Leah prikývla. Vstala a kráčala za Luciusom na poschodie. Jeho magickú svätyňu už troška poznala. Očami prebehla k trojhrannému oltáru v rohu miestnosti. Po sklenenom pohári s okom nebolo ani stopy. Obrátila preto svoju pozornosť na Luciusa, ktorý z regálu pri stene vytiahol zvitok z hnedej pevnej kože.

Rozviazal opasok uprostred a rozvinul kožené puzdro do dĺžky. Leah zazrela, ako v jednotlivých priehradkách boli zasunuté dýky a nože.

„Tieto sú úplne nové," povedal. „Teraz si dáme ďalšiu lekciu. Použi svoj inštinkt a vyber si nôž, ktorý ti bude pomáhať až do smrti."

Leah podišla bližšie a sledovala jednotlivé rukoväte. Niektoré boli drevené, iné kovové. Našla pár obyčajných, nejaké zdobené a vyrezávané. Páčil sa jej jeden z kovových nožov, ktorý mal uprostred zelené očko, no zdal sa jej krehký a falošný. Nedávalo to zmysel, ale prešla pohľadom ďalej.

Kdesi na kraji, uvidela ďalší. Mal čiernu rukoväť s obyčajným opakovaným vzorom, ktorý nevyzeral nejako extra. Leah aj napriek tomu vytiahla tento nôž do ruky a pozrela naň.

Čepeľ noža jej vyrazila dych. Bola strednej dĺžky a kúsok zahnutá. Vyzerala spoľahlivo aj napriek vyrytej kresbe pozdĺž čepele. Leah ju obrátila v dlani a sledovala, ako sa v mdlom svetle strieborné ostrie lesklo akoby naň svietilo priame slnko. Bola jasná a ostrá, ľahká, no pevná.

„Chcem tento," povedala Leah.

„V poriadku," odpovedal jej Lucius.

Kým si Leah obzerala svoj nový nôž, Lucius zavinul puzdro a všetky dýky schoval z jej pohľadu. Potom odniekadiaľ vyhrabal malú pošvu, aby nemusela nôž nosiť s odhalenou čepeľou.

„Teraz ho pomenuj," prikázal jej.

Leah dýku znova obrátila v ruke.

„Jas," povedala prvé slovo, ktoré jej zišlo na um. „Bude sa volať Jas."

Nekomentoval výber jej mena. Prešiel ku dverám a nechal ju tam samú.

„Vymysli si rituál, ktorým nôž spojíš so sebou. Budem čakať dole."

Lucius zabuchol dvere a Leah začula, ako jeho ťažké kroky pomaly odznievali. Zrejme zišiel dole schodmi naspäť do obývačky. Zadívala sa teda na svoju novú zbraň a sledovala ju.

Nevedela, čo má urobiť, nikdy v živote nepočula o nejakom rituáli, ktorý by ju mal spojiť s jej posvätným nožom. Bol vôbec posvätný? Nevedela.

„Dobre teda," zamrmlala si pre seba.

Pomaly sa pichla špičkou čepele do svojho prsta a na povrch vyliezla drobná kvapka krvi.

„Odteraz je tvoje meno Jas," skúsila oficiálny tón, no pripadalo jej to trápne a tak stíšila hlas. „Toto je moja krv, ktorú som ti dala ochutnať na znak nášho spojenia. Dúfam, že toto je prvý a zároveň posledný raz, kedy ňou bude zmáčaná tvoja čepeľ."

Rana na prste sa jej zatvorila. Leah si poklepala plochou stranou čepele po nej a keď nôž odtiahla, zistila, že rana sa jej zrástla. Zrazu chápala, že ich spojenie bolo hotové. Jej nôž ju nikdy nemôže zraniť. A teraz zatvoril jej ranu, aby to vyzeralo, že dodržal slovo.

„Si prešibaný," povedala mu.

Čepeľ neodpovedala. Veci predsa nevedeli rozprávať. No Leah by prisahala, že začula jej smiech.

„Som hotová," povedala Luciusovi, keď zišla dole.

„Výborne," odpovedal.

Leah si všimla, že presunul konferenčný stolík do rohu miestnosti a gauč potlačil na kraj. Uprostred obývačky tak bolo obrovské voľné miesto.

„Čo ideme robiť?" opýtala sa Leah.

„Začneme pracovať na tvojej schopnosti brániť sa," povedal. „Kedy si naposledy cvičila?"

Leah zabodla pohľad do zeme.

Už to bolo dávno, čo vykonala nejakú telesnú aktivitu. Telesnej výchove v škole sa odjakživa vyhýbala a nenávidela ju. Doma nikdy necvičila a nikdy v živote nebola behať v parku. Nebola síce tučná, práveže bola celkom vychudnutá, keďže po smrti Romaine stratila chuť do jedla a musela sa nútiť, aby niečo zjedla. Možno teda bola štíhla, ale jej svaly boli ochabnuté a slabé, jej pokožka vôbec nebola pružná a vyzerala ako strašiak.

