Keď Leah znova otvorila oči, ocitla sa na streche ich starej bytovky v rodnom meste. Posledné mesiace sa jej o tomto mieste snívalo často. Akoby stále nebola zmierená s tým, že sa odsťahovali, hoci odvtedy ubehli už roky.

Bosými nohami prešla po špinavých dlaždiciach až k okraju strechy a zahľadela sa nadol. Ako dlho by asi trvalo, kým by preklenula desiatku poschodí a dopadla na tvrdú betónovú zem?

Neostal by zo mňa ani len mastný fľak, pomyslela si.

Možno to bola tá vec, ktorá ju na tom všetkom tak fascinovala. Neostalo by z nej vôbec nič...

Kvap.

Zdvihla hlavu k sivej oblohe. Asi práve začínalo pršať. Nebolo by to po prvý raz. Premýšľala nad tým, či dážď a sivá obloha v snoch symbolizujú jej smútok, ktorý počas dňa tak často musela schovávať. Zatvorila oči a nastavila tvár k oblohe.

Kvap, kvap.

Žiadne ľadové kvapky však neprichádzali. A predsa neustále počula ich cupot. Niečo tu nehralo. Až kým si neuvedomila, že dopadali na zem priamo za ňou.

Zvrtla sa.

Kvap, kvap, kvap.

Hluchú sivosť navôkol zafarbil jej prenikavý výkrik.

Vo vzduchu za ňou viselo dole hlavou dievča. Bolo staré asi ako ona, jej telo zabalené v otrhaných zvyškoch šiat. Dlhé vlasy jej povievali vo vetre, rovnako tak i krehké zápästia, z ktorých jej dole dlaňami pomaly stekala hustá krv. Tmavšia než tá najčernejšia temnota, akú kedy videla. Dopadala na špinavé dlaždice na zemi, kde s pravidelným cupotom vytvárala dve mláky. Víchor konečne ustal a dlhé vlasy prízraku klesli. Ohrnula pery, keď pristáli priamo v kaluži krvi s nechutným šplechnutím.

Tvár hrozivo vykrútená, zuby žiarili ostrou neprirodzenou bielobou. Tá vec nemala žiaden nos, uprostred tváre zívala len jedna obrovská diera, rovnako ako i dve namiesto očí.

„Minulosti neutečieš," uškrnul sa na ňu prízrak.

Leah sa zvrtla. No na obdĺžnikovej rovnej streche nebolo kam uniknúť.

Zobuď sa! Rýchlo!

No on bol hneď za ňou, vystrel svoje zakrvavené dlane a potom do nej strčil. Leah stratila rovnováhu a prepadla cez okraj nezabezpečenej strechy.

Vietor jej hvízdal v ušiach, letiace vlasy ju bičovali do tváre. Otvorila oči a uvidela, že prízrak letel dole spolu s ňou, akoby sa chcel presvedčiť, či naozaj zomrie. Natiahol sivasté ruky a potom jej oblapil hrdlo. Ostré špinavé pazúry sa zabárali do jej pokožky. Leah sa chcela nadýchnuť, ale nešlo to. Chytila tie lepkavé ruky a snažila sa ubrániť, no napriek tomu, že pôsobil krehko, mal neuveriteľnú silu. Prstami jej pomaly drvil krk a ona cítila, ako sa jej pred očami začína stmievať.

Prízrak sa rozrehotal na celé ústa, na líca jej dopadla spŕška slín. Cítila jeho nechutný zápach z úst. Škrekľavý smiech sa jej zarýval hlboko do mozgu. Pripomínal škripot nechtov po tabuli.

Ani len mastný fľak.

Intenzita nárazu ju prudko prebudila. Posadila sa a lapala po dychu. Celé telo mala zaliate ľadovým potom, prikrývka jej už dávno skĺzla z pliec a teraz ležala na zemi vedľa postele. Krk mala stuhnutý. Cítila, ako jej pulzujúca bolesť z neho pomaly stúpala nahor, kde sa počas dňa istotne premení na neznesiteľnú migrénu.

Rukami podvedome siahla pod golier svojho pyžama, aby nahmatala zlatú retiazku s krížikom. Nebola tam. Zahryzla si do pier. Zabudla nato, že o ňu prišla len pred niekoľkými dňami.

Hoci bolo ešte príliš skoro na vstávanie, bolo jasné, že viac už nezažmúri oka. Zdvihla sa preto z postele a prešla do kúpeľne.

Keď sa na seba pozrela v zrkadle, mala pocit, že znova vidí prízrak zo svojho sna. Jej čierne prefarbené vlasy boli až príliš výrazné v kombinácii s mŕtvolne bledou tvárou. Modré žilky presvitali cez tenkú papierovú pokožku a robili všetko ešte stonásobne horším. Rovnako ako aj tmavé kruhy pod očami.

Čo najrýchlejšie sa umyla a kefou prehrabla dlhé vlasy. Až keď si ich vypla nahor do chvosta, zazrela čosi na svojom hrdle. Nahla sa bližšie pod studené svetlo žiarivky a v zrkadle jasne rozoznala krvavé odtlačky. Dotkla sa ich a zacítila neznámu lepkavú tekutinu. Keď ju rozotrela vo svojich prstoch, spoznala čiernu krv zo sna.

