Hoci vstala ešte za tmy, vonku sa už začínalo pomaly rozvidnievať. Ľadový jesenný vietor jej vkĺzol pod golier. Vytiahla zips na svojej koženej bunde vyššie. Mala ešte dosť času a potrebovala sa prevetrať. Rozhodla sa, že pôjde do školy pešo.

Dúfala, že dnešok čo najrýchlejšie skončí, aby sa mohla znova vrátiť na bezpečné miesto za dverami svojej izby. Počas posledných dní nedokázala zaspať a potom sa zdvihnúť z postele. Chodenie do školy a sedenie na vyučovaní ju stálo tak obrovské množstvo energie, že sa poobede vracala unavená, neschopná sústrediť sa na domáce úlohy a zadania. Možno sa jej podvečer podarilo na chvíľku zdriemnuť, no jej spánok bol plytký a krátky. Pod rúškom tmy jej na dvere zaklopala insomnia, ktorá ju navštevovala čoraz častejšie a odmietala odísť...

Škola bola ešte tichá, keď vošla dovnútra.

Zamierila rovno na dievčenské záchody a zastala pri zrkadlách s umývadlami. Rozopla si svoju koženú bundu a potom opatrne nadvihla šatku na krku.

Škrabance neboli síce krvavé, ale pokožku mala stále rovnako červenú a zapálenú. Zakaždým, keď pohla hlavou, jej pichľavá šatka rozdráždila pokožku a ona sa musela ovládať, aby sa nezačala znova driapať. Omotala ju naspäť a uistila sa, že všetko dôkladne zamaskovala.

Vyrušil ju vibrujúci telefón vo vrecku. Pozrela sa na displej a preglgla. Volal jej Cedric. Keď sa stretli naposledy, skončilo sa to tým, že od neho ušla a teraz mu nedvíhala telefón. Očakávala, že keď ho bude ignorovať, dá jej pokoj, no Cedric sa nenechal len tak ľahko odradiť. Snažila sa mu vyhnúť, no vedela, že sa s ním bude musieť skôr či neskôr stretnúť.

Cedric bol od nej o štyri roky starší, mal špinavé blond vlasy a svetlé oči, ktoré menili farbu podľa jeho nálady. Niekedy boli svetlomodré a studené, inokedy mali farbu ihravého letného neba. Zo svojej brigády popri univerzite si dokázal platiť prenájom maličkého bytu mimo centra mesta, neďaleko univerzity.

Cedrica mala rada preto, lebo mali mnoho vecí spoločných. Hoci spočiatku nechápala, ako by vysokoškoláka mohlo zaujímať také dievča, akým je ona. Veď nebola ani len dospelá. Vlastne, ako jej všetci v okolí dávali najavo, bola veľké nič. No pri ňom sa cítila sama sebou. Cedric jej dokázal, že aj ona je pre niekoho dôležitá.

Vždy, keď sa jeho pery dotkli tých jej, zabudla na všetky problémy, svet vôkol nich prestal existovať. Už nebola škola, zlé známky, hádky s otcom, či smutná minulosť. Vtedy žila v prítomnosti a vychutnávala si každý jeden okamih. Šťastie napĺňalo celé jej bytie a ona si priala, aby to už nikdy viac neskončilo. Po tele sa jej rozlievala horúčava, v žalúdku pocítila slabé chvenie. Cedric bol jediný, pri kom mala pocit, že je naozaj doma.

No po pár mesiacoch sa jej rozprávka začala lámať, až kým sa totálne nerozpadla pred niekoľkými dňami. Cedric bol jej záchranné koleso, ktoré ju držalo nad hladinou. A teraz po tom všetkom cítila, ako znova začína klesať ku dnu...

Jej starý životný štýl sa vracal naspäť. Opäť jej neostane nič iné, iba ísť po vyučovaní domov, kde strávi zvyšok dňa ležaním v posteli a civením do prázdneho stropu. Všetky dni sa zlejú do jedného nekončiaceho a ona si bude priať, aby už viac nikdy nemusela vstať a vyjsť von.

Dvere vedúce na chodbu sa otvorili a dnu vošlo nejaké dievča. Odignorovalo Leah a zmizlo v jednej z kabínok.

Mobil jej znova zavrčal.

„Prosím, nie," zašepkala.

Potrebovala si dať od Cedrica pauzu. Aspoň na malú chvíľku, kým pochopí, čo sa vlastne deje. Kým si stihne premyslieť, čo urobí ďalej. Vypla telefón a ukryla ho do svojej kabelky. Potom zdvihla hlavu a pozrela sa posledný raz na svoj odraz v zrkadle, pripravená vyjsť von a absolvovať ďalší deň.

Za jej chrbtom ktosi stál.

Zvrtla sa, no kachličková chodba za ňou bola prázdna. V krku jej vyschlo.

Pomaly obrátila hlavu naspäť. Prízrak sa vrátil. Prešiel dopredu a mlčky na ňu civel zo zrkadla. Leah chcela ustúpiť o krok vzad, utiecť von, no nedokázala sa ani pohnúť. Kolená ju prestali poslúchať a neovládateľne sa roztriasli.

