Leah si vzdychla a prechádzala krížom cez chodbu, vyhýbajúc sa hmýriacim žiakom. Keď zaklopala na dvere zborovne, otvorila jej jedna z učiteliek, ktorá ju neučila. Povedala, že prišla za svojou triednou a vpustili ju dnu.

Zborovňa bola veľká slnečná miestnosť plná kancelárskych stolíkov, ktoré boli rozostavané do tvaru písmena U. Za niektorými sedeli učitelia, ktorí sa pripravovali na prvú hodinu, za ďalšími stáli namiesto nich stohy papierov a špinavé šálky s nedopitou kávou.

Leah zazrela svoju triednu učiteľku sedieť na konci jedného z chvostov. Išla priamo za ňou a zastala pri jej stole.

„Leah," zdvihla k nej učiteľka hlavu.

„Chcela som sa opýtať, či by ste ma nepustili domov. Je mi zle."

Mladá učiteľka prudko vydýchla. Bolo jasné, že takúto požiadavku nečakala. Bolo to predsa od nej drzé.

„Vymeškávaš hodiny," spustila svoju prednášku, „ničíš školský majetok. A teraz navyše tvrdíš, že ti je zle a chceš ísť domov. Myslíš si, že ťa môžem pustiť? Myslíš, že keď to urobím, nikto z mojich kolegov a nadriadených nebude spochybňovať moje rozhodnutie?"

Leah zovrela pery.

Oči sa jej zaleskli, ale odmietala plakať v zborovni plnej učiteľov, ktorí ich momentálne sledovali a naťahovali uši. Leah bola jednoducho za dva roky už známa firma. Hlavne po tom, čo sa jej rapídne zhoršil prospech a roztrieskala okná na celej triede.

„Ale ja potrebujem ísť domov," preskočil jej hlas.

„Pokiaľ mi nepovieš, čo sa stalo, nepohneš sa odtiaľto. Ak odídeš, zapíšem ti to ako neospravedlnenú hodinu. Vieš, že ak pribudne čo i len jedna ďalšia, budeš mať problém."

„Zaručujem sa za ňu," chladný odmeraný hlas sa vmiešal do ich hádky.

Lucius Hayden zhodil svoju tašku na stôl neďaleko a podišiel k nim.

„Leah bola u mňa v kabinete," povedal. „Prišlo jej zle a takmer odpadla. Muselo jej byť zle už od rána."

„Krútila sa mi hlava," zapojila sa ihneď Leah. Klamstvá išli samé jedno za druhým. „Chcela som si opláchnuť tvár a krk. Ostalo mi divne."

Učiteľka sa na ňu pozrela. Lucius stál za jej chrbtom a potom pozrel na hodinky.

„Leah musí ísť dnes domov. A odporučil by som, aby s rodičmi navštívila lekára," pokračoval.

Leah postrehla v jeho hlase autoritatívny tón. Lucius Hayden zrejme rád iným ľuďom rozkazoval.

„Počkám s ňou, kým po ňu nepríde odvoz," ponúkol sa ihneď.

„Dobre teda," lavína argumentov jej triednu učiteľku totálne prevalcovala.

A tak o pár minút Leah stála na začiatku školského pozemku a nervózne kopala špičkou svojej topánky do kamienka ležiaceho na chodníku.

„Ďakujem, že ste sa ma zastali," povedala do ticha. „Ale ten doktor bol príliš."

„Musel som ťa poslať za doktorom. Inak by si myslela, že sa nesprávam zodpovedne ako dospelý človek," prevrátil očami. „Ideálne by bolo, keby si za nejakým skutočne išla a povedala, že ti je zle. Nepotrebujem, aby ma považovali za tvojho spolupáchateľa."

Na parkovisku pri školskom dvore zastavilo staré malé autíčko a Leah sa pobrala k bráne. Haydena nechala postávať vzadu. Zavolala Cedricovi a on vďačne prišiel, ale to ju postavilo do situácie, kedy bude musieť urobiť rozhodnutie, pred ktorým sa snažila utiecť. Tak dlho ho odkladala a aj tak sa tomu nevyhla.