Srdce jej vyletelo hore do krku, žalúdok jej, naopak, padol kdesi dole. Telo jej zalial ľadový pot.

Pustila si na ruky vodu. Stekala dole umývadlom a zafarbila biely porcelán lepkavou čiernou. Nevyzeralo to ani ako zakrvavená voda. Akoby zo svojich rúk zmyla husté čierne vlákna pavučín, ktoré sa teraz prilepili na umývadlo a odmietali stiecť do odtoku. Hrdlo však mala stále rovnako špinavé. Dookola si ho oplachovala, zamočila si už takmer celé pyžamo, no krvavé stopy nedokázala zotrieť. Začala škriabať nechtami, chcela tie odtlačky zlupnúť dole zo svojej kože.

Nešlo to a ona vo vnútri pocítila paniku. Čo povedia ostatní, keď ju uvidia so zakrvaveným krkom? Má vôbec niekde šatku, aby to mohla zakryť?

Prudko dýchala, snažila sa upokojiť, no obraz pred jej očami začal znova tmavnúť. Oprela sa rukami o okraj umývadla, niekoľkokrát silno zažmúrila oči. Keď ich otvorila a pozrela na porcelán pred sebou, zistila, že voda, ktorá bola doteraz čierna, je zrazu úplne číra a živo steká dole do odpadu.

Znova zdvihla hlavu a pozrela na svoj odraz. Lepkavé odtlačky zmizli. Namiesto nich sa jej teraz po hrdle tiahli dlhé červené škrabance, ktoré si sama spôsobila. Zdalo sa, že nezaškrabla až do krvi, no keď si posledný raz omočila pokožku, ostro ju zaštípali. Osušila sa uterákom a zhasla svetlo.

Nerozumela tomu. Možno bola ešte stále rozospatá.

Prešla z kúpeľne naspäť do izby. Nahádzala na seba oblečenie a potom prehrabala takmer celú skriňu, až kým sa jej na samom spodku nepodarilo nájsť sivú obnosenú šatku. Omotala si ju okolo krku a až potom sa odvážila vyjsť z izby.

Otec sedel v kuchyni, vedľa jeho raňajšej šálky kávy na stole zunel notebook, z ktorého okrem pravidelného pípania upozornení na nové emaily vyhrávalo ešte aj online rádio.

Dúfala, že o takomto čase už bude v práci, no prepočítala sa a on sa rozhodol dnes robiť z domu. Teraz sa bude musieť tváriť, že je všetko v poriadku a nasilu do seba vtlačiť polovičku sendviča, ktorý jej pripravil. Veľmi dobre vedela, že skutočná výzva bude nevyvrátiť ho. Ráno nejedávala. Ak jej aj nejaké raňajky nachystal, zvyčajne si ich zobrala so sebou a potom ich vyhodila vonku. Nieže by nebola hladná, jednoducho len nemala chuť.

„Dobré ráno," pozdravil ju otec a preklikol akúsi tabuľku v počítači.

„Dobré," zamrmlala a posadila sa oproti nemu.

Vzala jeden toast zo stola a donútila sa odhryznúť z neho. Bolo to presne tak ako predpokladala. Akoby sa jej všetky potraviny v ústach vždy zmenili na vatu. Boli neforemné a bez chuti, nedokázala ich ani rozhrýzť. A tak iba nasilu prežúvala a snažila sa počúvať rádio namiesto svojho žalúdka, v ktorom jej bublala kyselina.

„Čo škola?" opýtal sa jej zrazu a prehlušil tak brblanie moderátorky o nejakom blížiacom sa astronomickom úkaze.

Takže už bolo jasné, prečo dnes nešiel do práce a rozhodol si ju tu počkať. Výborne...

„Ujde," mykla plecom.

„Volala mi včera tvoja triedna, že sa ti počas posledného mesiaca zhoršili známky," dodal len tak na okraj, pozorne ju sledujúc. „Znova."

Leah zovrela hranu stola. Neodpovedala. Zhoršili sa jej známky, pretože väčšinu nocí prebdela. Dosť ťažko sa vám učia naspamäť nudné poučky, keď robíte čo môžete, aby ste nezaspali posediačky uprostred dňa.

„Myslel som, že si sa z toho už dostala. Viem, že po tom všetkom, čo sa stalo, to je ťažké, ale treba myslieť aj na budúcnosť. Vieš, život ide ďalej a tak..."

„A tak čo?" opýtala sa ho takmer šeptom. Nemala náladu rozprávať sa o tom. Stálo ju to vždy také veľké množstvo energie. Nikdy ju nedokázal pochopiť. „A tak sa mám po pár mesiacoch zresetovať a zrazu sa usmievať?"

„Nie sú to len mesiace, Leah. Už sú to roky."

Hodila kus sendviča na tanier. Bola rada, že našla zámienku, aby ho nemusela dojesť. Aj tak sa jej z neho iba dvíhal žalúdok. Vyskočila zo stoličky a zmizla v izbe, kde ju v rohu čakala pohodená kabelka.

„Dnes príď rovno domov!" zakričal na ňu otec tesnepredtým, než za sebou zabuchla vchodové dvere. „Musíme sa porozprávať," dodalskôr sám pre seba a potom si vzdychol.