Prízrak sa prudko pohol a potom vrazil päsťou do zrkadla. Leah sa mykla a pritisla si ruku na ústa, aby nevykríkla. S hrôzou v očiach hľadela, ako dievča bez očí a úst neprestajne búšilo do skla. Každý jeden úder rezonoval v hrudníku Leah, ktorý sa dvíhal čoraz rýchlejšie v prudkých trhaných pohyboch. Krv zo sčernetých zápästí fŕkala vzduchom. Zvuk cupotu kvapiek sa odrážal od kachličkových stien a vytváral neznesiteľnú ozvenu.

Dvere na záchodovej kabínke sa otvorili a Leah sa strhla. Dievča na ňu vytreštilo oči, zrejme nechápalo, prečo vyzerala tak vystrašene. Keď sa ale v jej očiach objavila tá istá emócia, Leah ničomu nerozumela. Obrátila sa naspäť do zrkadla a zazrela, ako sa cez celú hladinu skla tiahne prasklina.

Po prízraku nebolo ani stopy.

„To-to som neurobila ja," zakoktala Leah.

Dievča popri nej prefrnglo von na chodbu. Leah sa rozbehla za ňou, chcela jej vysvetliť, že to zrkadlo nerozbila. Možno dodať, že také už bolo predtým, no neznáma zmizla v dave medzi ostatnými študentmi, ktorí sa pomaly rozchádzali do svojich tried.

Leah zastala. Ak sa niekto dozvie, že rozbila zrkadlo, bude mať problém. Neostávalo jej ale nič iné, ako čakať, kým sa to prevalí. Vydýchla a potom si pretrela unavené oči. Dnešok sa ešte ani len poriadne nezačal a ona už teraz vedela, že to bude mizerný deň.

Vošla do triedy a posadila sa na svoje miesto v prostrednom rade. Kým si chystala veci na prvú vyučovaciu hodinu, skontrolovala svojich spolužiakov, aby zistila, či ju niekto z nich podozrievavo nesleduje. Chýry sa šírili až príliš rýchlo. No zdalo sa, že dnes si ju nikto nevšímal. Väčšina z nich totiž bola zaujatá inou horúcou témou a k Leah sa onedlho doniesli útržky ich rozhovoru.

„Odviedli ju preč? Len tak?"

„Na konci vyučovania si po ňu prišli, aby nevyvolali rozruch. Ale z vedľajšej triedy ich aj tak uvideli."

Leah sa oprela na stoličke a potom si nalistovala svoj zápisník. Používala jeden hrubý zošit na všetky predmety. Poznámky si nerobila, pripadalo jej to úplne zbytočné. Väčšina ich hodín prebiehala tak, že si buď sami opisovali článok z učebnice, alebo im to diktovali učitelia.

Tvárila sa, že si kreslí po okraji čistej dvojstránky, no v skutočnosti naťahovala uši, aby toho zachytila čo najviac.

„A to bola nejaká prváčka?"

„Hej. Z triedy na prízemí. Jej kamoška povedala učke, že sa správa divne. Vraj sa vyhla povinným vstupným testom. Tak jej ich dodatočne urobili. Výsledky neboli v norme."

Leah zovrela pero v rukách, hánky jej zbeleli.

Pri vstupe do prvého a posledného ročníka školy robili svojim študentom vstupné a výstupné zdravotné prehliadky. Išlo o rutinnú kontrolu. Museli sa vtedy odmerať a odvážiť, zobrali im ich miery. Dievčatá sa vždy snažili rozpačito vyargumentovať fakt, že za posledné roky pribrali, iné sa zase hrdili centimetrami, ktoré im narástli na hrudníku.

No počas posledných rokov sa k tomuto vyšetreniu pridali aj povinné psychotesty. Svetová zdravotnícka organizácia bila na poplach, duševné poruchy sa stávali civilizačnou chorobou a počty pacientov neustále stúpali. Vláda preto donútila školy, aby zaviedli povinnú prevenciu. Išlo o jednoduché testy pozostávajúce z obrázkov a otázok, ktoré museli žiaci okomentovať a z toho školskí psychológovia po konzultácii potom usúdili, či daný študent náhodou nepotrebuje pomoc.

Čo sa však stalo so žiakmi, ktorí týmito testami neprešli, nebolo jasné. V tých ľahších prípadoch im naordinovali terapie a ich spolužiaci sa o tom ani len nedozvedeli. No stále existovali chýry, že niektorých žiakov skrátka odviedli zo školy a odvtedy ich už nikto nikdy viac nevidel. Vraj ich presunuli do špecializovaného zariadenia. Mohli to volať ako len chceli, všetci vedeli, že sa jednalo o blázinec.

Napriek tomu, že sa vôkol nich nachádzalo vysoké percento chorých, najväčším nepriateľom nebol nedostatok liekov, či prevencia. Boli to stále predsudky okolia.

„Počula som, ako si o tom šepkala naša triedna so zástupkyňou počas dozoru na chodbe. Vzali ju preč takmer okamžite. Muselo to byť vážne."

Leah si spomenula na prízrak, ktorý sa jej dnes zjavil v zrkadle. Pero v rukách sa zatriaslo a namiesto okrúhlej kvetiny v zošite vytvorilo zošúverený zubatý list.

Vyhla sa testovaniu. V prvom ročníku bola ešte na svojej starej škole, ktorá tieto testy nestihla zaviesť, no a v poslednom ročníku neprišla do školy, keď sa tieto testy robili.

Čo ak si to niekto všimne?