„Ahoj," povedala potichu.

Cedric si ju premeral. Nedôveroval jej. Ale už ani ona jemu. Po tom, čo si s ním preskákala, by bola blázon, aby s ním ešte zostala. Bolelo to, nechcela to urobiť, ale rozumný hlások v jej hlave vedel, že to bude najlepšie riešenie. Keby to bolo na začiatku, bolo by to ťažšie. No po tom, ako pred ním utekala už niekoľko dní, urobiť to znova nebolo také náročné, ako sa bála. Vo svojom vnútri cítila, že je už zrejme rozhodnutá.

„Cedric, potrebujem pauzu," povedala.

Stále bola zbabelá. Slovo rozchod odmietala použiť. Časom sa možno veci dajú do poriadku a ona sa k nemu vráti. Musela ovládnuť svoju tvár, aby sa nepousmiala nad svojou vlastnou naivitou.

„Vlastne, n-nepotrebujem pauzu, chcem sa rozísť."

„To nemyslíš vážne."

„Myslím."

„Nemôžeš mi dať kopačky. Po tom všetkom, čo sme spolu prežili."

„Cedric, upokoj sa," ustúpila s rukami zdvihnutými do vzduchu.

Tento agresívny výbuch hnevu zažila už mnohokrát. Uvedomila si, že sa ho začína znova báť.

„Nechala si sa mnou pozývať na tie tvoje stupídne palacinky, splnil som ti vždy všetko, čo som ti vidiel na očiach. A ty ma teraz odkopneš? Len tak? A na záver si si ma ešte k tomu aj objednala ako taxík domov? Si načisto jebnutá?"

„Nie je to len tak. Vtedy v tú noc si ma napadol. A teraz vyzeráš, akoby si to chcel urobiť znova."

„Dal by som ti aj modré z neba," povedal, tvár skrivená frustráciou.

„Nie si vo svojej koži," skúšala mu dohovoriť. „A tí ľudia z vášho spoločenstva."

„A čo je s nimi? Nevrav mi, že si ako ostatní, ktorí ich podozrievajú len preto, že žijú šťastný a spokojný život."

„Ako dlho ich vlastne poznáš?"

„Bude to asi polroka," mykol plecom. „Nepamätám si presne. Pomohli mi, keď som zháňal pre seba byt. Nedostal som internátnu izbu. Nie sú nebezpeční. Si len paranoidná."

„A čo bolo v tom víne?" opýtala sa.

„Bolo to len víno s hroznovým cukrom, Leah. Vieš, že niektoré sú tak kyslé, že sa nedajú piť. Snažia sa na nich šetriť. Nemáme veľa peňazí."

Leah prikývla a odvrátila sa. Mala chuť ním zatriasť. Bolo to, akoby iba ona jediná videla, čo všetko sa okolo nej deje, no Cedric bol úplne slepý. Nechápala, ako vôbec mohol považovať všetko to, čo sa tam dialo, za normálne.

Na internete čítala, že v niektorých kultoch ich vodcovia svojim členom preberajú ženy. Čakalo by to aj ju? Tiež by si ju potom vzal len tak, akoby bola jeho majetok? Striaslo ju.

„Takže je to kvôli nim?"

„Cedric, tí ľudia sú šialení."

„Ale ja od nich nemôžem len tak odísť. Platia mi byt a pomáhajú mi. A nič zato nechcú."

Iba celý tvoj plat...

„Mohla si sa k nám pridať. Zaplatili by tie okná, vybavili by ti aj bývanie, ak by si sa pohádala s otcom," povedal a potom ju chytil za ruku. „Mohli sme bývať spolu."

Kedysi si nič viac ani neželala. Bolo to ešte v dobe, keď jej bol jeho dotyk príjemný, teraz ho zatienil strach. Cedric neuvažoval čisto, jeho myšlienky boli zatemnené. Leah ustúpila.

„Mrzí ma to," povedala. „Ale už som sa rozhodla."

