Znova stlačil jej hrdlo.

„Fizza!"

Seth pustil Leah a ona dopadla na gauč. Čepeľ noža preletela popri Sethovej hlave a on sa uhol práve včas. Uskočil z gauča a zrazu stál dobré dva metre od Leah.

„Zbláznil si sa?" zaručal na neho Lucius.

Laura a Satomi stáli hneď za ním. Satomi bola vo svojej ženskej podobe, no dva chlpaté chvosty boli výstražne vztýčené vo vzduchu. Zjavne ju zaujímala situácia, ktorá sa tu práve stala. Uši sa jej zvedavo natočili dopredu a očami preskakovala z nej na Setha.

Lucius mávol rukou a čepeľ noža sa obrátila a dosadla do jeho dlane. Bol pripravený znova hádzať.

„Chcel si ju zabiť?" opýtal sa ho.

Seth mlčal.

„Odpovedz mi!"

Démon sa pozrel na Leah, ale nepovedal nič. Odmietol prezradiť jej tajomstvo. Tak, ako si v jej hlave prečítal, že ju to vzrušuje, prečítal si i to, ako veľmi sa za niečo také hanbí. Otočil sa chrbtom a bol pripravený odísť.

„Ak mi neodpovieš, čo to všetko malo znamenať, tak ti ten nôž zabodnem priamo do srdca."

„Lucius, mali sme dohodu," povedala Laura varovne, ale on ju ignoroval.

„Myslím to vážne."

„Prestaňte, preboha," Leah vyskočila z pohovky a dobehla k Luciusovi. Schmatla jeho ruku, v ktorej držal dýku pripravenú hodiť a stiahla ju dole, k jeho telu. „Neubližoval mi," povedala a sklopila zrak.

Nedokázala sa mu pozrieť do očí. Lenže jemu to stále nedochádzalo. Normálni ľudia predsa nechápu, prečo by niekto škrtil druhého človeka, pokiaľ sa ho nechystal zavraždiť.

„Robil to, pretože to mám rada."

Keby to videla z pohľadu diváka, možno by sa jej to zdalo komické. Ako jej učiteľ dostal facku od reality a snažil sa spracovať informáciu, že jeho žiačka má rada, keď ju niekto v rámci sexuálnej predohry škrtí. To bola silná káva na mnohých ľudí.

Čepeľ noža padla na zem. Nastalo asi to najtrápnejšie ticho v celej histórii.

Lucius si odkašľal, bolo jasné, že je poriadne zaskočený. „Dobre teda, asi by sme teda nemali viac strácať čas. A začať s prácou."

Leah nenamietala. Čím skôr na túto scénu všetci zabudnú, tým lepšie.

„Skôr než sa vráti prízrak, mali by sme si niečo ujasniť."

„Mali by sme si toho ujasniť ďaleko viac," zahľadela sa mu Leah do očí a nepúšťala mu ruku. „To, čo budem robiť so Sethom, je moja vec. Tak prestaň okolo mňa skákať a zaháňať sa po ňom pri každej príležitosti dýkou."

Prižmúril oči, ale ona neuhla pohľadom. Zovrela pery do tenučkej čiaročky a na zdôraznenie mu v prstoch stlačila ruku. Potom ho pustila a odvrátila sa.

Chvíľku sa na ňu díval, no potom prehovoril: „Fajn, fajn, takže sa kde som to skončil. Mali by sme začať nazývať veci pravým menom. Voláme to prízrak, ale od prízraku to má ďaleko. Aj keby to bola tvoja mŕtva priateľka, muselo by sa stať neviem čo, aby sa zmenila na tak zlomyseľnú bytosť, ako je táto."

„Ako si tým môžeš byť taký istý?" opýtala sa. „Tá vec vyzerá ako Maine."

„Vyzerá. Ale nie je," povedal.

Natiahol ruku k Leah. Odtiahla sa, aby sa jej nedotkol, no všimla si, že jeho rukáv na kabáte sa vydul. Vyzeralo to, akoby mu pod kožou niečo behalo. Zhnusene sa odtiahla ešte ďalej. Zrazu sa spod okraja jeho rukáva vytrčila malá zvieracia hlavička s guľatými uškami.

Von sa vytiahla čulá fretka a skočila priamo na Leah. Ovoniavala ju a začala po nej liezť. Leah neodolala. Stiahla prst dole a zviera sa jej nechalo pohladiť po hlave. Bola roztomilá.

Nevedela, že Lucius choval nejaké zviera. Nevyzeral ako typ, ktorý by chcel mať domáceho miláčika. Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslela, bola si istá, že Lucius by nechcel chovať zviera. Vedela si predstaviť, že podľa neho to bola iba otravná vec navyše, o ktorú sa treba starať a ktorá ho bude obmedzovať.

Znova pohladila fretku. Mala krásny zamatový kožuštek sivej farby, ktorý bol pretkaný čiernym golierikom. Sledovala jej svetložlté očká a premýšľala. Zvieratá mala rada, no nikdy neuvažovala nad tým, že by nejaké chovali doma. Otec bol presvedčený, že ju zviera omrzí a bude sa oň musieť starať napokon on sám.

Potom skončila základná škola a Leah nemala čas starať sa ani len o seba, nieto ešte o ďalšiu bytosť, ktorá potrebovala pravidelnú starostlivosť.

Kým pri zvieratách sa cítila uvoľnene a príjemne, pri tejto fretke to tak nebolo. Iste, bola roztomilá, ale neupokojovala ju a nevedela sa jej ani len prihovoriť.

„Čo je?" opýtal sa jej Lucius.

„Toto nie je obyčajná fretka, že?"

„To si naozaj myslíš, alebo to iba hádaš, aby si ma oslnila svojimi schopnosťami?"

