Ostatní študenti aj naďalej nerušene bzučali, vyžívajúc sa v senzácií, ktorá im spestrila ďalší nudný deň, ale Leah mala pocit, akoby tie zvuky prichádzali z veľkej diaľky. Zvonenie školského zvonca ohlasovalo jednu hodinu za druhou, no ona to sotva vnímala, ponorená vo svojich myšlienkach.

Nech hlavou krútila koľko chcela, nedokázala z nej vytriasť prízrak dievčaťa so znetvorenou tvárou. To, že mala nočné mory, to sa predsa stávalo každému, ale prečo sa zjavil počas dňa v realite? Zdalo sa jej to, alebo to bolo skutočné? Videla predsa tú prasklinu. Tá vec sa snažila rozbiť zrkadlo a dostať sa k nej. Čo by sa stalo, keby to stihla predtým, než to dievča vyšlo z kabínky a vyrušilo ich?

Migréna jej zabubnovala na spánky, prehrabla si vlasy a pomaly vydýchla. Zdvihla hlavu a pozrela na hodiny, ktoré viseli na stene rovno nad tabuľou. Do konca vyučovania ostávalo necelých dvadsať minút.

Bola presvedčená, že ktokoľvek tam tie hodiny zavesil, bol v skutočnosti sadista a urobil to preto, aby študenti mohli sledovať, ako pomaly dokáže plynúť čas počas poslednej hodiny vyučovania.

Pretrpela už niekoľko nekončiacich hodín a zdĺhavú obedňajšiu prestávku. Tých pár minút snáď už nejako zvládne. Začala perom čmárať po jednej z nezapísaných strán.

Keď po chvíli pozrela na svoj zošit, preglgla. Prízrak zhmotnený na linajkovej stránke jej zošita pôsobil až príliš vierohodne. Zovrela v ruke pero a rozhodla sa ho začmárať. Ak niekto uvidí, že kreslí takéto veci, nestretne sa to s obdivom.

„Úf, čo to je za vec?"

Chalan sediaci vo vedľajšej lavici jej vychmatol zošit.

„Ukáž, ukáž!"

Dievča, ktoré sedelo za ňou, naťahovalo krk, aby dovidelo na jej kresbu. Podľa Leah patrilo asi k tým najotravnejším kravám na svete. Leah vedela pekne kresliť, jej realistický štýl však v kombinácii so šialenými prízrakmi nepôsobil na ostatných silným umeleckým dojmom.

„Čo to je?"

„Je to desivé."

„Vráť mi ten zošit," otočila sa Leah k chalanovi s otvorenou dlaňou.

„Lebo čo?" uškrnul sa.

„Nemysli si, že keď si obľúbenkyňa našej triednej, tak sa ti všetko prepečie," začula za sebou ďalší dievčenský hlas.

Tentoraz bol omnoho uštipačnejší, než tie predchádzajúce. Rovnako tak naberal i na hlasitosti.

Obľúbenkyňa? Leah nadvihla obočie. Tak toto bola pre ňu novinka. Nikdy neurobila nič také, čo by si zaslúžilo obdiv učiteľov. Ani jej vlastný otec na ňu nebol vôbec hrdý. Prečo by aj mal? Bola iba dievča, ktorému sa zhoršoval prospech a podľa všetkých dospelých bola na vrchole hormonálnej anarchie.

„Daj mi ten zošit!" štekla.

„Stačilo!"

Medzi ich lavicami sa zjavil učiteľ dejepisu, pán Hayden. Prisahala by, že len pred stotinou sekundy ešte sedel za katedrou a opravoval písomky. Vždy sa zjavil ako tieň. A vždy presne v tú najnevhodnejšiu chvíľu.

Vychmatol chalanovi zošit z rúk.

„Nie sme na základnej škole," zahrmel a trieda stíchla. „Tak sa správajte ako dospelí ľudia a nie ako banda rozmaznaných deciek."

Položil zošit naspäť pred ňu. Videla, ako sa ústa ostatných krivili v proteste. To ona si kreslila do zošita namiesto písania poznámok a ešte sa s nimi aj hádala. Bola arogantná a drzá, vymeškávala hodiny a neučila sa. A prečo ju stále nikto nepotrestal?

„Čo to je?" opýtal sa pán Hayden.