Lucius Hayden podišiel bližšie. Očividne nerozumel tomu, prečo ešte stále neodfrčali preč. Cedric po ňom skĺzol očami a smútok vystriedal kamenný výraz hrôzy. Leah sledovala ako vytreštil oči a pokrútil hlavou, akoby nemohol uveriť tomu, že ho tam vidí. V sekunde nasledoval ďalší výbuch zlosti.

„TY!" vykríkol.

Učiteľ prevrátil očami.

Cedric vyletel ako strela, schmatol Haydena za golier: „Čo tu ty, doboha, robíš?"

„Učím," odsekol mu.

„No to určite. Prišiel si si uloviť nejakú novú obeť? Ty starý zvrátený bastard," prskal po ňom.

„Dávaj si pozor na to, čo hovoríš. Mohlo by sa ti niečo nepekné stať," pozeral sa na neho uhrančivým pohľadom.

„Áno? Len sa mi vyhrážaj. Aspoň ma utvrdíš v tom, čo si len myslím."

„A čo také si myslíš?" pokračoval.

Cedric sa mu nenávistne hľadel do oči. Leah sa natiahla a chytila ho za lakeť.

„Cedric," začala, „vykašli sa neho."

„Ak sa k nej náhodou priblížiš, rozdrbem ti ten slizký ksicht," zavrčal na neho a potom ho konečne pustil.

„Malý zasran," odfrkol Lucius a dal sa na odchod.

Cedric to, našťastie, nepočul. Venoval sa totiž Leah.

Nikdy by jej nenapadlo, že sa on a pán Hayden poznajú. Na jazyku ju svrbelo množstvo otázok, no nevedela, ako mu ich mala položiť. Konečne našla človeka, ktorému mohla veriť a teraz bola ich dôvera narušená. Navyše mu dlhovala láskavosť.

„Nevedela som, že sa poznáš s pánom Haydenom."

„Nie je to žiadny pán Hayden," odfrkol Cedric pohŕdavo. „Volá sa Drake. Lucius Drake. Vždy, keď nastúpi na nejakú novú školu, používa toto stupídne falošné priezvisko."

„Ako to vieš?"

„Nastúpil na našu strednú predtým, ako sa to stalo," povedal. „Polícia ho podozrievala, pretože zistila, že používa falošné meno."

„Ako sa stalo čo?"

„Ako zomrela moja sestra."

Leah si ústa prikryla dlaňou: „Cedric, to som nevedela."

„Nechcel som ti to hovoriť. Nerád o tom rozprávam," povedal a potom si prehrabol vlasy. Otvoril dvere na aute a sadol si dnu. „Nechcem sa o tom baviť vonku. Môžeme si aspoň sadnúť do auta? Prosím."

Leah si otvorila dvere za ním a posadila sa na zadné sedadlo. Sedel otočený tvárou k nej, prstami zbieral nejaké vlákna z poťahu na sedačke.

„Keď som ešte chodil na strednú, moja sestra zmizla. Na konci leta, pred začiatkom nového školského roka. Mysleli sme si, že sa možno dade zatúlala a stratila. Mala rada prírodu, často sa vybrala na prechádzky i sama a nevedeli sme o nej niekoľko hodín.

No tentoraz to bolo iné. Teraz som vedel, že sa niečo muselo stať. A ona sa už viac nevrátila."

Ukryl tvár vo svojich dlaniach a Leah pocítila príval ľútosti.

„Zavolali sme políciu a nahlásili jej zmiznutie. Do polhodiny bola zvolaná pátracia akcia a hľadali sme ju niekoľko hodín. Na ďalší deň pomáhali aj ostatní obyvatelia mesta. Bol tam kopec policajtov, psy. Všetci prečesali takmer celý les."

Leah sa bála odpovede, no i napriek tomu sa musela opýtať: „Našli ste ju?"

„Našli," povedal, jeho hlas zafarbený smútkom. „Neexistoval však nikto, kto by jej dokázal pomôcť."

Leah sa do očí nahrnuli slzy. Cedric bol na ňu vždy milý a večne sa usmieval. Nikdy v živote by si nepomyslela, že musel prežiť niečo také.