„Dávno," povedala len.

„Super. Bolo by fajn, keby si začala doma cvičiť, alebo si začala behať. Alebo možno šla do fitka, to bude na tebe," začal organizovať jej život, akoby to robil veky. „A mimochodom, tvoja triedna učiteľka sa mi minule s obavami zdôverila, vraj poriadne nejedávaš?"

Leah si pleskla po čele: „Prisámbohu, že môj otec je klebetnejší, než nejaká ženská."

„Myslím, že ti netreba hovoriť, že aj ak nemáš chuť, mala by si občas do seba niečo nasilu vtlačiť. No je dosť možné, že neješ práve kvôli svojej druhej polovici, ktorá to nepotrebuje.

Každopádne, nebudem do teba vŕtať ako nejaká matka, ktorá svojmu decku káže jesť viacej zeleniny. Vráťme sa k nášmu výcviku. Zatiaľ môžeme s tvojou novou dýkou trénovať základy súboja s nožom."

„S kým budem bojovať?"

„Nejaké základné chvaty ťa naučím ja," vysvetľoval. „Kým sa naučíš zachádzať s takou zbraňou, budeš mať čo robiť, aby si napadla mňa. Potom sa vymeníme a ja začnem útočiť. Budeš sa musieť snažiť vyhnúť, aby si sa nezranila."

„Je to nejaký kurz sebaobrany, či čo?"

„Možno by som ti mal vtĺkať do hlavy nejaké chvaty, ktoré by si mohla použiť, no ak budeš zaskočená, vyfučia ti z hlavy. Museli by sme ich trénovať stále dookola, aby sa to pre teba stalo prirodzené. Chcel by som preto, aby si sa naučila uhýbať aj spontánne. Mnoho démonov sa zjaví pred tebou z ničoho nič a hoci ich môžeš cítiť, zbadáš ich zväčša až keď zaútočia."

„Rozumiem," odvetila mu.

Ona a bojovať s démonmi? To bolo niečo nemysliteľné. Stačilo, že sa v odraze zjavil démon, ktorý ju terorizoval a ona bola už paralyzovaná strachom. Lucius chce, aby sa naučila brániť, uhnúť včas jeho výpadom a navyše aj zaútočiť? To bolo proste neuveriteľné. A taktiež si bola istá, že jej to bude trvať desaťročia.

„Keď si budeš troška istá v tom, čo robíš, prejdeme na silnejšieho súpera. Budeš cvičiť s Laurou alebo Sethom, aby si si vyskúšala, ako to vyzerá, keď démon používa nadľudské schopnosti. Možno budeš prekvapená, keď zistíš, akí sú rýchli. No tvojou úlohou nebude stíhať za nimi, ale skúsiť ich oslabiť, poprípade zistiť, ako by si tak z nerovného súboja získala nejakú výhodu."

Leah prikývla. Vôbec si to nevedela predstaviť.

„Fajn, takže teraz by sme mohli začať," povedal jej.

„To už?"

„To už," zopakoval otrávene. „Priprav si nôž."

„Dobre," povedala a zovrela ho v dlani. „A čo teraz?"

„Teraz na mňa zaútoč."

Leah postávala s drevenou dýkou v ruke a nehýbala sa. Bolo jej to totálne trápne. Teraz má po ňom skočiť a snažiť sa ho akože zabiť so skutočným nožom? Čo ak ho omylom skutočne trafí a potom mu ublíži?

„No tak," povedal. „Načo čakáš?"

Obrátila lesklú dýku v ruke.

Urobila krok k Luciusovi a zahnala sa rukou na znak útoku. No Lucius ju pokojne chytil za zápästie a vykrútil jej ruku.

„Nesnažíš sa," povedal. „Nepredstierame hru, Leah. Predstav si, že som démon, že ma musíš zabiť, pretože ináč zomrieš. Poďme. Znova!"

Pustil jej ruku a odstrčil ju dopredu.

Pohodila hlavou a potom znova priskočila k nemu. Tentoraz sa hýbala rýchlejšie, zahnala sa a snažila sa ho zasiahnuť. Nešlo jej to. Lucius sa jej vždy šikovne vyhýbal, alebo jej chytil ruku a vyrazil jej zbraň z dlane.

Začínalo ju to frustrovať. Nech sa akokoľvek snažila, nemohla ho trafiť a jej bezmocnosť ju začínala čoraz viac hnevať. Napokon zrevala a znova skočila.

