvár. Aspoň doteraz to tak vždy bolo. No nič som nenašla. Vôbec nič."

„Skúšala si hľadať aj niečo o Romaine?"

„Načo by som to robila? Veľmi dobre viem, čo sa jej stalo."

Prevrátil očami: „To si si myslela aj donedávna. Až kým som ti nedokázal opak."

„Ty sám si mi povedal, že to bolo ináč, tak prečo teraz chceš, aby som pátrala na vlastnú päsť?"

Spoza police na nich zazrela stará pani knihovníčka. Uvedomovala si, že začínala pomaličky zvyšovať hlas a tých pár ľudí, ktorí sa v knižnici nachádzalo, teraz naťahovalo uši. Vzdychla si a kývla Luciusovi, aby vyšli von.

„Niečo tam nesedí," pošepol jej, keď vyšli krídlovými dverami von.

„Čo?"

„Spomienky ľudí, ktorí si ju pamätajú, sa nezhodujú. Ty si si myslela, že umrela ináč. Sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že nezomrela, hoci na cintoríne môžeš vidieť jej náhrobný kameň."

„Možno zabudli," mykla plecom. „A ja som si to možno myslela kvôli tým ranám na rukách. Alebo si myslíš, že je za tým niečo úplne iné?"

„Úprava spomienok."

Zastala na schodoch a dívala sa na neho. Seth niečo také spomenul, keď si ho doberal. Tvrdil, že vedia vymazať pamäť a upraviť spomienky v mysliach ľudí tak, aby všetko sedelo. Nikdy jej nenapadlo, že by to bolo bežné a vedelo by to omnoho viac ľudí.

„Ale prečo by to robili?"

„To je práve to, čo chcem zistiť. Hovorila si, že Maine rozprávala o hlasoch?"

„Bola chorá."

„Zrejme bola. No ak sa do toho zamiešala nejaká bytosť, možno to bolo o čomsi úplne inom. Len chcem, aby si nato myslela. Možno si časom na niečo spomenieš. Ale dnes už máme iný program. To, čo hľadáš, určite nenájdeš v obyčajných novinách."

„A kde mám teda hľadať?"

Lucius jej posledné dni liezol na nervy. Tréningy s ním boli náročné a Leah často kritizoval. Predpokladal, že ju tak donúti viac sa snažiť. Jediné, čo dosiahol, bol rast jej intolerancie voči nemu.

„Musíme sa niekoho opýtať."

„Opýtať? Pochybujem, že o tom bude niekto vedieť. Minimálne nie v tomto meste. Vraciame sa späť do môjho rodného mestečka?"

„Nie. Pôjdeme sem. Niekoho navštívime."

Pred budovou knižnice na nich čakalo jeho auto. Bolo prázdne.

„Kde sú ostatní?" opýtala sa ho.

„Pôjdeme sami," odvetil. „Nechcem, aby ich tá žena videla. Pre istotu."

„Žena?"

„Ideme za vešticou."

Keď bola mladšia, spolu s Romaine skúšali jednu techniku veštenia za druhou. No nech sa pozerala na mokré čajové lístky akokoľvek dlho, vždy jej pripomínali iba kopu smietok. Z upreného zízania do krištáľovej gule ju maximálne tak rozbolela hlava. No vízie budúcnosti sa jej poctivo vyhýbali. Možno preto postupom času prestala Leah na takéto veci veriť.

„Akože naozajstnou vešticou? Myslíš za tými, čo vykladajú karty, alebo čítajú z ruky?"

„Táto je iná. Nič z tých vecí nato nepotrebuje a je veľmi dobrá v tom, čo robí."

„Ale myslela som, že veštice sú ilegálne," povedala. „Videla som, ako im všetko pozatvárali a v správach často odhaľujú ich klamstvá a podvody. Nešetria ich. Iných podvodníkov by možno nechali tak po nejakej pokute, ale na liečiteľov a veštice sú prísni."

„Prečo si myslíš, že sa to robí?"

„Aby neohrozili ľudí, ktorí potrebujú skutočnú lekársku pomoc," odpovedala Leah automaticky. „Keby sme Maine poslali rovno k doktorovi, bola by ešte medzi nami. Keby sme ju poslali za vešticou, zrejme by jej povedala, že je posadnutá a podobné hlúposti."

„Komu z týchto dvoch ľudí by si verila?"

„Doktorovi."

Asi po prvý raz sa na ňu usmial: „Som rád, že všetko nehádžeš hneď do rúk nadprirodzenu, aj keď si zistila, že skutočne existuje."

Konečne sa pohli z miesta. Leah sa oprela v sedadle a vyzrela von oknom.