„Polícia si po celý čas myslela, že je za tým Lucius Drake. Prisťahoval sa do nášho mestečka len pár dní predtým, ako sa to stalo. Mal zmenené meno. Bolo to podozrivé.

No kým bol na výsluchu, našli chlapca, ktorý to skutočne urobil. Vo vrecku mal napísaný list na rozlúčku, v ktorom sa priznal k činu. To zbavilo Drakea všetkých podozrení."

Cedric sa na ňu nepozeral, keď sa s ňou rozprával, no Leah tušila, že tomu vôbec neverí. Možno si dokonca myslel, že zato všetko mohol Hayden.

„Drž sa od neho ďalej, Leah," povedal. „Podľa mňa je nebezpečný a hneď len čo ťa zaveziem domov, pôjdem na políciu, aby som ho nahlásil. To bude asi najlepšie."

Leah na neho pozerala. Iba dnes ráno bola presvedčená, že veci sa konečne pohnú, a teraz ani len netušila, čo ďalej.

„Keď mi povedali, že sa našiel skutočný vinník, myslel som, že sa mi dostane pocitu úľavy. Že budem rád, ako ten pankhart dostal presne to, čo si zaslúžil. Ale nebol som. Nech sa dialo čokoľvek, moja Stephanie bola preč a nikto nám ju už nevrátil.

Tam som sa tvrdo naučil, že smrť nikdy nie je riešením. Jednoducho nikam nevedie."

Zhlboka vydýchol a potom sa oprel o sedadlo. „No," povedal, „človek sa vždy cíti úplne ináč, keď to všetko dostane zo seba vonku." Pozrel sa na Leah a na tvári sa mu roztiahol úškrn. „Prečo plačeš, hlupáčik? To ja by som mal nariekať."

„Veď práve," smrkla. „Tak prečo neplačeš?"

„Pretože to nič nezmení," povedal. „Čas už späť nevrátim a mŕtvych by sme mali nechať odpočívať v pokoji."

Leah si utrela oči do rukáva svojho trička a potom sa snažila preglgnúť obrovskú hrču smútku, ktorá sa jej nahromadila v hrdle. „Dúfam, že raz dokážem byť aj ja taká silná."

„Nie som silný," povedal. „Keby som bol, tak by som svoj smútok nemusel zapíjať a potom by ti neubližoval."

„Zmizne tá bolesť niekedy?" opýtala sa ho.

„Nezmizne. Ani diera po stratenej osobe sa nikdy nezahojí. Môžeš ju skúsiť prekrývať rôznymi vecami, ale vždy tam bude.

Jednoducho sa časom naučíš na ňu nemyslieť, a budeš ju ignorovať, ináč by si zošalela. Ale vždy, keď ti tú osobu niečo pripomenie, budeš myslieť nato, aké by to asi bolo, keby bola ešte stále s tebou."

Leah znova smrkla a premýšľala nad jeho slovami. Kým ostatní chceli, aby zabudla, aby sa naučila tváriť, že sa nikdy nič také nestalo, Cedric to od nej nežiadal.

„A preto si myslím, že my dvaja sme našli," zasmial sa Cedric. „Skrátka neexistujú ďalší dvaja ľudia, ktorí by si boli viac súdení."

Leah cítila, ako jej puká srdce. Oni dvaja mali toho omnoho viacej spoločného, než čakala. A drvilo ju, keď si aj napriek tomu uvedomila, že sa ho musí vzdať. Zahryzla si do pier a odvrátila pohľad od Cedrica. Dnes mu to ešte nepovie. Nie je taká bezcitná.

„No nič," Cedric naštartoval motor, „poďme teda."

Potom ju odviezol domov a zamával jej, kým kráčala po chodníku smerom k bytovke. Leah mu opätovala úsmev, no na jazyku jej zostala trpká pachuť, keď si uvedomila, že mu znova jasne neoznámila koniec. Teraz si bude myslieť, že sa udobrili a všetko je v poriadku.