Urobila náznak útoku sprava a kým sa otočil, vrhla sa doľava. Netrafila ho a stratila rovnováhu, schmatla ho za tričko, ktoré mal oblečené a takmer obaja spadli. Šmyklo sa jej a o chvíľku skončila zadkom na zemi. Od zlosti hodila svoj nôž na zem a čepeľ po kontakte s podlahou hlasno zahrkotala.

„Frustrovaná," povedal. „Nerada prehrávaš?"

„Nie," pokrútila hlavou.

Nemalo to nič spoločné s prehrou, či s výhrou. Len zistila, že konečne môže zobrať veci do svojich rúk, no nešlo jej to. Bolo to ťažké a pripadala si úplne slabá. Chápala, že je toto jej prvý dnešný výcvik, no to nemenilo nič na tom, že dúfala, že si bude počínať lepšie.

„Nemala by si si to vyčítať," povedal jej Lucius a potom ju chytil za ruku, aby jej pomohol vstať zo zeme. „Viem sa rýchlo hýbať a bojoval som s mnohými démonmi. Navyše, tvoj plán o falošnom útoku sprava si v hlave tak intenzívne plánovala, až som ho zachytil ešte predtým, ako si ho uskutočnila."

„Prečítal si mi myšlienky!" povedala zdesene.

„Nebolo by to schválne. Niekedy, keď sú túžby alebo myšlienky ľudí príliš silné, sa ku mne dostanú aj bez toho, aby som to chcel," povedal.

Prešiel k rohu obývačky a zdvihol zo zeme jej Jas.

„Pri démonoch si budeš musieť dávať pozor, pretože na rozdiel odo mňa, oni vedia myšlienky čítať cielene a urobia všetko preto, aby sa ti dostali do hlavy."

„Ako mám tomu zabrániť?"

„Pokiaľ si slabá a nevieš sa sústrediť, mala by si nosiť amulet na ochranu. Budeš tak môcť pustiť čítanie myšlienok z hlavy a sústrediť sa na iné veci. Alebo si môžeš okolo seba predstaviť akúsi neviditeľnú bariéru. Niečo, čo je tvoja ochranná zóna a nemôže do nej preniknúť žiadna bytosť bez tvojho zvolenia."

„Ako sa to mám naučiť?"

„Stačí, keď si to budeš niekoľkokrát za deň vizualizovať. Môžeš si skúšať predstaviť, ako sa nejaká zlá sila dobíja dnu, no nepustíš ju. Keď to budeš takto robiť niekoľko týždňov, môžeme vyskúšať, či sa ti niekto z nás nedostane do hlavy."

„Dobre," prikývla.

„Fajn, na dnes by sme mali asi končiť," skonštatoval, keď sa pozrel smerom von oknom.

Vonku už bola poriadna tma.

„Ak sa chceš pripraviť na písomku, ktorá ťa čaká tento týždeň, mala by si ísť domov, aby si sa stihla na ňu naučiť."

Leah sa takmer pleskla po čele. Úplne zabudla nato, že bude musieť v škole excelovať, aby jej všetci uverili doučovanie s Luciusom. Vôbec sa neučila a aj keď áno, vždy to nejako nevyšlo.

„Začni behávať, Leah," povedal.

„Prečo?"

„Potrebuješ kondičku. A tá ti žalostne chýba. Je až smutné, že dnešná mládež je natoľko drevená."

Leah sa zamračila, ale nepovedala nič.

Zdalo sa, že tréning sa pre dnešok skončil. Pobalila si preto svoje veci a vybrala sa naspäť domov. Studený večerný vzduch na ňu pôsobil upokojujúco.

Trénovali iba chvíľku a ona sa cítila nesmierne vyčerpaná. Pochybovala o tom, že bude schopná naučiť brániť sa. Keby sa v tomto momente ten prízrak zjavil pred ňou, bez námahy by ju mohol zabiť.

Cítila sa mizerne.

„Ako bolo na doučovaní?" opýtal sa jej otec, keď sa objavila v kuchyni.

Sledoval správy, ale stíšil zvuk, aby ju mohol počuť.

„Hrozne," povedala. „Mám čo doháňať."

„Hm, čakal som to," odvetil a otočil hlavu späť k obrazovke.

„Oco," vošla za ním do obývačky a ostala stáť.

„Hm?"

„Ako zomrela moja mama?" opýtala sa ho.

Chvíľku na ňu pozeral, prekvapený, odkiaľ toto všetko prišlo, no potom sa nadýchol a prehovoril.

„Bola chorá, Leah."

„Aha," povedala.

Ak toto mali byť tie inštinkty, o ktorýchrozprával Lucius, tak jej práve našepkali, že otec nehovorí pravdu. Znamenaloto, že bude musieť zistiť znova pátrať na vlastnú päsť. Po predchádzajúcich skúsenostiachnepochybovala o tom, že jej to celkom išlo.