Prstom poklepal po čiernej kresbe v zošite. Ak dovtedy boli jej spolužiaci mĺkvi, teraz v triede nastalo tak veľké ticho, až si myslela, že začujú tlkot jej vydeseného srdca. Aj ona by veľmi rada vedela, čo to bolo. Čo bola tá postava zač? A prečo ju začala prenasledovať?

„Jednoznačne to nevyzerá ako poznámky z dejepisu," prehovoril napokon. „Ako sa to voláš?"

„Blackbournová Leah," odvetila.

„Ach," nadvihol obočie, „takže to si ty."

Pár z jej spolužiakov sa škodoradostne zachichotalo.

Leah si zahryzla do jazyka, aby nepovedala niečo nevhodné. Zalomcoval ňou hnev.

Učitelia mali radi študentov, ktorí sa dobre učili a poslúchali. Nepochybovala o tom, že na základnej by bola ich miláčikom. Mávala totiž vždy najlepšie známky z celého ročníka a dospelých poslúchala.

Ale veci sa zmenili. Ona sa zmenila. Zo vzornej žiačky s perfektnými známkami sa stala „poškoláčka", ktorá je na najlepšej ceste prepadnúť na polroku. Jediná z celého ročníka. Aj preto si ju všetci učitelia ihneď zapamätali.

Alebo ešte lepšie, mali o nej už vytvorenú svoju mienku dávno predtým, ako ju vôbec spoznali.

Keby niekomu teraz povedala, že keď nastupovala do prvého ročníka, mala najvyšší počet bodov a nemusela robiť prijímacie skúšky, nikto by jej to neuveril.

„Koľko dnes máte hodín?"

„Toto je posledná."

„Máš celkom odvahu, nepísať si poznámky na mojom vyučovaní. Ôsmu hodinu tu teda ostaneš po škole a dopíšeš si ich."

Zvyšok triedy sa konečne uvoľnil, očividne spokojný s jej trestom, a pokračoval vo svojej práci. Leah sklopila pohľad. Pery sa jej chveli. Bola predsa jej vec, či si tie poznámky písať bude, alebo nie. Nemali význam. No rovnako tak nemalo ani význam odporovať tomuto mladému „učiteľovi", ktorý si myslel, že je niečo viac.

Muž, ktorý ju práve nechal po škole, nemohol mať ani tridsať, tým si bola istá. Bol strednej postavy, no hoci bol mladý a chýbalo mu pivné brucho (na rozdiel od väčšiny učiteľov na tejto škole), od vyšportovaného svalovca z hodín telesnej výchovy mal poriadne ďaleko. Zdal sa jej chudý, no ten dojem možno vytvárali len úzke nohavice a dlhý široký kardigán, ktorý na ňom povieval ako na strašiaku. Alebo zato mohla iba čierna farba v ktorej bol často zaodetý od hlavy po päty.

Jeho tvár vyzerala však rovnako zničene ako tá jej. Okolo čiernych prenikavých očí mal tmavé kruhy. Zdalo sa, že nielen ona sa dnes v noci poriadne nevyspala. Kým väčšina ich učiteľov chodila nahladko oholená a ostrihaná, on mal krátku koziu briadku a niekoľkodňové strnisko, vlasy visiace po bokoch tváre sa mu neustále strapatili. Akoby mu bolo absolútne jedno, ako vyzerá.

Okolo krku mal množstvo kožených šnúrok. Zrejme na nich viseli aj prívesky, pretože ich občas počula cinkať, no boli starostlivo ukryté pod okrúhlym výstrihom čierneho trička.

Pán Hayden nastúpil na ich školu nečakane len pred pár týždňami. Bude až do konca roka zastupovať ich predchádzajúcu učiteľku, ktorá utrpela komplikovanú zlomeninu.

Leah si spočiatku myslela, že nový mladý učiteľ urobí na vyučovaní zmenu, ale on sa rozhodol pokračovať v starom spôsobe učenia pani Brownovej. Každú jednu vyučovaciu hodinu trávili tým, že si museli spoznámkovať kapitolu z učebnice a tým sa jeho odborný prístup končil.

Keď sa na ich hodine objavil po prvý raz, baby sa išli zblázniť.

„Je riadne sexi," začula Leah za svojim chrbtom zašepkať jedno z dievčat.

„Myslíš, že by zobral nejakú študentku na doučovanie?" zachichotala sa ďalšia.