„Naozaj si to myslím," napajedila sa Leah.

„A prečo?"

„Ja neviem," povedala. „Zvieratá ma zväčša upokojujú."

Satomi zastrihala ušami a v priebehu sekundy sa zmenila na psa plemena šiba inu.

„Upokojujem ťa?" opýtala sa jej.

Bola to asi tá najčudnejšia vec, akú zažila. Pes k nej otočil hlavu a keď otvoril papuľu, z jeho tlamy nevyšiel štekot, ale ľudský hlas, ktorý si spájala s dievčaťom s ušami a s chvostom.

„Ani zďaleka," odpovedala.

„Prečo?"

„Lebo nie si zviera?"

„Som," odvetila. „Som líška."

„Tak prečo teraz vyzeráš ako pes? Máš dva chvosty a vyzeráš ako človek."

„Niekedy. A na moje chvosty som hrdá."

„Prečo sú dva. Narodila si sa tak?"

„Líšky získavajú svoju múdrosť a prešibanosť s vekom a skúsenosťami," odvetil Lucius. Očividne bol rád, keď ho ľudia počúvali. „Počet chvostov značí počet storočí, ktoré prežili."

Leah znova pozrela na líšku.

„Chceš mi tvrdiť, že si žila dvesto rokov?"

„Nie vo vašom svete, ale áno. Kedysi som slúžila bohyni. Mala by si mi prejavovať viac úcty."

Lucius odfrkol, ale nepovedal nič. Satomi ho ako pes chmatla za nohavicu, no potom ho pustila. Leah premýšľala nad tým, či to malo spojitosť s jej minulosťou. Keď boli spolu na tom cintoríne, spomenula niečo o tom, že kedysi bola akoby dobrá, no potom sa premenila na zlú? Sama tomu nerozumela.

Vlastne, vôbec nechápala rozdeleniu na dobrých a zlých. Za tých pár dní stretla množstvo bytostí a hoci ich videla, vôbec si nebola istá, akými sú v skutočnosti. Démoni mali byť zlí. A predsa jej pomáhali a nesnažili sa ju zabiť, či stiahnuť do pekla. Potom tu boli takí, ktorí sa jej snažili ublížiť a urobili by preto hocičo.

Fretka ju uhryzla do prsta a ona sa mykla.

„Takže," prstom sa snažila stlačiť drobnú ranku na prste, aby sa z nej nestihla valiť krv. „Čo je tá fretka zač?"

„Grimoár."

Leah na neho pozrela. „Ako je možné, že ťa nikto ešte neodpísal ako blázna?" opýtala sa.

Uškrnul sa: „To isté by som sa mohol opýtať ja teba."

Fretka v jej rukách zapišťala a potom zablikala, akoby ju zapojili do elektriny. Leah sa zľakla a pustila ju na zem, no hoci dole padalo skrútené klbko srsti, na podlahu dopadla hrubočizná kniha viazaná v hnedej koži. Hranou jej bolestivo dopadla na nohu.

Grimoár.

Asi mi načisto preskočilo, pomyslela si Leah, no pulzujúca bolesť v palci ju presvedčila o tom, že sa jej nesníva. Zohla sa a vzala knihu do ruky.

„Čo je to za knihu?" opýtala sa.

„Prekliaty grimoár starý niekoľko storočí. Mág, ktorý túto knihu napísal, jej dal schopnosť premeniť sa na tvora, aby ju dokázal lepšie ukryť a mohla ujsť. Vytvoril zaklínadlo, ktoré dokáže rozpoznať démonov, keď ochutná ich mágiu. Fretka ťa pohrýzla a spolu s krvou zacítila i tvoju energiu."

Leah pozrela na knihu, ktorá sa sama otvorila niekde za polovicou. Ak tomu všetkému rozumela správne, kniha by jej mala ukázať, kým vlastne je. Na zožltnutom pergamene uvidela vyblednutú kresbu čierneho havrana.

„Zjavilo sa v nej niečo?" opýtal sa jej Lucius.

„Iba havran."

„To nám nepomôže," povedal. „Existuje mnoho démonov, ktorí vedia na seba vziať podobu havrana. Ako je možné, že nevieš, kto si?"

„Mala by som vedieť o tom, že som démon?"

„Samozrejme. Démoni len tak nepadajú z neba. Musela si aspoň niečo tušiť."

„Donedávna som si myslela, že som obyčajný človek. Nikdy v živote som sa nestretla s niečím zvláštnym, až kým neumrela Romaine."

Lucius premýšľal.

„Možno sa u nej ešte neprebudili jej schopnosti," prehovorila Laura.

„Rodičia by o tom určite vedeli. Keď vychovávaš malé démonča, zväčša si všimneš, že sa vôkol neho dejú čudné veci. Pokiaľ jej otec o ničom nevie, musela to vedieť matka. Prečo ju ale kniha nerozoznáva?"

„Môj otec istotne nie je démon," pokrútila Leah hlavou.

Keby bol, nenechával by si predsa od nej tak skákať po hlave. Mala síce strach, keď bol nahnevaný, no žiadna búrka vonku sa nekonala, keď zmraštil obočie. To, že by mohol byť démonom, jej prišlo absurdné.

„A čo tvoja mama?" opýtal sa jej.

„Neviem," povedala. „Umrela, keď som bola malá."

Lucius s Laurou pozreli na seba.

„Ako umrela?"

Leah nevedela. Otec jej to vlastne nikdy poriadne nepovedal a ona sa nepýtala. Nikdy sa o nej nerozprávali.

„Asi máme stopu," prehovoril. „Kým však zistíme, čosa skutočne stalo, mala by si sa naučiť brániť. Obávam sa, že za týmto všetkýmbude niečo väčšie, než len smrť tvojej priateľky."