„A ona bude vedieť, kto som?" opýtala sa ho.

„Na sto percent. Dúfal som, že za ňou už nikdy v živote nebudem musieť ísť, ale tá žena vie všetko. Ak ju navštívime, ušetríme mnoho času a budeme vedieť, na čom sme."

„Cítim, že bude nasledovať nejaké ale."

„To oko v pohári, ktoré si rozbila, bolo jej. Istotne už vie, že som ho zabil, aby nevidelo všetko okolo, takže bude poriadne nasratá. Druhá vec je, že keď zistí, kým si, bude to vedieť. A ona je schopná túto informáciu predať komukoľvek."

„Chceme niečo také vôbec riskovať?"

„Malo by to byť v pohode. Neviem, čím takým by si musela byť, aby sa nám situácia vymkla spod kontroly. Povie nám, že si démon, nahlásim ťa ako bytosť, ktorá mi pomáha a sme vybavení. Len čo sa staneš démonom pod mojou ochranou, budeme môcť chytiť toho, ktorý ťa prenasleduje, pretože bude ohrozovať nepriamo mňa."

Chvíľku sa na neho hľadela, no neodpovedala. Vyzeralo to tak, že Lucius mal vždy v zálohe nejaký plán. Odvrátila sa teda od neho a oprela v sedadle. Neostávalo je nič iné, len sa spoľahnúť na jeho skúsenosti a jasnovidecké schopnosti cudzej ženy.

„Okrem iného by som sa chcel s tebou ešte o niečom rozprávať. Kým tu tí dvaja nie sú."

Vedela, že má na mysli Lauru a Setha.

„Myslím, že ti netreba hovoriť o tom, aby si držala hlavu v piesku aj keď sa ti podarí nadobudnúť nejaké schopnosti."

„To je samozrejmé," odpovedala. „Nerada by som, aby si ľudia mysleli, že som blázon."

„O to tu vôbec nejde, Leah. Staneš sa súčasťou sveta, ktorý funguje úplne ináč, než si zvyknutá. Démonov po tomto svete lozí mnoho a nestačil by ani milión lovcov odmien, aby ich pozabíjali. Vždy sa budú vracať. Ale o tom som vôbec nechcel hovoriť."

„A o čom teda?"

„Možno ti to príde zvláštne, ale svet už o nás vie. Sú ľudia, ktorí zistili, že nadprirodzené bytosti skutočne existujú a majú o tom aj dôkazy."

„Naozaj? Prečo to potom nezverejnia? Všetko by bolo úplne iné. Mnoho vecí by sa tým dokázalo vysvetliť. A nebola by som za blázna, keby som povedala svojej učiteľke, že ma prenasleduje prízrak."

„Čo si myslíš, Leah. Čo by sa asi stalo, keby sa ľudia dozvedeli, že peklo a démoni skutočne existujú?"

Leah na neho pozerala. Ako prvá myšlienka, na ktorú si spomenula, boli procesy s čarodejnicami. Čítala o tom mnoho kníh, keďže ju s Romaine taká téma zaujímala. Démoni boli odjakživa považovaní za zlých. O tom to ale nebolo. Ako by sa začali správať ľudia, keby zistili, že všetky tie príšery naozaj existujú?

„Svet by to uvrhlo do chaosu," povedala napokon.

„Presne tak. Preto si tieto informácie drží v tajnosti iba pár vyvolených ľudí. A my ostatní, ktorí už sme súčasťou tohto sveta, sa snažíme byť čo najnenápadnejší."

„Tí ľudia sú našimi nepriateľmi?" opýtala sa ho.

„Istým spôsobom áno. Pár z nich veľmi dobre poznáme. A to sú ľudia, pred ktorými utekáme. To oni sú zodpovední za postupné vyhladzovanie všetkých veštíc."

Leah stíchla.

„Neboja sa na démonoch robiť rôzne pokusy. Verím tomu, že sa o teba bude zaujímať množstvo bytostí. Práve preto som maximálne naštvaný, že sa musíme spoľahnúť na tú ženskú, ku ktorej ideme. Ale nemáme na výber. Znamená to, že sa o tebe dozvie ďalšia osoba."

„Skutočne neexistuje iný spôsob?"

„Nepomohol ani môj grimoár. Ten dokázal dakedy odhaliť i čerta a všetci sa oň išli potrhať. Teraz nerozumie, čo sa deje. Nepozná ťa. Možno na nové bytosti nemá kapacitu? Neviem. Mal som zrejme prehnané očakávania. Je to koniec koncov iba stará kniha. Sme na mieste."