Liezli jej tým na nervy. Nebol sexi. Bol len asi tak o dvadsaťpäť rokov mladší, než akýkoľvek iný chlap, ktorý na tejto škole učil.

Leah ho neznášala a cítila sa pri ňom nepríjemne.

Nepáčilo sa jej, aké mal oči. Boli bezodné a temné, pripomínali jej istým spôsobom prízrak, ktorý ju prenasledoval. No jeho oči mali aspoň normálne ľudské beľmo, čím jej dali najavo, že je človekom. Hoci teraz, ako ju nechal po škole, o jeho ľudskosti začínala pochybovať.

Zatvorila svoj zošit a pozrela na hodiny. Uvedomovala si, že ak dneska zdrhne, bude mať obrovský problém, no predsa zvažovala, že by to riskla. Zbalila si svoje veci a ignorovala podozrievavý pohľad mladého učiteľa.

Keď zazvonilo na koniec hodiny, vyrútila sa von medzi prvými. No hneď na chodbe sa jej veľkolepý plán úteku rozpadol. Pred dverami ju zastavila triedna učiteľka. Zdalo sa, že na ňu čakala, akoby tušila, že sa chystá zmiznúť.

„Leah, chcela by som sa s tebou dnes porozprávať," povedala jej. „Počkaj ma po zvonení v triede. Nieže ujdeš domov."

Možno mohla zdrhnúť mladému nafúkanému učiteľovi, ten by si to aj zaslúžil, no nie svojej triednej. Tá totiž mala obľubu v žalovaní jej otcovi. Istotne by mu ihneď zavolala, aby ju mohol čakať doma už poriadne nabrúsený.

„Nejdem domov," zamračila sa na ňu. „Pretože som aj tak dneska zase zostala po škole, ale chcem ísť ešte na záchod. To snáď môžem, či nie?"

Učiteľka zovrela pery a prikývla. Nechala ju ísť, no aj tak starostlivo sledovala, či sa jej kroky nezvrtnú od dievčenských záchodov ku vchodových dverám.

Leah vošla dnu a zastala pri umývadlách. Oči jej ihneď preleteli k zrkadlám. Prasklina tam bola. Nezdalo sa jej to. Niekto to prelepil páskou a pridal i odkaz, že sklo vymenia poobede, nech si dávajú pozor, aby sa neporezali. Vinník sa zrejme ešte stále nenašiel.

Pustila na ruky prúd studenej vody a potom sa pozrela na svoj odraz. Niečo sa v ňom mihlo, no keď zdvihla hlavu, nič nevidela. Do jej vnútorností sa zadrapili pazúre strachu, ktoré ich zovreli a odmietali pustiť. Vypla preto vodu a vybehla zo záchodov skôr, než stihne prasknúť ďalšie zrkadlo.

Tak veľmi sa nevedela dočkať konca vyučovania, no namiesto toho tu teraz musela zostať ešte hodinu navyše. Keby to vedela, urobila by si pár poznámok, aby si ju tu nemohol nechať. Školský zvonec zazvonil na začiatok ôsmej hodiny zbytočne. V triede sedela sama, po jej spolužiakoch už nebolo ani stopy, pokiaľ nepočítala plný odpadkový kôš a zopár nevyložených stoličiek.

Vzdychla a pozrela na svoj mobil. Ešte stále ho mala umlčaný. Zapla ho a do ticha sa ozvala zvučka. Až príliš veselá na pochmúrnu atmosféru, ktorá sa vznášala v triede. Nemusela sa pozrieť na displej, aby vedela, kto to bol. Cedric. Stále sa jej snažil dovolať, ale ona odolávala.

„Ten telefón môžeš rovno odložiť," začula mužský hlas.

Jasné, nový dejepisár, Lucius Hayden, znova vstúpil na scénu. Prevrátila očami a hodila ho do tašky.

„Vytiahni si učebnicu a spíš si tie poznámky," povedal. „Aby si dobehla to, čo si svojim flákaním zameškala. Keď to budeš mať hotové, ukážeš mi ich a môžeš ísť domov."

Sadol si za katedru a vytiahol akési zdrapy papierov. Ignoroval pichľavé pohľady Leah a ponoril sa do svojej práce. Chvíľku ho ešte pozorovala, no keď nereagoval, otvorila zošit a začala mlčky spisovať poznámky z dnešnej kapitoly. Ak to spraví rýchlo, možno ju pustí skôr a ona bude môcť konečne vypadnúť.